Supertalent hrá po tragédii opäť futbal. Ide to pomaly, zlostí sa

Niekoľko dní balansoval na hrane života a smrti. Lekári mu nedávali veľké šance. Dnes opäť hrá futbal, študuje na vysokej škole a natočili o ňom dokumentárny film.

Jeho príbeh o nepoddajnosti a láske k futbalu je dojemný, poučný i inšpiratívny. Nielen o ňom hovoril bývalý mladežnícky reprezentant v rozhovore pre Pravdu.

Ako dlho ste uvažovali, či sa pustiť do natáčania filmu o dramatických chvíľach vášho života?

Neuvažoval som o tom dlho, musím sa priznať, že som sa ani touto otázkou príliš nezaoberal. V podvedomí som mal už dlhšie myšlienku pomôcť ostatným svojím životným príbehom.

V čom vidíte hlavný zmysel tohto projektu?

Hlavnou myšlienkou filmu je nikdy sa nevzdávať, stále na sebe pracovať a snažiť sa vo všetkom zlepšovať. Odkazom je idea, aby sme si vážili, čo máme. V sekunde sa môže všetko zmeniť. Túto realitu som zažil.

Od ťažkej autonehody uplynú čoskoro štyri roky. Obdivuhodne ste sa vrátili do života. Čo vám najviac pomáhalo?

Určite mi pomohli najmä ľudia, ktorí ma po nehode kontaktovali a usilovali sa a naďalej sa aj usilujú ma podporovať. Úprimne ďakujem združeniu Liga na ochranu slovenských športovcov (LOSS) za ich pomoc vo viacerých smeroch.

Aké následky v bežnom živote ešte pociťujete? Obmedzuje vás niečo, šoférujete napríklad?

Áno, šoférujem, absolvoval som neurologické aj očné vyšetrenia. Všetky priniesli záver, že som schopný viesť auto. Ale pociťujem stále vo vysokej miere osobnú nespokojnosť a vnútorný nepokoj.

Máte z niečoho obavy?

Stratil som veľa. Vnútorne sa trápim, ale nedávam na sebe poznať svoje pocity. Alebo sa o to aspoň usilujem. Rád by som už bol ďalej, ale nejde to, mrzí ma to, zlostím sa. Predtým som vždy chcel všetko hneď. Teraz musím ísť pomalými krokmi. Bohužiaľ.

Študujete na Fakulte telesnej výchovy a športu UK. Akú špecializáciu?

Som v druhom ročníku, študujem kombináciu učiteľ telesnej výchovy a tréner futbalu.

Rád by ste sa venovali perspektívne trénerskej práci?

Tak teraz neuvažujem. Chcem hrať futbal. Chcem byť najmä hráč. To je teraz priorita.

Ako ste vnímali pred nehodou svoju futbalovú kariéru? Po čom ste najviac túžili?

Najviac som túžil po futbalovej kariére v Anglicku, na stážach a skúškach som videl, ako to tam funguje. Stále snívam o zahraničí. Už pred nehodou som veril, že by som mohol hrávať v cudzine a splnenie tohto cieľa bolo veľmi blízko, ale tragédia všetko zmarila.

Hrávate opäť futbal, hoci vám to lekári neodporúčali. Nie je to priveľké riziko?

Nevedel by som si predstaviť nehrať futbal… Lekári mi ho neodporúčali, to je pravda, ale pravda je aj to, že mi ho jednoznačne nezakazovali. Riziko v kontaktných kolektívnych športoch je časté, v mojom prípade ešte intenzívnejšie.

Na čo sa zameriavate v tomto období?

Veľmi sa snažím vrátiť do starej formy. Každou sekundou chcem byť lepší a spokojnejší. Ale chvíľu to ešte potrvá. Som rád, že môžem hrávať aspoň piatu ligu v Modre.

Pozorujete pokroky?

Pre oko diváka to asi nie je výrazný posun, ale pre moje vnútorné pocity je to lepšie. Som silnejší fyzicky i v osobných súbojoch. Podotýkam, že sa bavíme o maličkých krôčikoch.

Nepostupujem o dva schody, ako by som si želal, ale len o pol schodíka. Na tom si však dávam záležať, aby som išiel síce pomaly, ale stále vyššie. Je mi jasné, že sa nemôžem vybrať na Mount Everest, keď som nebol ešte na Gerlachu.

Opäť však strieľate góly…

V tejto sezóne som ich dal už jedenásť v dvanástich zápasoch, najviac z mužstva. V uplynulých štyroch zápasoch som vždy skóroval, aj po dva góly. Dúfam, že ešte nejaké pridám.

Nastupujete stále v ragbyovej prilbe?

Áno, hrávam v ragbyovej helme, chráni mňa i súperových hráčov.

Neprekáža vám v hre, neobmedzuje vás?

Bolo mi v nej veľmi horúco, najmä v lete, keď svietilo slnko, rýchlo som sa spotil. Aj preto som zmenil farbu helmy. Teraz je modrá, predtým bola čierna. Je to lepšie, je aj z kvalitnejšieho materiálu, môžem v nej presnejšie hlavičkovať ako predtým. Mimochodom, hneď prvý gól tejto sezóny som strelil hlavou, potom i niektoré ďalšie.

V Modre nielen hráte, ale aj trénujete deti. Akú kategóriu?

Vediem až dva tímy – do jedenásť i do trinásť rokov.

Je medzi nimi aj nejaký výraznejší talent, akým ste boli napríklad vy?

Nie všetky sú na jednej futbalovej úrovni. Niektoré už niečo vedeli, iným sa usilujem dať aspoň dobré základy. O tom, či z nich niečo bude, je priskoro hovoriť. Zatiaľ im odovzdávam futbalové skúsenosti, ktoré som nadobudol, či už pred alebo po nehode a, samozrejme, aj skúseností, ktoré vyplývajú z môjho života, cesty, ktorú som absolvoval.

Pochádzate z východu. Čo vás zavialo do Modry?

Zo začiatku som hrával doma, za OFK Kurima. Ale časom som cítil aj sám potrebu zmeny prostredia. A nemohol som skočiť hneď do druhej ligy. V Modre pôsobím aj ako správca na štadióne, aj tam bývam, hoci teraz už občas prespím aj na internáte v Bratislave, keď mám povinnosti v škole.

Prečo ste doma pociťovali nutnosť zmeniť prostredie?

Tam ma všetci dobre poznali a mysleli si, že budem hneď hrať rovnako ako pred nehodou. Porovnávali ma s hráčom pred ňou.

V Modre o mne síce vedeli, ale nepoznali ma ako domáci fanúšikovia, ktorí čakali, že v nejakom momente spravím niečo ako za starých čias, že presne prihrám, či vystrelím a lopta skončí pod brvnom a podobne. V Modre to síce tiež už urobím, ale nik to odo mňa nečaká…

Spájate aj v budúcnosti svoj život s futbalom? Aké sú vaše predstavy?

Stále spájam svoj život s futbalom. Mojím cieľom je dotiahnuť to vo futbale čo najďalej. Tak ďaleko, ako to len bude možné.

Na čo sa najviac tešíte v najbližších dňoch a týždňoch?

Teším sa na všetky výzvy, ktoré prídu, na všetko, čo naučím svojich zverencov. Taktiež verím, že sa budem už čoskoro tešiť z futbalových úspechov, ako tomu bolo kedysi.

Verím, že aj film, ktorý vznikol, bude motivovať mladú generáciu, bude myslieť aj na alternatívy, ktoré môžu športovca stretnúť a ktoré ovplyvnia kariéru a život po nej.