Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Prvá dáma futbalu by na dovolenku s hráčmi nešla

Monike Jurigovej, ktorá má 47 rokov, mnohí neveria, že je nielen mama dvoch dospelých detí, ale aj babička čoskoro päťročnej vnučky Emmky.

06.06.2021 17:47
debata (5)
Monika Jurigová. Foto: TASR, Jaroslav Novák
SR Futbal SFZ LN Hapal nominácia Jurigová Monika Jurigová.

Pohybuje sa odmalička vo futbalovom prostredí, v ktorom dominujú muži. Jej otec je bývalý popredný tréner Dušan Radolský.

Prvá dáma slovenského futbalu, šéfka mediálneho oddelenia a hovorkyňa Slovenského futbalového zväzu sa už teší na finálový turnaj majstrovstiev Európy, ktorý sa začína o dva týždne.

Budete jediná žena vo výprave?

Budeme dve, okrem mňa pocestuje na šampionát asi v päťdesiatčlennej výprave aj medzinárodná riaditeľka zväzu Lenka Gazdíková.

Ako sa cítite v kolektíve s výraznou prevahou mužov?

Už som si zvykla, neriešim to. Vyrastala som v takom prostredí. Veľa času som ako dieťa trávila s otcom, futbalovým trénerom. Brával ma na štadióny, tréningy, zápasy. Bola som skôr chlapčenský typ a otcov futbalový spojenec, pretože doma mal len samé ženy. Okrem maminy a mňa aj sestru Vandu. Ale mali sme to spravodlivo rozdelené.

V akom zmysle?

Vanda trávila viac času s maminou, pomáhala jej v domácich prácach, varili spolu. Spomínam si, že raz mi mamina dohovárala, aby som sa viac pohybovala v kuchyni, nie na štadiónoch. Sľúbila som, že najbližšiu sobotu budem variť s ňou a so sestrou. Lenže medzitým som sa dohodla s otcom, že ideme na futbal. V kuchyni som vydržala päť minút a so slovami, že už to viem, som od sporáka zutekala.

To znamená, že ste sa nenaučili variť?

Ale áno, varím. Život ma naučil. Baví ma móda, občas ma zavolajú kamarátky, aby som im poradila pri nákupoch alebo aby som im pomáhala vytriediť šatník.

slovenskí futbalisti Čítajte viac Tarkovič sa rozhodol. Na Euro berie osvedčené mená

Často sa pohybujete v športovom oblečení. Potrpíte si na to, čo máte na sebe?

Sú situácie, keď máme oblečenie predpísané. Najmä keď sa pohybujem v tíme. Na oficiálnych tlačovkách na podujatiach, ktoré riadi UEFA, nemôžeme mať na sebe nijaké reklamy, len štátny znak. Na futbalových zrazoch sa veľká móda nerobí, tam sa určite do ničoho špeciálneho nenahodím. Hráči ma asi ani v civilnom oblečení nepoznajú.

Veľa času trávite v mužskom kráľovstve najpopulárnejšej hry, na zájazdoch, sústredeniach, zápasoch. Prináša vám to nejaké výhody, obskakujú vás futbalisti?

Zväčša sú galantní, keď vidia, že sa mordujem s kufrom, pomôžu mi, dajú mi prednosť… Ale po tom, čo už roky žijem v takomto kolektíve, všetci ma berú ako jeho prirodzenú súčasť, nemám nijaké špeciálne privilégiá ani ich nevyžadujem. Mám pocit, že nie som v tejto spoločnosti rušivý element. Žena môže byť v čisto mužskom tíme aj pozitívny element.

Kedy napríklad?

Spomínam si na jednu situáciu, myslím, že to bolo na Ukrajine. Tréner Kozák bol v prestávke zápasu dosť nahnevaný. Odrazu som počula krik: Kde je Monika? Kde je Monika? Vybehla som na chodbu a narazila na Vladka Weissa: Nemohla by si tu byť? Tréner je napálený, keď tu bude žena, možno ho to trochu prejde… Občas je mojou úlohou aj zmierňovať napätie. Ale či by to rovnako vnímal aj tréner Kozák, to neviem… Ale raz som ho nechtiac pobavila.

Niečo ste vyviedli?

To nie, ale v útrobách štadiónov nebývajú ženské toalety, s tým sa príliš nerátalo, tam je len mužský svet. Táto napohľad banalita mi spôsobuje problémy. Na štadióne sme aj niekoľko hodín, šatne sú plné futbalistov, trénerov… Riešim to tak, že keď vybehnú na predzápasovú rozcvičku alebo sa začne zápas, nakuknem do šatne a idem na toaletu. Tréner Kozák tesne pred zápasom už nechodil na rozcvičku, ale sedával sám v šatni pohrúžený do svojich myšlienok. Raz som takto vbehla na poslednú chvíľu do šatne a vytrhla som ho z koncentrácie. Usilovala som sa mu rýchlo vysvetliť, o čo ide. Chvíľu na mňa nechápavo pozeral a potom sa zasmial.

odkaz
euro 2020, odkaz

Zavše sa aj vy dostávate do stresových situácií. Stáva sa, že poviete niečo inak, ako ste chceli?

Známa je situácia, keď som poplietla mená dvoch opôr a privítala som na tlačovke Milana Škrtela. Pôvodne mal odpovedať na otázky kapitán Martin Škrtel, ale na poslednú chvíľu tréner Kozák rozhodol, že pôjde Milan Škriniar… Prítomných môj omyl pobavil. Futbalisti si ma potom dlho doberali a ešte aj teraz sa na tom zasmejú. Pozápasové tlačovky bývajú často pred polnocou, od rána býva zhon a na štadióne trávime dlhé hodiny. Niekedy je toho dosť a cítim sa aj unavená.

Študovali ste žurnalistiku a po škole ste sa venovali v denníku Šport hádzanej a krasokorčuľovaniu. Bavili vás aj tieto športy?

Ešte pred Športom som pracovala v Smene. Tam som sa dostala aj k futbalu. Mala som však blízko aj k hádzanej, pretože som ju roky hrávala, na strednej spojke. Futbalu sa vtedy ženy príliš nevenovali, boli v ňom raritou, väčšina ľudí ho vnímala len ako mužský šport, hovorím o osemdesiatych rokoch minulého storočia. Futbal mi v tom čase zatrhol dokonca otec.

Prečo?

Náš hádzanársky tím trénoval v Hrnčiarovciach. Stretávali sme sa tam aj s futbalistkami a keď hľadali nové adeptky, prihlásila som sa a vybrali ma. Prišla som domov nadšená, ale otec ma hneď schladil. To som nečakala. Dodnes si spomínam na jeho strohé slová: Si dievča a dievčaťom zostaneš. Môžeš sa o futbal zaujímať, písať o ňom, ale hrávať ho nebudeš. Tým sa moja futbalová kariéra skončila.

Otec však neraz spomínal, že ste mu ako študentka často pomáhali…

To je pravda, odmalička ma cepoval. Keď sme si sadli pred televízor, sledovali sme zápas a niečo som nevedela, vyhnal ma preč. Choď sa to doučiť, vyhlásil. Ovládala som futbalové pravidlá od a po zet, terminológiu som mala v malíčku, poznala som zostavy mužstiev. Na zápasoch som otcovi robila záznamy. Aké bolo rozostavenie hráčov, koľko striel letelo na bránku, koľko mimo, kto kopal koľko rohov a podobne.

Dcéra a otec. Monika Jurigová s Dušanom Radolským. Foto: archív MJ
radolský jurigová Dcéra a otec. Monika Jurigová s Dušanom Radolským.

Kedy ste vedeli, čo je to ofsajd?

Nespomínam si, že by som s tým mala niekedy väčší problém. Toto pravidlo mi bolo jasné ako žiačke základnej školy.

Zaujímal sa otec aj o váš názor?

Keď som už bola staršia, vypočul si ho. Aj keď nesúhlasil, bral to vždy tak, že je to môj názor. Vo futbale platí, koľko ľudí, toľko názorov. Keď som už pracovala ako novinárka, mávali sme aj ostré debaty. Boli sme často ako súperi, stáli sme na opačných stranách barikády. V mnohom sme sa však zhodli. Urobila som s ním aj rozhovory, keď pôsobil neskôr v Poľsku, tak pomerne často aj do poľských novín.

Futbal vás sprevádzal, aj keď ste si založili vlastnú rodinu. Váš bývalý manžel Jozef Juriga bol popredný ligový futbalista a aj slovenský reprezentant…

Mám pocit, že futbal nebol rozhodujúci, že sme mali pekné i dlhé manželstvo, boli sme spolu 25 rokov. A stretávame sa dodnes, stále dokážeme spolu komunikovať. Ale o futbale sme sa doma nebavili tak často, ako by niekto čakal. Kým otec je typ, ktorý môže o futbale hovoriť stále a veľa, Jozef o ňom nemusel debatovať vôbec. A ani sa mu po skončení kariéry nevenoval.

Preniesli sa futbalové gény na vaše deti?

Vôbec. Dcéra Lívia má 32 rokov, futbalu sa nikdy nevenovala, hrávala hádzanú, hoci keby sa pustila do futbalu, myslím si, že by sa v ňom presadila. Má športový talent. Teraz však už má svoje civilné zamestnanie, pracuje ako profesionálna letuška v luxemburskej leteckej spoločnosti a je v tom veľmi dobrá. Ani syn Matúš, ktorý má dvadsaťdva, sa nestal futbalistom.

Neviedli ste ho k futbalu?

Neboli by sme proti, lenže on mal od začiatku vyhranený názor. Ešte v škôlke sa boli korčuľovať, hneď mu to išlo a suverénne nám oznámil, že bude hokejista. Nebavilo ho behanie. Na korčuliach som ako šíp, vravel, keď bol ešte krpec. Samozrejme, neskôr si zahral aj futbal, bol v školskom výbere, ale hokej bol preňho vždy jednotkou.

Venuje sa mu stále?

Už nie. Odišiel veľmi mladý do zahraničia. Ako trinásťročný do Česka, ôsmy ročník základnej školy dokončil v Hodoníne, deviaty už vo Švédsku. Často sme za ním cestovali, pomáhali sme mu.

Matúš Bero Čítajte viac Bero: Extrémne to bolí. S futbalom teraz nechcem mať nič spoločné

Nezačal v cudzine priskoro?

Možno sme to neodhadli úplne ideálne, ale vo Švédsku mal výborné podmienky. Dostal sa do špičkového mládežníckeho klubu v Djurgaardene, bol to vôbec prvý a jediný tím, ktorý mu – čo sa týka hokeja – zabezpečil všetko, nemuseli sme nič platiť. Dostal dokonca aj byt.

Spočiatku býval v rodine, ale ako pätnásťročný už sám s jedným spoluhráčom. Naučil sa samostatnosti, vie sa o seba postarať, navarí si, vyperie, vyžehlí, môžem odísť na mesiac, ani si to poriadne nevšimne.

Prečo s hokejom skončil?

Žiaľ, mal úraz a posunula sa mu platnička. Bol mladý a nechceli sme, aby v jeho veku musel absolvovať náročnú operáciu. Musel veľa cvičiť, bola to veľká zdravotná komplikácia. Vrátil sa na Slovensko, dlho sa liečil a už sa mu nepodarilo vrátiť do Švédska. Doma postupne strácal trpezlivosť i motiváciu.

Na SFZ ste nastúpili pred vyše štyrmi rokmi. Zmenil sa odvtedy váš pohľad na futbalové dianie?

Veľa vecí nevidím rovnako. Novinár sa na ne díva z iného uhla, čo je pochopiteľné. Teraz, keď vidím do zákulisia, som priamo pri mužstve, pozerám sa na nejaký problém či na zápas logicky trochu inak.

V čom spočíva hlavný rozdiel?

Mám veľa iných informácií a poznatkov. Viem, aké pokyny dostal hráč od trénera, čo od neho žiadal… Viac pochopím hráča i trénera. Ale na druhej strane, oni zasa nedokážu vždy posúdiť pozíciu médií, netušia, ako fungujú. Usilujem sa im to priblížiť a dosiahnuť, aby obe strany navzájom čo najlepšie spolunažívali. Aj keď môžu mať na veci rôzne pohľady a niekedy je to trochu komplikované. Práca, ktorej sa venujem, je dosť špecifická, ale veľmi ma baví.

Úzko ste spolupracovali či spolupracujete s troma trénermi národného tímu – Kozákom, Hapalom, Tarkovičom. Aké boli vaše skúsenosti?

Každý z nich je osobnostne úplne iný typ, ale boli vždy korektní. Tréner Kozák bol výrazne starší ako ja, vykali sme si. Jeho prístup ku mne bol skoro až otcovský. Má povesť prísneho až neprístupného trénera, ale býval milý a ústretový. Naučila som sa však, že sú situácie, nielen v jeho prípade, že je lepšie trénera nerušiť, neklásť mu zbytočné otázky. Aj Štefan Tarkovič máva chvíle, keď je uzavretejší, Pavel Hapal, ak pociťoval stres, sa zasa zväčša radšej vyrozprával. Najťažšie to bývalo hneď po prehratom dôležitom zápase, keď som musela trénerov vytiahnuť na rozhovory.

Nechcelo sa im?

To nie, sú to profesionáli, vždy splnili, čo bolo potrebné. Ale čakala som aspoň chvíľku, kým opadne prvé napätie, adrenalín. Výborne sa spolupracuje s prezidentom zväzu Jánom Kováčikom. Pozná prácu médií, vychádza im v ústrety, nevyhýba sa ani háklivejším témam. Ako šéf má vysoké nároky a usiluje sa, aby zväz fungoval na dobrej profesionálnej úrovni.

Futbaloví reprezentanti si zarábajú na živobytie v zahraničí. Viacerí z nich sú mladí milionári. Ako spolu vychádzate?

Úplne normálne, bez väčších problémov. Ani jeden nedáva najavo, že by bol niečo viac, nik nemá maniere. Keď ich človek bližšie spozná, spolupráca funguje. Napríklad sú situácie, keď Marka Hamšíka radšej neoslovím. Vždy síce spraví, o čo ho požiadam, čo sa od neho očakáva, ale sú chvíle, keď vidím, že chce mať svoj pokoj, súkromie, sústreďuje sa na kľúčové úlohy, ktoré ho čakajú.

Monika Jurigová a Pavel Hapal. Foto: archív MJ
Jurigová Hapal Monika Jurigová a Pavel Hapal.

Vaša dcéra je staršia ako väčšina reprezentantov. Ako by ste charakterizovali váš vzťah s futbalistami?

Ako kamarátsky, so všetkými si tykám a nespomínam si, že za viac ako štyri roky, čo pracujem na tomto poste, by som mala s niektorým problémy. Stane sa, že sa mi zdôveria aj so súkromnými vecami.

Je niekto, s kým sa ťažšie dohovoríte?

Nik v súčasnom výbere nie je problémový typ, ak na to narážate. Naučili sme sa rešpektovať jeden druhého. Každý máme v tíme nejaké povinnosti a plníme ich. Stane sa, že niekto ťažšie komunikuje s médiami, vyhne sa im, ale to sa vyskytne aj v iných tímoch, zažila som to aj s najväčšími hviezdami.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa s niektorým hráčom vybrali na dovolenku, trávila aj voľný čas?

S hráčom? To nie… Každý máme svoj život. Toto vnímam skôr profesionálne. Dovolenku by som rada prežila vždy s rodinou a mimo futbalového prostredia.

Kto vás najčastejšie dokáže rozosmiať, je hlavným zabávačom mužstva?

Najväčší recesista bol Martin Škrtel, ktorý už v národnom tíme nepôsobí. Bol osobnosťou mužstva, aká sa v ňom teraz len kryštalizuje. V tíme je veľa mladých hráčov, musia na úroveň lídrov dozrieť. Zmysel pre humor má Tomáš Hubočan, nedávno som zistila, že z mladších hráčov rozosmeje ostatných svojimi historkami Martin Valjent.

Kapitánom mužstva je Marek Hamšík. Ako vnímate jeho pôsobenie v mužstve?

Medzi zabávačov určite nepatrí, povahou je viac introvert… Je obrovský profesionál, od neho sa môžu ostatní naozaj učiť. Má rešpekt, keď niečo povie, má to váhu. K nemu sa teraz pridáva najmä Juro Kucka, oni ťahajú kabínu.

Pre športovca je dôležitý jedálny lístok. Majú futbalisti špeciálne požiadavky na stravu?

Majú, každý má svoj zaužívaný spôsob stravovania. Viacerí nekonzumujú mäso, sú vegetariáni. Veľa sa hovorí o vplyve stravy na športovcov. Venujú tejto otázke pozornosť. Debatujú o tom často s lekármi. Menu však býva vždy bohaté a každý si v ňom nájde svoje.

Čoskoro sa začnú majstrovstvá Európy, ktoré budú veľmi špeciálne…

Najviac ich stále ovplyvňuje pandémia. Výpravy budú žiť v bubline. Na to sme si už zvykli, takže prísne opatrenia ma neprekvapujú. Musíme byť opatrní, ale stať sa môže všetko. Vlani v októbri, ešte za trénera Hapala, sme boli takisto v bubline, ale nakoniec mal Škriniar pozitívny test, nemohol hrať, po ňom Mihalík, niektorí členovia realizačného tímu. Dúfam, že týmto problémom sa teraz vyhneme.

Stanislav Lobotka Čítajte viac Škrtel by ho nechal doma. Má ísť Lobotka na Euro?

Aké obmedzenia čakajú futbalistov?

Zatiaľ to vyzerá tak, že nebudú môcť vychádzať z hotela, len keď pôjdu na tréning a zápas. V luxusnom hoteli v Petrohrade budeme izolovaní, budeme mať špeciálny vchod, obsadené celé poschodie, ktoré bude strážiť aj naša ochranka, ktorá cestuje s nami. Každý hráč bude mať svoju izbu, čo sa stáva už štandardnou vecou. Stravovať sa budeme v špeciálnej jedálni a cestuje aj náš kuchár Braňo Križan. Bol s tímom už v Afrike na MS 2010. Postará sa aj o to, aby sa na jedálny lístok dostali občas aj slovenské jedlá. Budeme stále testovaní, pred zápasmi aj medzi nimi.

Bude to váš prvý šampionát v novej úlohe. Tešíte sa?

Teším sa, nemám obavy, možno trochu rešpekt. Budem tam mať aj môj tím, o ktorý sa môžem vždy oprieť, a to je dôležité. Som trochu sklamaná, že pandémia nám narušila bežný život. Ako novinárka som zažila majstrovstvá sveta i olympiádu, čakala som, že teraz spoznám veľké podujatie z inej strany, budem vedieť porovnávať. Ale čaká nás iné fungovanie ako v normálnej situácii.

Slováci narazia v skupine na Poliakov, Švédov a Španielov. Aké im dávate šance?

V živote som realista, niekedy mi vyčítajú, že skoro až pesimista. Ale verím nášmu mužstvu a trochu ma trápi, že sme národ, ktorý sa spája len v prípade, keď je úspech. Potom sme odrazu všetci fanúšikovia a každý má na úspechu podiel. Sme malý národ a mali by sme si pomôcť a vyjadriť podporu, aj keď sa nám všetko nevydarí, ako sme chceli. Myslím si, že potom môžeme byť úspešnejší aj šťastnejší. Cestujeme do Petrohradu a toto mesto má toľko obyvateľov ako celé Slovensko. Mali by sme byť realisti a držať si navzájom palce.

Aký je váš tip?

Nechcem ho vysloviť nahlas, lebo som trochu poverčivá a hovorí sa, že potom sa to nesplní. V tomto roku sme sa po každom kvalifikačnom zápase vždy zlepšili, bol viditeľný herný progres. Očakávam, že v tomto trende budeme pokračovať. Poviem len to, že verím v postup zo skupiny.

Monika Jurigová

Narodila sa 31. decembra 1973 v Trnave. Študovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Pracovala v denníkoch Smena, Národná obroda, Šport, Plus 1 deň a v týždenníku Live.

Pôsobí ako riaditeľka mediálneho oddelenia a hovorkyňa SFZ. Má syna Matúša (22) a dcéru Líviu (32).

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #futbal #Dušan Radolský #Monika Jurigová