Na futbalového elegána číhala zubatá za rohom. Prišla skôr, ako čakal

Hovorili sme dlho o všetkom možnom. O jeho chorobe, o tom, ako s ňou bojuje, čo mu dodáva sily. Ale zaspomínali sme aj na veľké a slávne futbalové časy trnavského a československého futbalu.

Priznal sa, že od januára asi zavesí prezidentovanie v klube na klinec. „echcem ostatných zaťažovať, ak nebudem výkonný a nedokážem plniť úlohy, ktoré vyplývajú z mojej funkcie, nebudem sa tu zbytočne motkať. Prídem na zápas, ale nech pracuje niekto zdravý, v takom klube je povinností i úloh dosť,“ vykladal svoje pocity.

Vedel, že zubatá už čaká za rohom na svoju šancu. Ale ohlásila sa skôr, ako čakal. Svoj viac ako ročný boj s ťažkou chorobou včera prehral. Legendárny futbalista Ladislav Kuna mal 64 rokov a na druhý svet odišiel ako prezident trnavského Spartaka. Ako najvyšší funkcionár klubu, ktorý preslávil ako málokto iný a v ktorom prežil najkrajšie futbalové časy.

Tlieskala mu plná Maracaná i Wembley

Pochválil sa, že ak by na trnavskom štadióne v nejakej funkcii vydržal do leta, „drobil“ by v Spartaku rovných dvadsaťpäť rokov. A na všetkých postoch, ktoré futbalový život ponúka.

V decembri 2006 mu volal majiteľ Spartaka Vladimír Poór a vyzvedal, či nemá chuť pracovať v trnavskom klube. Sedel vtedy ako tréner na lavičke treťoligových futbalistov Martina. Opýtal sa, v akej funkcii by mohol pomôcť. Na poste prezidenta, dostal prekvapujúcu odpoveď. Nižšia funkcia by sa nenašla? zareagoval typicky skromne.

Pustil sa do práce, v ktorej skúšal niečo nové. Po niekoľkých rokoch sa zdôveroval. „eraz už viem, a veľmi dobre, že najlepšie je hráčovi, o trochu ťažšie trénerovi a najhoršie funkcionárovi.“

Vynikajúci špílmacher, motor skvelého trnavského mužstva, elegantný a technický futbalista, ktorému tlieskali doslova na celom svete od brazílskej Maracany po londýnske Wembley stotisícové návštevy, sa ťažko vyrovnával so súčasnými slovenskými futbalovými pomermi.

„šetko by som prehltol, ale vždy ma vytočí, keď rokujem s hráčmi o prestupoch,“ približoval. „ali sme záujem o jedného futbalistu, volal som mu. Jeho prvá otázka bola: Čo mi ponúknete? To mi vždy vyrazí dych. Keby sa najprv aspoň spýtal, čo od neho čakáme, aké máme ambície… Určite by sme sa dostali aj k peniazom, inak by to nešlo. Alebo rokujeme o plate a hráč zahlási, že chce ročne 100 tisíc eur. Najradšej by som na neho vyletel. V tom okamihu končíme. Pritom sú to hráči, ktorých verejnosť ani poriadne nepozná, nič veľké nedosiahli. Ak by sme našli strelca, ktorý dá v sezóne 25 gólov, nech tie peniaze má, tuším sa mu na plat aj poskladáme.“

Odmietol veľký úplatok

Veľké peniaze zmenili futbal. Sumy, ktoré v ňom lietajú, pokladal za prehnané a domnieval sa, že v mnohom ho ovplyvňujú negatívne. Nikdy však nemoralizoval a nepoučoval.

„epovažujem sa za nostalgický typ, ktorý sa obracia iba dozadu a vyplakáva za starými dobrými časmi. Chápem, že všetko sa vyvíja a peniaze nikomu nezávidím. Kto vie, akí by sme boli my, keby sme ako hráči žili v takých pomeroch, aké vládnu dnes. My sme hrávali od rána do večera futbal a vedeli sme s loptou všetko. Majú však rovnakú možnosť aj naše deti a vnuci? Ak sa niekde objaví voľná plocha, už tam stojí obchod.“

Kuna si férovosť udržal celú kariéru. V jednej debate sa priznal, že keď po veľkej trnavskej ére hralo mužstvo o záchranu, z klubu, ktorý bol takisto ohrozený zostupom, mu ponúkli dvesto tisíc. „a komunistov to bol hotový majetok. Odolal som. Povedal som to doma manželka a podporila ma.“

V porovnaní so súčasnosťou hrali za drobné, ale nikdy sa nesťažoval a tvrdil, že so súčasnými futbalistami by nemenil. Bol ešte chlapec, keď k ním do Hlohovca prišli rokovať trnavskí funkcionári o jeho prestupe. Tajomník Laco Schneider mal na sebe vtedy módny šuštiakový kabát. Priznal sa mu, že aj on by taký chcel. Dostal ho za podpis zmluvy.

„damec zasa prestúpil za zimník a našim najdrahším hráčom bol Hrušecký, ktorý dostal elektrický sporák,“ smial sa po mnohých rokoch.

Neskôr skvelého futbalového dirigenta ťahal do svojich služieb Slovan či Slavia, ale keď sa obrátil na funkcionárov, či ho pustia, dostal vždy rovnakú odpoveď: nikam nepôjdeš a basta!

Azda najvytrvalejšia bola pražská Slavia, ťahala mu medové motúzy popod nos celé roky. „V Slavii to vtedy fungovalo tak, že posile darovali obraz. O tyždeň sa niekto ohlásil a kúpil ho za slušnú sumu. A všetko bolo legálne…“ približoval.

Hviezda romantického futbalu

Všetci svätí pri ňom stáli pred štyridsiatmi rokmi. Trnavčania boli na zimnom sústredení v Piešťanoch a na jeho novej škodovke sa vybrali na zabíjačku do neďalekého Prašníka, kam ich pozval predseda družstva a veľký fanúšik Pavol Obuch. V aute sedel vedľa neho Adamec, za nimi Jarábek a Geryk.

„Bola poľadovica a Adamec ma napomínal, aby som išiel pomaly. Bol som neskúsený vodič, v zákrute som pribrzdil a dostal šmyk. Našťastie len v štyridsiatke, ale skončili sme v priekope a auto sa prevrátilo na strechu a potom späť na kolesá. Nič nám nebolo, len auto som trochu pomačkal. Pokračovali sme ďalej. Auto som šupol známemu do servisu a manželke som zavolal, aby mi poslala dve tisícky. Že som prehral v kartách…“

Boj, ktorý zvádzal od jesene 2010 bol nerovný, nad jeho sily. Na štadión chodil pomenej, mával lepšie i horšie obdobia. „Môj život sa podstatne zmenil. Choroba ovplyvnila nielen môj život, ale zasiahla aj rodinu, ktorá sa musí o mňa starať, sám by som to nedokázal. Som síce mobilný, ale odkázaný na pomoc druhých,“ vravel, ale nevzdával sa a nesťažoval, optimizmus ho neopúšťal.

Pred rozlúčkou padla otázka, či neľutuje, že nehrával futbal o tridsať rokov neskôr.

„Vôbec nie, ani o tom neuvažujem. V našich časoch neboli peniaze takým fetišom. Vybudoval som si veľa priateľstiev, ktoré si vážim. My sme ešte hrali romantický futbal. A aj veselší. Určite nie taký dynamický, rýchly a agresívny ako teraz, ale asi krajší.“