Na manžela som pyšná, vraví Marta Weissová

Stará sa o domácnosť a zázemie

Ich spoločný príbeh sa začal písať pred dvadsiatimi tromi rokmi. „Pracovala som na recepcii hotela, tam sme sa videli prvý raz a pustili do reči,“ spomína Marta Weissová. Vladimír Weiss hrával v tom čase v Interi a vrchol hráčskej kariéry mal pred sebou. „Podľa mňa ho veľmi poznačila tragická udalosť v rodine. Keď mal pätnásť, prežíval azda najkomplikovanejší vek, zomrela mu mama. Sestra Zuzka mala desať. Výchova ostala na otcovi, bývalom vynikajúcom futbalistovi, mimochodom, tiež skvelom chlapovi, ktorého v posledných rokoch trápili vážne zdravotné problémy. Vlado je rád, keď príde domov a čakám na neho. Myslím si, že ma potrebuje. Od začiatku som sa mu usilovala utvoriť zázemie, ako sa vraví, zabezpečiť mu teplo domova. Plnila som úlohu manželky, matky, kamarátky. Napokon, som od neho o tri roky staršia. A teším sa už aj z vnučky,“ usmieva sa.

Odvtedy ako sa im narodil syn, ktorý čoskoro oslávi dvadsiatku, nepracuje. Stará sa len o domácnosť a pohodu v rodine. „Z prvého manželstva som vychovávala ešte syna Viliama, ktorý je už dospelý a samostatný, nepôsobí v športe, je ekonóm, pracuje vo svojej firme. Má dvadsaťdeväť rokov. S Vladom som sa zoznámila, keď mal šesť. Veľmi si cením, že nás prijal oboch, od začiatku s Vilinkom výborne vychádzal a aj náš spoločný syn Vladko si s ním rozumie.“

Tichú domácnosť nemávajú

Sotva niekto pozná úspešného trénera lepšie ako jeho krajšia polovička. Vie o jeho silných stránkach i slabinách. „Niekedy pôsobí podráždene až arogantne, zažila som veľakrát jeho reakcie, keď ho vytočila nejaká situácia, osoba, článok v novinách. Vyčítam mu to, presviedčam ho, že aj keby mal pravdu, aj keby cítil krivdu, musí sa ovládať a preniesť sa nad niektoré veci. Nepáči sa mi, keď reaguje v afekte.“

Potvrdzuje, že jej manžel často neskôr oľutuje svoju prudkú reakciu, zamrzí ho. „Vlado nie je jednoduchá povaha a nepustí si na telo veľa ľudí. Váži si rodinu, má svoj okruh kamarátov, ktorým verí a získať si jeho dôveru nie je ľahké. Aj keď zavše pôsobí výbušne, nepríjemne, je vo vnútri veľmi citlivý človek a ľahko zraniteľný,“ približuje manžela.

Aj na ňu niekedy vyletí. „Zväčša však ide o malichernosti, ktoré ani nestoja za reč. Už som si za mnohé roky zvykla, beriem ho takého, aký je. Tichú domácnosť nemávame. Vlada hnev prejde rýchlo a musím uznať, že sa vie aj ospravedlniť. Ja som pokojný, nekonfliktný typ a viem rýchlo odpúšťať. Som aj na hasenie ohňa, ak nejaký u nás vypukne.“

Futbal je u nich hlavnou témou. Manželka sa stala trpezlivou pozorovateľkou za kulisami. „Stále doma niečo rieši, surfuje na internete, sleduje ako sa darí hráčom v zahraničí, kreslí zostavy a rozostavenie na ihrisku. Po chvíli papier pokrčí, hodí do koša a začne znova. Takto sa baví aj celý večer.“ Kým pôsobil v klube, doma si ho užila len málo. Denne mal tréningy, cestoval, pôsobil aj v ruskom Saturne. Ako sa stal trénerom reprezentácie, majú na seba viac času.

„Ak nemá zraz alebo zápas, býva častejšie doma. Začali sme viac navštevovať kino, najmä v zime sme chodili v čerstvom snehu na dlhé prechádzky v Záhorskej Bystrici. Dokonca som ho vytiahla behať na Železnú studničku a do posilňovne, ale tvrdí, že ho pobolieva koleno. Kedysi viac športoval on, teraz ho do pohybu motivujem najmä ja. Nikdy som nebola extra športovkyňa, venovala som sa len aerobiku, aeróbnym cvičeniam.“

Nekonečné telefonáty do Manchestru

Najťažšie obdobie prežívala, keď ich syn vyrazil do sveta. Od pätnástich rokov pôsobil v Manchestri City. Stále citlivá téma. Na chvíľu sa zasekne, preruší rozprávanie. Zadržiava slzy a dojatie jej zoviera hrdlo. „Strašne zle som to znášala. Nechcela som, aby dieťa odchádzalo do cudzieho sveta, no na druhej strane som vedela, že je to dobré pre jeho futbalovú budúcnosť. Boli to nekonečné telefonáty, Vladko neovládal jazyk, chcel sa vrátiť. Vravela som mu, vydrž ešte mesiac, potom sa uvidí. Keď išli na prvý turnaj do Talianska, nik nechcel s ním bývať na izbe. To mi len napísal v esemeske. Mami, nebudem ti ani volať, lebo by som plakal… Išla som autom a prerevala celú cestu. Stále som však verila, že si zvykne, že to vydržíme.“

Aj otec sa ťažko vyrovnával s jeho odchodom, ale jemu si netrúfal povedať všetko, čo mame. „Manžel poznal len zlomok našich telefonátov. Vladko otca obdivuje, váži si ho, ale mama je mama. Máme pekný vzťah, povedal mi vždy všetko, so všetkým sa zdôveril. Vedela som aj o jeho tetovačkách na tele. Dlho som to pred Vladom tajila a potom sme ho postavili pred hotovú vec. Išlo ho rozhodiť. Stala som sa hromozvodom, hoci som Vladka od toho odhovárala. Ocino to neprežije, vravela som mu, no v tomto si nedal povedať. Nechal si najprv vytetovať môj i Vladov dátum narodenia, bratovo meno. Aspoň takto vás chcem mať pri sebe, vravel mi. Keby ho táto móda zastihla o dva roky neskôr, myslím, že niektoré tetovania by si nedal urobiť.“

Situácia sa úplne obrátila. Otec-tréner by rád videl syna v inom klube, kde by viac hrával. On by najradšej zostal v Manchestri. Nahlas to však ani nehovorí. „Zvykol si, cíti sa tam už dobre. Spočiatku mu veľmi pomohlo, že sa dostal do dobrej rodiny, obľúbila si ho. Neskôr prišli aj ďalší Slováci, Filip Mentel, Robo Mak. Nedávno mi hovoril, že by nerád začínal niekde odznova, v Manchestri je mu teraz dobre. Občas sa za ním vyberiem, poupratujem, navarím, vyperiem a idem späť. Teraz som u neho menej, našiel si priateľku, nechcem, aby mal pocit, že ho chodím kontrolovať.“
So synom však deň čo deň hovorí. Večer mu pošle esemesku: miláčik, dobrú noc, ľúbim ťa. „Bez nej si nikdy nejdem ľahnúť.“

Má Audi, ale na luxus si nepotrpí

Minulý rok jej manžel kúpil k narodeninám nové auto – Audi. „Vravel, že chce, aby som mala bezpečný voz. Na značky áut si nepotrpím. Som závislá iba na jednom – čistote. Milujem ju. Auto môžem mať akékoľvek, ale – čisté. Aj doma často gruntujem, až to Vlada zavše znervózni. Zasa upratuješ? čuduje sa. Luxus k životu nepotrebujem. Ani nákladné dovolenky. Nie vždy sme žili tak ako teraz. Veľmi dobre si spomínam na časy, keď sme existovali od výplaty k výplate.“

Na futbal nechodí pravidelne, sleduje ho najmä v televízii. „Už vôbec nechodím do zahraničia, ani vtedy, keď na zápasy cestujú manželky či priateľky hráčov a trénerov, urobia si výlet. Viem, že ani pre Vlada by to nebolo ideálne. Neraz mi vravel, že sa musí sústrediť na zápas, ničím sa nechce rozptylovať. Teraz, keď je v zápase zainteresovaný manžel i syn, som pred obrazovkou strašne nervózna, často prepínam na iné kanály.“

Vo futbale a špeciálne v trénerskej brandži je človek ako na hojdačke. „Poznám dôverne vzlety i pády. Teraz prežívame pekné obdobie. Ozývajú sa mi aj ľudia, ktorých som dlho nevidela, blahoželajú nám a želajú všetko najlepšie. A, samozrejme, pátrajú aj po lístkoch na Slovinsko. V tomto im neviem pomôcť a keď poviem, že ani Vlado ich nemá, nechcú mi veriť.“

Marta Weissová je presvedčená, že v sobotu všetko dobre dopadne a futbalové Slovensko sa bude tešiť. „Nahlas to však ani nechcem vysloviť, aby som niečo nezakríkla a potom nebola nešťastná. Mňa poteší akýkoľvek výsledok, ktorý bude znamenať postup. Som pyšná na Vlada, čo dosiahol a verím, že to vyjde. Zaslúžil by si to. Žije najmä pre futbal.“