Lenka Jurišičová (28) pracuje ako fyzioterapeutka Spartaka Trnava.
Akú úlohu plní fyzioterapeut vo futbalovom tíme?
Stará sa o dobrý zdravotný stav hráčov. Vediem ich zdravotnú dokumentáciu, zabezpečujem rôzne vyšetrenia a komunikujem s lekármi a trénermi. Spolu sa usilujeme pripraviť ich tak, aby boli zdravotne čo najmenej limitovaní.
Aké sú vaše povinnosti v čase tréningov a zápasov?
Dozeráme na ich priebeh, v prípade zranenia vybiehame na ihrisko, zabezpečujeme hráčom pitný režim a prísun doplnkov. Po tréningu sa venujeme regenerácii a liečbe zranení. Snažíme sa riešiť nielen akútne, ale aj dlhodobé problémy, aby sme tak predišli ďalším ťažkostiam.
Konzultujeme s nimi ich celkový zdravotný stav a hľadáme efektívny spôsob liečby. Zaoberáme sa diagnostikou, rôznymi druhmi fyzikálnych aj manuálnych terapií, pohybovou liečbou…
Je toho dosť…
Na štadión prichádzame zväčša ako prví a odchádzame ako poslední. V tíme sme dvaja fyzioterapeuti. Okrem mňa Andrej Matonok.
V poslednom čase sa fyzioterapeutky objavujú čoraz viac aj v mužských kolektívoch. Majú nejakú výhodu v porovnaní s mužmi? Alebo platí opak?
Pacientom či zamestnávateľom by malo ísť najmä o to, akú prácu fyzioterapeut odvádza, či má adekvátne vzdelanie a zručnosti. Či ide o ženu alebo muža, to nie je podstatné. Poznám šikovné fyzioterapeutky, na ktoré muži nedajú dopustiť a sú medzi nimi aj vrcholoví športovci.
Akiste aj preto sa ich neboja angažovať ani mužské tímy. Nemyslím si, že má v nich žena nejaké výhody. Skôr si musí zvyknúť, že s ňou nebudú zaobchádzať v rukavičkách len preto, že je žena. Platí pre ňu rovnaký režim ako pre všetkých ostatných.
Stalo sa, že ste sa pri ošetrovaní hráča zranili… Je vaša práca riziková?
To bola kuriózna situácia. Ošetrovala som futbalistu, ktorý ležal na bruchu. Okoloidúci spoluhráč ho zo žartu pošteklil na chodidle. Vtedy reflexne zakopol nohou. Ďalšiemu štekleniu sa síce vyhol, ale jeho päta zasiahla môj nos. Necítila som veľkú bolesť, ale začalo mi opúchať podnebie v ústach. Po vyšetrení v nemocnici mi lekár ukázal röntgenovú snímku. Nos bol zlomený na troch miestach.
Aký podiel si na úspechu či neúspechu mužstva pripisujete?
Ak vyhráme, teším sa a oslavujem spolu s ostatnými. Neriešim, kto má na čom aký podiel. Je to úspech nás všetkých. Podobne to vnímam, aj keď sa nám niečo nedarí.
Vy nehráte, nie ste ani trénerka. Môžete si po prehre povedať, že s ňou nič nemáte?
Áno, nehrám a ani netrénujem, ale vždy budem minimálne jeden z najväčších fanúšikov mužstva. Aj preto, že zblízka vidím, čo všetko sa skrýva za jeho výsledkami, úspechmi. Je mi ľúto chlapcov, keď urobia maximum a neprinesie to efekt.
Ako ste sa dostali k práci fyzioterapeutky?
Študovala som odbor masér na strednej zdravotníckej škole v Trnave. Celý život som športovala a chcela som vedieť o anatómii, fyziológii a pohybe ešte viac, preto som sa rozhodla pokračovať v nadstavbovom štúdiu – diplomovaná fyzioterapia. A aj po získaní diplomu som ju ďalej študovala na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, kde som získala bakalársky titul.
Ste rodená Trnavčanka?
Som Zelenčanka. Z našej obce, ktorá leží kúsok od Trnavy, pochádzajú aj známe osobnosti. Napríklad režisér a herec Jozef Bednárik. Jeho sestra ma učila v škôlke. Pôsobí u nás aj ochotnícky súbor, ale divadlo som nehrávala. Odmalička ma viac lákal tanec, aerobik, bola som mažoretka. Chodila som reprezentovať školu. Moje aktivity vždy súviseli najmä s pohybom.
Zo Zelenča pochádza aj Marek Ujlaky, jedna z osobností Spartaka Trnava. Inšpiroval vás?
Futbal som hrávala len ako dieťa s kamarátmi na dedinských uliciach. Nesledovala som ho, vždy som ho považovala skôr za mužský šport. Ale Mareka poznám, vieme o sebe. Mali sme obchod a chodil k nám nakupovať.
Čítajte viac Nejde o peniaze. Hamšíkovi je jasné, či je Calzonovou prioritou Neapol alebo Slovensko
Aká cesta vás doviedla k futbalu a Spartaku? Bol to váš cieľ?
Môžem povedať, že futbal si vybral mňa. Ako vysokoškoláčka som dostala ponuku robiť zdravotníčku trnavskému futsalovému tímu. Prikývla som, vravela som si, že to bude zaujímavá skúsenosť. O pár mesiacov som sa vďaka trénerovi posunula aj k spartakovskej futbalovej mládeži a začala som spolupracovať s výbermi do sedemnásť i devätnásť rokov a so súčasným trénerom Spartaka Michalom Gašparíkom i jeho asistentom Mariánom Hodulíkom. O tom, že zakotvím u mužov, rozhodla náhoda.
Čo konkrétne?
Na sústredení áčka v Turecku ochorel fyzioterapeut. Ozval sa mi tréner a pýtal sa, či by som nebola ochotná za neho na dva týždne zaskočiť. Súhlasila som a bola to vlastne moja skúška. Po štátniciach som dostala od vedenia klubu ponuku na trvalú spoluprácu v prvom mužstve. Odvtedy už uplynuli skoro štyri roky.