Hviezdy mali v Čermeli namále. Zlatý brankár im odolal

Do histórie sa zapísal v roku 1980, keď v júni získal bronz na šampionáte v Taliansku a na začiatku augusta zlato na olympiáde v Moskve. Legendárny brankár oslávi 8. augusta sedemdesiatku.

Väčšinu kariéry ste zostali verný Lokomotíve Košice, ktorá patrila k československej špičke. V slovenskej ére takmer zmizla z futbalovej mapy. Sledujete osud vášho kedysi slávneho klubu?

Lokomotíva prežila ťažké obdobie, padla na dno, až do piatej ligy, pôvodný klub v podstate zanikol. Ale aj tak mám pocit, akoby sa konečne blýskalo na lepšie časy.

Dobrým signálom je, že sa Lokomotíva vrátila na svoj niekdajší štadión v Čermeli, v minulosti stále kdesi kočovala. Opäť má domov, hrabe sa nahor a dúfam, že sa ešte raz dožijem jej návratu medzi slovenskú elitu.

Čítajte viac Zlatému z Moskvy spieva 30 kanárikov. Na východe je to zakliate

Lokomotíva bola v roku 1978 jasne najlepší slovenský tím. V lige skončila tretia, bojovala o titul s Brnom a Duklou Praha. V tíme boli napríklad bývalý tréner reprezentácie Kozák, majster Európy Móder, obávaný strelec Jósza… Stretáva sa ešte stará garda?

Vždy pred Vianocami sa zíde stará Lokomotíva, hráči, ktorí v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch klub držali. Podebatujeme si, pospomíname, ak mal niekto v roku nejaké jubileum, dostane malý darček.

Najpamätnejším zápasom Lokomotívy bol súboj s AC Miláno v 1. kole Pohára UEFA na jeseň 1978. Udržali ste si čisté konto, tešili sa z výhry 1:0…

Bol to fantastický zápas, ktorý v rozšírenom hľadisku sledovalo vyše 30-tisíc divákov. Aj prvé stretnutie v Miláne sa skončilo rovnako v prospech domácich. V odvete rozhodol až dramatický penaltový rozstrel – vyhral ho súper 7:6.

V milánskom tíme nastúpili veľké mená – v bránke Albertosi, v poli Baresi, Capello… Až s odstupom času sme si uvedomovali, aké to boli hviezdy, koľko výnimočných úspechov dosiahli. V Čermeli mali namále.

Foto: SITA, Viktor Zamborský

Stanislav Seman Stanislav Seman (vľavo) v pozícii trénera brankárom v Prešove s Jánom Papajom v júni 2012.

Vo federálnej lige hralo aj druhé skvelé košické mužstvo – VSS. Teraz už dlhšie nemá mesto zástupcu v najvyššej súťaži. Čím si to vysvetľujete?

Futbal prežíva krízu, z ktorej sa nevie roky dostať. Trpia tým nielen Košice, ale aj slovenský futbal. Od odchodu Rezešovcov z 1. FC Košice sa v klube striedali viacerí majitelia, každý chvíľku ťahal pílku, ale chýbala vízia a koncepčná práca.

Bolo to len plátanie a prežívanie. Teraz do klubu vstúpili maďarskí investori, verím, že prinesú obrat. Venujú veľkú pozornosť mládeži, utvárajú jej podmienky a podporujú aj áčko.

Ako jediný Slovák ste štartovali na troch vrcholných turnajoch – MS, ME, OH. Na ktorý si najradšej spomínate?

Každý znamenal pre mňa veľký zážitok. Nemám rebríček, ktorý bol z nich významnejší. Štartovať na všetkých troch je rarita, na to potrebujete aj trochu šťastia, a ja som ho mal. Dva turnaje boli aj úspešné, nevyšiel nám až tretí v poradí. Na majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku sme nepostúpili zo skupiny.

Tá však bola nabitá – stretli ste sa v nej s Francúzskom i s Anglickom…

Ale odpísal nás v úvode šampionátu zápas s Kuvajtom, viedli sme 1:0, súper vyrovnal a zrodila sa senzácia. Tam sa niečo pobabralo, narušila sa naša pohoda. Chytal som vzápätí proti Anglicku a ten zápas mi nevyšiel, dostali sme gól po mojej chybe.

Čo sa vtedy stalo?

Za stavu 0:0 zahrávali Angličania roh, išiel som do výskoku, už som uvažoval, ako loptu rozohrám, na chvíľu som stratil koncentráciu. Mal som loptu v rukách, ale prepadla za mňa a myslím, že to bol Francis, ktorý ju dorazil do siete. Dodnes ma tá situácia mrzí, ale aj také momenty sa vo futbale stávajú. Videl som podobné i horšie chyby. Smola bola, že už o tri minúty sme si dali nešťastný vlastný gól a bolo rozhodnuté.

Československo malo napriek tomu ešte šancu na postup, ale čakali ho Francúzi na čele s kapitánom Platinim…

V tom zápase nastúpil v bránke Karel Stromšík. Ak by sme vyhrali, postúpime, ale napokon sme remizovali 1:1, v závere sme mali ešte obrovskú šancu.

Mimoriadny bol pre vás rok 1980, v priebehu mesiaca a pár dní ste získali bronz z ME a zlato z OH. Veľa však nechýbalo a do Moskvy by ste vôbec necestovali…

Na Eure som sa postavil do bránky proti Grékom v Ríme. Vyhrali sme 3:1, ale zranil som sa, opuchlo mi koleno, mal som v ňom vodu. Pomohol mi Ján Michalko, výborný lekár. Dal ma v krátkom čase dokopy. Poznal ma dokonale, bol aj klubový lekár v Lokomotíve.

Foto: TASR

Stanislav Seman Stanislav Seman so zlatou medailou z olympijských hier v Moskve 1980.

Olympijský turnaj vo futbale býva trochu v tieni ME i MS. Akú hodnotu má pre vás zlato z Moskvy, kde chýbali aj niektoré silné tímy?

Na ME sme vyhrali v zápase o bronz nad domácim Talianskom, cenili sme si ho, ale doma to vnímali skoro ako neúspech. Štyri roky predtým sme totiž získali titul. Je pravda, že na olympiádach v tom čase neštartovali najlepší hráči, ale vybojovať zlato nebolo vôbec jednoduché.

Už cesta na tento turnaj bola mimoriadne komplikovaná – prešli sme cez Bulharov, Poliakov, Maďarov, a tí mali silné výbery. Na olympiáde sme neprehrali, v semifinále vyradili silnú Juhosláviu, vo finále zdolali NDR, ktorá si predtým poradila s najväčším favoritom turnaja – domácou zbornou. Takže to bol zaslúžený triumf.

Veľké uznanie sa vám ušlo najmä po zápase s Juhosláviou. Denník L'Equipe tvrdil, že druhý polčas bol vašou záležitosťou, v priebehu pätnástich minút ste vraj chytil štyri góly…

Bol to môj najlepší zápas. Ale tiež si cením, že som v šiestich stretnutiach odchytal plný počet minút a súperi ma ani raz neprekonali, jediný gól, ktorý som inkasoval, bol vlastný.

Tréner František Havránek vám mimoriadne veril. O ňom sa hovorilo, že Slovákov nemal príliš v láske. Boli ste výnimka?

Viem, že mal takú povesť, ale mňa si obľúbil. Odchytal som aj celú kvalifikáciu, s výnimkou domáceho zápasu s Maďarskom. Mal som vtedy formu, darilo sa mi, nikdy som ho nesklamal, preto mi asi dôveroval.

Zo Slovákov sa predstavil v Moskve už len obranca František Kunzo. Výrazne sa pričinil o úspech, nenastúpil v prvom stretnutí a potom ho tréner nečakane nezaradil ani do finálovej zostavy. Poznáte dôvod?

Tak sa rozhodol, neviem, prečo Fera vynechal zo zostavy. Aj mňa to prekvapilo, asi sa v tomto prípade prejavilo, že Slovákov nemal rád… (smiech). Čakal som, že postaví úspešnú jedenástku zo semifinále s Juhosláviou. Vo finále sme však boli úspešní, nik to už neskúmal. Mňa možno nechal chytať, aby bol na ihrisku aspoň jeden Slovák.

Foto: TASR

Jaroslav Netolička, Stanislav Seman, Karel Stromšík Trojica brankárov (zľava) Jaroslav Netolička, Stanislav Seman a Karel Stromšík sa pripravuje na Hry do Moskvy. Na olympiáde sa medzi tri žrde postavil iba Seman.

Boli Slováci v tom období v nevýhode?

To by som netvrdil. Áčko viedol Jozef Vengloš a v ňom sme mali výrazné zastúpenie. V druhej polovici šesťdesiatych a potom v sedemdesiatych rokoch Slováci v národnom drese dominovali. Po olympiáde a MS 1982 však už nastúpilo obdobie, keď sa kvalita presúvala viac do Česka.

V olympijskom výbere mali českí hráči výraznú prevahu, ale ja som si to ani neuvedomoval, vychádzali sme dobre, mali dobrý kolektív. Silná bola Dukla, Brno, Ostrava, ich najlepší hráči do tímu patrili. Baník získal v tom období dva tituly za sebou a najmä s Ostravčanmi som si rozumel, tí nám boli naturelom najbližší, sedeli nám.

Po olympiáde ste boli v najlepších rokoch. Nelákalo vás vyskúšať si angažmán aj v zahraničí?

Po šampionáte v Španielsku bol môj prestup na Malorku už skoro hotová vec, ale padlo to, neviem presne, čo sa stalo, niečo zbabrali funkcionári. Potom mi ako náplasť vybavili na záver kariéry trojročné pôsobenie na Cypre.

Foto: Foto: Roman Ferstl

Stanislav Seman Stanislav Seman na archívnej snímke.

Bol som za to vďačný, lebo ja som bol v Lokomotíve ako obraz pribitý na stenu. Mali sme dom hneď za štadiónom, tam som vyrastal, na ihrisku som trávil každý deň, poznal každé steblo trávy. Trénoval som od desiatich rokov a ani po tridsiatke si nevedeli predstaviť, že odídem.

Brankári to mali vždy o niečo ťažšie. Vo futbale sú žiadaní najmä strelci a tvorcovia hry. V čom to je?

Brankársky post je špecifický. Pritom v každom tíme dôležitý. Strelec zahodí veľa šancí a prepečie sa mu to. Brankár urobí jeden kiks a vlečie sa to s ním. Ale mladí brankári sú na tom teraz v mnohom lepšie ako kedysi my.

V čom?

V každom klube sa im špeciálne venuje tréner brankárov. To v našej ére neexistovalo. Zvyčajne brankárov poslali niekde nabok, nech si kopeme. Mladí sa učili od starších, ja najmä od skúseného Tóna Flešara.

Dnes majú brankári kvalitné tréningy odmalička, zvyčajne pod vedením bývalých výborných brankárov. Aj preto nie je výnimkou, že vynikajú už v mladom veku, oporami sa stávajú mladí chlapci. Niekedy sa vravelo, že čím je brankár starší, tým je lepší, že dozrieva ako víno. Dnes to už neplatí.

Po kariére ste sa aj vy dlho venovali výchove brankárov. Ako tréner ste pôsobili v 1. FC Košice, kde ste zažili viaceré úspechy…

Rezešovci investovali do futbalu na tú dobu veľké peniaze. Často som od skúsených funkcionárov počúval, že veľké mužstvo urobia len veľké peniaze. V tomto prípade to platilo. Mali sme výborné podmienky i kvalitných hráčov.

Niečo môžu dosiahnuť aj kluby s menším rozpočtom, ale to je vždy len chvíľková záležitosť, nedokážu dlhodobo konkurovať silným. V 1. FC som zažil najlepšiu éru, vydržal som v klube od roku 1992 viac ako desať sezón.

Získali sme dva tituly, hrali zápasy s Manchestrom United, Juventusom, Feyenoordom v skupine Ligy majstrov i mnohé iné. Po odchode z Košíc som si vyskúšal aj pôsobenie v zahraničí – Lotyšsku.

To nie je úplne tradičná futbalová krajina. Ako ste sa tam dostali?

Vďaka manažérovi, ktorý mal v Lotyšsku dobré kontakty. Venoval som sa dva roky brankárom v poprednom tíme Ventspils, ktorý stále pravidelne hráva v pohároch. Aj tam urobili vo futbale výrazné pokroky. Zlepšujú sa všade, konkurencia je stále silnejšia. Len u nás akoby sme stáli na mieste alebo ešte aj cúvali…

Čítajte aj Lotyšsko zasiahla smrť futbalovej legendy. Mala len 43 rokov

Doma prešli vašimi rukami v kluboch i reprezentačných výberoch mnohí poprední brankári. Viacerí z nich sa uchytili aj v zahraničí. Na koho najradšej spomínate?

Neviem povedať jedno meno, takmer všetci sa uplatnili, mal som z toho radosť. V 1. FC Košice to bol napríklad vynikajúci Kamil Čontofalský, ktorý pôsobil aj v Zenite Petrohrad.

Alebo z poslednej generácie Martin Dúbravka, ktorého som v Žiline vytiahol z dorastu. Teraz chytá v Premier League. Mojimi rukami prešiel aj Molnár, Kamesch, Kuciak, Perniš a mnohí ďalší špičkoví brankári.

Pôsobíte ešte stále ako tréner?

Nie, futbal len pozorne sledujem, už nehrávam ani za starých pánov. Mám obavy, nerád by som sa na staré kolená zranil.

Čítajte viac Dúbravka: Máme najbohatších majiteľov. V Newcastli to cítiť

Čomu sa venujete?

Užívam si dôchodok a voľný čas. Už dlhšie chovám kanáriky. Mám ich v záhrade vo veľkej voliére aspoň tridsať. Od rána krásne vyspevujú, koncertujú mi. Rád ich sledujem a počúvam. Za olympijské zlato som zinkasoval tridsaťtisíc korún, Investoval som ich do chaty v Herľanoch, na ktorú som si šetril.

Bola to dobrá investícia. Aj po štyridsiatich rokoch ju využívame. Stará sa o ňu najmä moja dcéra. Vyberiem sa tam už len na návštevu a aby som skontroloval, či je všetko v poriadku.