Najsmelšie odhady sa blížili k trom tisíckam. Mimochodom, chudobnejšia návšteva prišla na medzištátny futbal naposledy 19. novembra 2008 – v Žiline. Vtedy bolo na Lichtenštajnsko zvedavých 2010 ľudí. Futbalový tím sa sťahoval na sever Slovenska, lebo očakával žičlivejšiu atmosféru a väčší počet fanúšikov. Toto určite nevyšlo.
Nech by sa však hralo kdekoľvek na Slovensku, je nepravdepodobné, že by sa pred pokladnicami strhla bitka o lístky. Ani Bratislava nie je terno, hoci na predchádzajúce stretnutia zavítalo na nefutbalové Pasienky predsa len viac fanúšikov.
V Bratislave sa nechodí na Slovan, v Žiline na MŠK, a nebude sa chodiť zrejme ani na reprezentáciu. Dôvody sú tri: slabá hra a výsledky mužstva, zlé vybavenie štadiónov a neúcta k divákovi.
Odstránanie prvej príčiny majú v rukách futbalisti, na druhej sa pracuje, na tretiu sa zvysoka kašle.
Hitom sa stala fráza, aby na zápasy chodili mladí diváci, rodiny s deťmi. Potom zápas, akým bol súboj so Švédmi, nemôže mať výkop po ôsmej hodine večer. Vtedy už rodičia naordinujú budúcim futbalistom, ktorí chcú vidieť svoje idoly, akurát večerníček. Z okolitých dedín sa chystalo viac ľudí, lenže mnohí sú odkázaní na verejnú dopravu a pred polnocou sa domov už nedostanú.
Jasné, že v súboji televízneho diváka a toho, čo chodí na štadión, má navrch prvý z nich. Rozumný kompromis by sa najmä v tomto ročnom období akiste našiel. To by však všetci museli mať naozaj úprimný záujem, aby hľadiská nevyzerali na zaplakanie, ako v utorok večer v Žiline.