Vo finiši zostal tím desať centimetrov od Ameriky

Ich posledný súboj mal poradové číslo 499. Skončil sa bezgólovou remízou v Bruseli s domácimi reprezentantmi.

Na štarte boli sparťania

Uplynuli takmer dva roky od vzniku Československa, kým jeho futbalový tím nastúpil na prvý oficiálny zápas. A zažil hneď ostrý štart – v turnaji VII. OH v Antverpách. Mužstvo vstúpilo na medzinárodnú scénu vo veľkom štýle – 28. augusta 1920 rozbilo Juhosláviu 7:0.

Sportovní Věstník v dobovom komentári napísal, že mužstvo si predtým vyskúšalo jeden tréningový zápas. „Česi ľahko zdolali Grécko 8:0, hoci hrali skutočne cvičebným štýlom.“ Juhoslovania mali podľa vtedajších hodnotení silné mužstvo. V turnaji hralo oficiálne Československo, hoci takmer všetci v bežnej komunikácii hovorili o Čechoch. A mohli pokojne vravieť aj o Pražanoch, pretože v zostave boli deviati sparťania a doplnili ich jeden hráč Slavie a jeden zo Žižkova. Veľkú premiéru sledovalo len 500 divákov.

Odborníci hneď po prvom zápase pasovali víťazné mužstvo medzi favoritov turnaja. To sa aj potvrdilo, lebo v ďalších dvoch vyhralo a potom už bojovalo vo finále s domácimi Belgičanmi. Tí boli nad jeho sily a podľahlo im 0:2.

Jeden Slovák vo finále MS 1934

Ďalšie zápasy pribúdali veľmi pomaly a mali výlučne priateľský charakter. Najbližšie hralo Československo súťažne opäť až na olympiáde – štyri roky po premiére.

A bolo zostavené výlučne z futbalistov pražských klubov. Prvý hráč zo slovenského tímu – I. ČsŠK Bratislava – sa objavil medzi Pražanmi na jeden zápas pri príležitosti 11. výročia vzniku Československa: 28. októbra 1929 proti Juhoslávii (4:3). Pavol Šoral sa ďalšieho štartu dočkal až o takmer dva roky a opäť proti Juhoslávii, tentoraz v Belehrade.

Prvý Slovák, ktorý si vyslúžil stabilné miesto v československej zostave, bol Štefan Čambal. Premiéru zažil v máji 1932 v zápase s Rakúskom (1:1) a odvtedy pravidelne nastupoval v národnom drese – ako hráč Slavie Praha…

Odohral všetky štyri zápasy aj na MS 1934, vrátane finálového s Talianskom (v tíme boli len hráči Sparty a Slavie). V ňom ČSR podľahla domácim po veľkom boji po predĺžení 1:2. Ale mužstvo pod vedením nezabudnuteľného kapitána, brankára Františka Pláničku, dosiahlo prvý obrovský úspech československého futbalu.

Prvú derniéru ozdobil Bican

Druhým Slovákom, ktorý si vybojoval flek v čs. jedenástke, bol Ferdinand Daučík a takisto nosil na sebe zošívaný dres pražskej Slavie. Na MS 1938 vo Francúzsku sa tímu príliš nedarilo a v opakovanom zápase 2. kola vypadol s Brazíliou.

Rok 1938 ukončil prvú éru čs. mužstva, v ktorej odohralo 126 stretnutí. V derniére 4. decembra 1938 bol oporou obrany Daučík a ČSR si zgustla na Rumunsku (6:2). Platilo to najmä o jednej z najväčších hviezd histórie – Josef Bican dal štyri góly.

Legendárny kanonier bol kapitánom tímu, ktorý sa zišiel prvý raz po vojne v apríli 1946 a vyrazil na zápas do Paríža. „Česi za okupácie ustrnuli,“ napísal francúzsky denník Sports.

Československo podľahlo 0:3 a to ešte brankár Finek odvrátil podľa komentárov množstvo ďalších gólov. „Bol to prvý zápas s levom na prsiach po oslobodení a každý z nás si to vážil. Zišli sme sa hodinu pred odchodom na stanici, vtedy sme nemali ani poňatie o nejakom sústredení,“ spomínal Finek.

Zápas č. 144. Prvý na Tehelnom poli

Členom výberu bola aj legenda Slovana Viktor Tegelhof, po ktorom je pomenovaná ulica v Bratislave vedľa štadióna. Postupne začali dostávať priestor čoraz viac aj mimopražskí futbalisti. A aj Slováci, ktorí pôsobili v slovenských kluboch.

Prvý gól v československých farbách strelil 14. septembra 1946 v súboji so Švajčiarskom (3:2) vo svojej reprezentačnej premiére Košičan Miloš Klimek. A v nasledujúcich zápasoch zastupoval ŠK Bratislava aj slávny Ladislav Kubala. Neskorší hráč storočia FC Barcelona i tréner španielskej reprezentácie mal na sebe čs. dres šesťkrát a strelil v ňom štyri góly.

Foto: 80 BELASÝCH ROKOV

Ladislav Kubala Československý dres si Ladislav Kubala obliekol šesťkrát, prvýkrát v októbri 1946.

V histórii čs. futbalu boli neskôr obdobia, keď Slováci mali v spoločnom výbere prevahu. Nemuseli na to príliš dlho čakať. V súboji s Maďarskom 23. mája 1948 v Budapešti (prehra 1:2) sa prvý raz stalo, že v zostave nastúpili až šiesti. Medzi nimi aj dvaja budúci skvelí tréneri – Anton Malatinský a Jozef Marko.

A do histórie vstúpil aj 31. október 1948. Českoslo­vensko hostilo Rakúsko (3:1) a prvý raz sa medzištátny futbalový zápas hral v Bratislave. Bol v poradí 144. Do hľadiska Tehelného poľa prišlo 30-tisíc divákov.

Vo finále Brazília otáčala vývoj

Neskôr zažila Bratislava veľa vynikajúcich stretnutí, ktoré takmer vždy sledoval nabitý štadión, návštevy sa šplhali do 60-tisíc divákov, čo bolo až nad reálnu kapacitu.

A slovenskí futbalisti mali výrazný podiel aj na najväčších triumfoch československého futbalu. V zápase o bronz na premiérovom európskom šampionáte vo Francúzsku nastúpili siedmi a mužstvo zdolalo domáci tím 2:0.

Bol to však len predkrm pred najväčším futbalovým triumfom. Na MS 1962 vybojovalo mužstvo pod vedením trénera Rudolfa Vytlačila striebro, keď podľahlo vo finále Brazílii. Viedlo Masopustovým gólom, ale potom Juhoameričania otočili vývoj.

V zostave nechýbali štyria Slováci a všetci boli kľúčovými hráčmi na šampionáte: brankár Schrojf, obranca Popluhár, stredopoliar Kvašňák a strelec Scherer. V skupine si predtým zahrali aj Adamec a Štibrányi. V týchto zápasoch mali slovenskí hráči v zostave prevahu.

Cestu otvorila senzácia so Španielmi

Platilo to aj o prvom zápase so Španielmi, ktorý senzačne rozhodol v závere Trnavčan Štibrányi. Táto výhra otvorila cestu k striebru.

„Hneď prvé víťazstvo malo najväčšiu váhu. Španielsko predstavovalo obrovskú silu, malo fantastických hráčov, z ktorých väčšina žiarila v nedostižnom Reale Madrid. Bolo veľkým favoritom nielen našej skupiny. To, že sme ho zdolali, ovplyvnilo naše ďalšie ťaženie v turnaji,“ spomínal slovenský futbalista storočia Ján Popluhár, ktorý v Čile odohral plný počet minút.

Slovenský futbal sa výrazne podieľal aj na ďalšom mimoriadnom úspechu. Kolektív vedený trénermi Václavom Ježkom a Jozefom Venglošom chytil neuveriteľnú sériu a nenašiel premožiteľa v 22 stretnutiach za sebou. V kvalifikácii na záverečný turnaj zastavil Portugalsko, Anglicko, ZSSR.

Foto: RODINNÝ ARCHÍV JÁNA POPLUHÁRA

ján popluhár, dres Slovenský futbalista storočia Ján Popluhár odohral v Čile plný počet minút.

V semifinále zdolal najskôr Holanďanov a po nich vo finále aj Nemcov, hoci až v nervydrásajúcom penaltovom rozstrele.

V belehradskom finále osem Slovákov

Vo finále sa objavilo v základnej zostave až osem Slovákov. Rozhodujúcu jedenástku premenil Antonín Panenka strelou do stredu bránky a vstúpila do histórie futbalu.

Bývalý hráč Bohemiansu priznáva, že tento moment mu priniesol doživotnú slávu. „Dovtedy nik takto penaltu nekopal. Bol som vyučený sústružník a ak by som ju nedal, tak mám asi po kariére a dnes by som bol sústružníkom s vyše tridsaťročnou praxou,“ dodával so smiechom.

Kapitánom bol stopér Anton Ondruš. „Utvorili sme výborný kolektív, bolo v ňom cítiť mimoriadny kamarátsky duch. Prajná atmosféra prenikla do každého hráča. To bolo pozoruhodné, lebo vtedy vládla medzi silnými klubmi veľká rivalita – mám na mysli Slovan, Trnavu, Duklu… V národnom mužstve sa nikdy negatívne neprejavila,“ zdôrazňoval.

Foto: Archív autora

Anton Ondruš Kapitán Anton Ondruš s trofejou.

Hráči verili, že na ME môžu prekvapiť, ale za favorita sa nepovažovali. Čakali ich mužstvá, ktoré sa dva roky predtým stretli vo finále MS. „Hneď po finále som chalanom vravel, nech si dobre zapamätajú tento deň, lebo najbližších tridsať rokov nik z východnej Európy taký úspech nedosiahne. Prešlo už vyše štyridsať a stále to platí,“ dodal Ondruš.

Československé tímy boli žiadané

Československý futbal zažíval lepšie i horšie obdobia, ale futbalový analytik Milan Lešický pripomína. „Do zmeny politického a spoločenského systému bol náš futbal rovnocenný, alebo aspoň porovnateľný s takmer všetkými európskymi i juhoamerickými krajinami,“ tvrdí 73-ročný bývalý tréner, ktorý aktívne prežil veľkú časť spoločnej futbalovej histórie a viedol popredné tímy v oboch krajinách.

Potvrdzuje, že reprezentačné i klubové výbery boli žiadané aj v zahraničí, mužstvá vyrážali často na rôzne turné a získavali cenné medzinárodné skúsenosti.

„V prípravnom období sme chodili hrávať do Južnej Ameriky i do celej Európy. Pôsobil som v Nitre, náš klub bol pre cudzinu malý a neznámy. A predsa sme mali v prípravnom období veľa ponúk na medzinárodné zápasy a aj sme ich využívali. Boli sme napríklad dva či tri týždne vo Francúzsku alebo Španielsku, kde sme odohrali päť či šesť stretnutí s poprednými tímami pred vysokými návštevami,“ približuje.

Do hry vstúpili veľké peniaze

Lešický sa spolu s Čechom Milanom Máčalom stal trénerom posledného mužstva pred rozdelením federácie. Prevzali ho po MS 1990 v Taliansku.

Nasledovala neúspešná kvalifikácia ME 1992. Ovplyvnil situáciu blížiaci sa koniec spoločného štátu?

„Nie, o ňom sa spočiatku ešte ani nehovorilo. Prežívali sme iný, dovtedy neznámy problém. Zmenou pomerov nastala nečakaná situácia. Odrazu mali hráči otvorené dvere a mohli odchádzať do zahraničia. O reprezentantov bol záujem. Potrebovali sa v cudzine adaptovať, učili sa po všetkých stránkach profesionalizmu. Bolo náročné ich zavše motivovať. Začali mať viac peňazí, krásne autá i vyššie nároky. Až neskôr si uvedomovali, že aj úspechy reprezentácie zvyšovali ich kredit i klubové zmluvy, viac si ich vážili. Zistili, že aj cez nároďák si mohli zarobiť takzvané sekundárne peniaze, ktoré im štát nemohol dať a o ktorých im hovoril popredný funkcionár Václav Jíra, ktorý mal už vtedy skúsenosti s veľkým futbalom,“ približoval Lešický.

Zvýšenie prémií nezabralo

Posledný raz sedela dvojica Máčala – Lešický na lavičke v marci 1993 na Cypre v kvalifikácii MS 1994. Bol to prvý zápas, ktorý sa hral už po rozpade federácie. Padlo rozhodnutie, že tím dohrá kvalifikáciu – pod hlavičkou Reprezentácia Česka a Slovenska.

Foto: SITA, Marek Mrviš

Milan Lešický, Martin Ševela Milan Lešický (na snímke z roku 2016 s Martin Ševelom) sa spolu s Čechom Milanom Máčalom stal trénerom posledného mužstva pred rozdelením federácie.

„Bol to dôležitý zápas, potrebovali sme ho vyhrať,“ spomína Lešický. „Deň pred ním prišiel šéf zväzu Jíra a oznámil hráčom, že ak v tomto jednom zápase vyhrajú, vyplatí im vyššie prémie. Dovtedy dostával každý hráč od šesť do deväť tisíc korún, podľa významu zápasu. Teraz im ponúkol, že dostanú po stotisíc na hlavu. Hráči sa dovtedy často sťažovali, že hrajú za drobné a vyzeralo to tak, že na vine sú len peniaze.“

Boli spokojní, ale napriek tomu vybojovali len remízu (1:1). „Hrali sme otrasne. Odvtedy si pamätám, že keď sa sľúbili dopredu veľké peniaze, nefungovalo to. Tie nevyhrávajú. Naši hráči nevedia stráviť pozitívnu motiváciu, ale viac negatívnu. Keby niekto povedal, nedáme vám nič a ešte dostanete pokuty, keď prehráte, to zaberie skôr,“ domnieva sa Lešický.

Po tomto zápase s Máčalom na lavičke skončili.

Brusel zažil 499. zápas

Kvalifikácia sa zdala byť stratená, bolo ju potrebné len dôstojne dohrať. Vedenie zväzu poverilo Václava Ježka s asistentom Jozefom Adamcom, aby ju dotiahli. Situácia sa však vyvinula tak, že mužstvu ešte svitla nádej na postup do Ameriky. V nasledujúcich piatich zápasoch neprehralo a veľmi mu pomohlo najmä veľké víťazstvo nad Rumunskom v Košiciach (5:2), ktoré vybavil hetrikom mladý slovanista Peter Dubovský.

Foto: Štartfoto

Peter Dubovský, Pavel Kuka Peter Dubovský a Pavel Kuka na snímke z pamätného súboja v Belgicku.

O všetkom sa rozhodovalo v poslednom, 499. zápase spoločného výberu Česka a Slovenska. V Bruseli sa zrodila 17. novembra 1993 remíza 0:0, ktorá Ježkovmu mužstvu nestačila.

V zápase spálili hostia veľa šancí. V samom závere mohol streliť striedajúci slovanista Jaroslav Timko víťazný gól. Vo výbornej pozícii tesne minul loptu a preletela desať centimetrov vedľa de Wildeho bránky.

Chýbal len kúštik a mohla nastať kuriózna situácia, ktorú futbalová história nezažila. Na šampionát do USA mohol postúpiť tím už neexistujúcej krajiny…