Namiesto osláv však vypredaný štadión na Tehelnom poli prežil záchvat srdcovej slabosti. Reprezentanti okolo kapitána Martina Škrtela prehrali so Slovinskom 0:2 a čakali ich náročné štyri dni pred rozhodujúcim zápasom v poľskom Chorzowe.
Dnešná situácia je podobná. Súčasná generácia potrebuje z dvojzápasu proti Islandu (vo štvrtok v Bratislave) a Bosne (v nedeľu v Zenici) aspoň jeden bod, aby sa kvalifikovala na budúcoročné Euro.
„Som optimista. Môj skromný tip je, že vyhráme 1:0 a postúpime,“ vraví Erik Jendrišek (37), niekdajší reprezentant a napokon aj účastník MS 2010 v Južnej Afrike.
Keď ste vychádzali z útrob starého Tehelného poľa, vítalo vás 24-tisíc divákov, o dve hodiny bolo na štadióne mŕtvo. Spomínate si ešte?
Akože by nie. Nastupovali sme s tým, že musíme urobiť posledný krok a postúpiť na svetový šampionát. Stačil nám bod. Všetko bolo pripravené na veľkú párty, oslavy v meste, objednané stoly v krčmách a neviem čo všetko ešte.
Poviem pravdu, v hlave som si vôbec nepripúšťal, že by to nemalo vyjsť. Z výbornej východiskovej pozície sme však zrazu mali na krku nôž. Neviete si predstaviť to sklamanie.
Určite to nebolo bohviečo…
Ani mi nehovorte. Slovensko žilo futbalom, dlho čakalo na túto historickú chvíľu a každý z nás chcel byť pri tom. Boli sme šťastná generácia, ktorá to dokázala ako prvá. Prehra so Slovincami však veľmi mrzela. Nespomínam si, že by som sa niekedy po zápase cítil tak pod psa, ako vtedy. Ak sa ma raz bude niekto pýtať na pravé futbalové sklamanie, asi si spomeniem na tento zápas.
Znamená to, že davová psychóza na tribúnach hráčom viac ubližuje ako pomáha?
Hráči aj tréneri robia všetko pre to, aby sa od nej odstrihli. Je to pre dobro futbalistov, ale duel so Slovincami bol pre nás naozaj historický a nedalo sa to nevnímať. Ľudia i médiá ním doslova žili. Nemali sme to jednoduché.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Čo sa dialo po zápase v šatni?
Predsa len to bolo dávno, na detaily si už nepamätám. Skôr na návrat do hotela, sedeli sme v izbe a civeli do steny. Všade bolo ticho, v tej chvíli akoby neexistovali správne slová. Navyše sme vedeli, že viacerí hráči sa nám vykartovali a do Chorzowa pocestujeme v úplne inom zložení. To bola ďalšia rana pre našu zranenú psychiku.
Odvtedy uplynulo štrnásť rokov. S odstupom času, kde bol podľa vás problém?
To, že posledný krok býva najťažší, je starodávne futbalové klišé, ale my sme si tým naozaj prešli. Bolo to v hlavách. Mali sme za sebou skvelé zápasy, zaslúžene sme viedli kvalifikačnú skupinu, Slovinci však dali gól a scenár celého dňa sa zrazu zmenil.
Na druhej strane, nebyť takýchto stretnutí, futbal by nepriťahoval toľko ľudí. Za 24 hodín sme prežili – a nielen hráči – takú škálu emócií, že sa to nedá ani opísať. Neuveriteľné.
Bolo mužstvo premotivované?
Možno áno. Azda sme si aj vraveli, že ak nevyhráme, tak aspoň bod proti Slovincom získame. Pripravený bol aj ohňostroj, poviem pravdu, ani sme si veľmi nepripúšťali, že ho po záverečnom hviezde nezapália.
Ktovie, zrejme aj kúsok podcenenia v tom bol. Slovinci boli veľmi hladní po víťazstve, išlo im o krk, pre nich to bolo buď – alebo. Nám zasa horelo pod zadkom v Poľsku a vyšlo to.
Spomínané zápasy delili štyri dni…
Najprv prevládalo sklamanie, na druhý deň nám však začal tréner „čistiť“ hlavy, aby sme na to zabudli a sústredili sa už len na Poľsko. Šanca žila, ale poriadne sme si to skomplikovali.
Po štrnástich rokoch si na nejaký motivačný príhovor nespomínam, v mysli sa mi skôr vybavuje miestnosť, kde sme mali taktickú poradu. Už iba útržky.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Keď sa vraví, že s úvodným hvizdom tlak opadáva, je to pravda?
Čiastočne. Malo by to tak byť, ale nedeje sa to vždy. Odchádza minimálne predzápasová nervozita, tá je najhoršia, lebo s ňou nemáte čo spraviť. Ubíja vás. Akonáhle však rozhodca fúkne do píšťalky, máte to vo svojich rukách. Ale zažil som aj to, že nervozita na kopačkách zostala až do konca.
Platí, že Slovákom viac vyhovuje pozícia outsidera? Napokon, aj dvojzápas z roku 2009 to potvrdil…
Zrejme áno. Sme malá, nie veľmi sebavedomá krajina, ani rodičia nás k tomu nevedú. Keď príde Nemec do sveta, počuje ho celý hotel. Keď sa ubytuje Slovák, málokto o ňom tuší. Sme viac utiahnutí.
Keď som prišiel do Bundesligy, pýtali sa ma, prečo sa viac neusmievam, no nemal som to tak zaužívané. Ak nebola vhodná situácia, nevidel som dôvod usmievať sa. Aj z tohto pohľadu – keď sme vychovávaní viac ako outsideri – nám táto pozícia viac sedí.