„Veľmi chcel nad chorobou zvíťaziť. Mal silné srdce, ale príroda bola silnejšia. Akoby mi zomrel brat,“ povedal o bývalom spoluhráčovi so smútkom v hlase jeden z jeho najlepších kamarátov Róbert Semeník.
Košický rodák začínal s futbalom v miestnom klube ZŤS, odkiaľ jeho kroky smerovali do Znojma. Po dvoch rokoch sa znova vrátil do predchádzajúceho pôsobiska. Kariéra dôrazného obrancu sa ešte ani poriadne nerozbehla – a už sa mohla aj skončiť. V roku 1993 utrpel dvojitú zlomeninu holennej kosti, z ktorej sa však vystrábil.
Na trávnik sa vrátil v drese Humenného, kde mu do stovky štartov chýbal jediný. Po štyroch rokoch totiž prestúpil do 1. FC Košice, v ktorom zažil najlepšie obdobie kariéry. S východniarmi získal dva slovenské tituly, vyhral i Slovenský pohár. Najmä si však zahral v skupinovej fáze Ligy majstrov.
„Bol vodcovskou osobnosťou na ihrisku i mimo neho. Vtipný, dobrosrdečný, vždy keď mohol, pomohol. Každý by chcel mať pri sebe takého človeka,“ spomína Semeník.
Čo utkvelo bývalému kanonierovi v súvislosti so spoluhráčom z košického dresu najviac v pamäti? „Ako mi nahral na gól mesiaca. Ale aj darček, ktorý mi dal po mojom stom ligovom góle. Peter mi kúpil sto fliaš vína. Na každom z nich bola etiketa s číslom gólu, miesto, kde som ho dal, proti akému súperovi. Je toho strašne veľa, určite mi zostane v srdci ako najbližší kamarát,“ dodáva Semeník.
Po úspechoch v košickom drese smerovali kroky štvornásobného člena Jedenástky roka (1999 – 2002) na opačný koniec – do Bratislavy. V hlavnom meste vybojoval v drese Interu dvakrát double (titul i pohár), následne prestúpil do konkurenčného Slovana. V ňom sa nepohodol s vedením, a tak hráčsku kariéru zakončil pred piatimi rokmi v Banskej Bystrici, v ktorej pôsobil aj na poste trénera a športového riaditeľa.
Dzúrik, ktorý s chorobou zápasil viac ako päť rokov, bol 45-násobným reprezentantom. V najcennejšom drese strelil dva góly a bol i kapitánom. Jeho pamiatku si minútou ticha uctia v tomto ligovom kole i kluby dvoch najvyšších slovenských súťaží.