Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Kapitán sa triumfálne vrátil na streche taxíka

Stal sa prvým Slovákom, ktorý zdvihol nad hlavu cennú európsku futbalovú trofej. Alexander Horváth bol kapitánom Slovana, keď v roku 1969 belasí triumfovali v Pohári víťazov pohárov. O rok neskôr dostal povolenie pôsobiť v zahraničí a už sa z neho nevrátil. Stal sa emigrantom, jeho i manželku odsúdili na dva a pol roka väzenia. Nemohli sme sa vrátiť, lebo by sme skončili v base, pripomína. Žije v Bruseli, kde vlani v decembri oslávil s rodinou sedemdesiatku.

21.05.2009 06:01
slovan, káder 1968 Foto:
Káder Slovana – jeseň 1968. Horný rad zľava: tréner M. Vičan, Hrivnák, Hlavenka, Sokol, Šišolák, Kontír, Vencel, Popluhár, J. Zlocha, Horváth, Ľ. Zlocha. Dolný rad: L. Móder, Jokl, Jozef Čapkovič, Hrdlička, Ján Čapkovič, Bizoň, Cvetler, Mutkovič, J. Fillo.
debata

Zaregistrovali ste, že Slovan po desiatich rokoch získal opäť titul?
Samozrejme. Informácie som mal najmä od Dušana Tittela. Hovorili sme spolu po zápase v Žiline, kde Slovan vyhral 1:0. Už je titul istý, zareagoval som vtedy. Zápas proti Prešovu to len potvrdil.

Máte prehľad, hoci ešte nedávno ste sa priznali, že slovenský futbal a ani situáciu v Slovane príliš nesledujete…
Nemám ani internet. Len zo sporadických telefonátov z domova som sa kde-tu niečo dozvedel. Teraz si však Slovan pripomína štyridsiate výročie od triumfu v PVP a dostal som z Bratislavy pozvanie na oslavy. Bol som častejšie v kontakte s predstaviteľmi klu­bu.

Potešilo vás pozvanie?
Veľmi. A vážim si, že na mňa nezabudli. Veď už bezmála štyridsať rokov žijem v cudzine. Pred dvoma rokmi som navštívil Žilinu, kde má manželka rodinu, cez Bratislavu sme len prechádzali. Nebol som v slovenskom hlavnom meste desať rokov. A teraz prídem s manželkou i oboma synmi – Erikom i Igorom.

Na čo sa v Bratislave najviac tešíte?
<Ak>Na bývalých spoluhráčov, kamarátov, známych. Určite si prezriem mesto, chcem vidieť, čo všetko sa zmenilo. V Bratislave sa narodil starší syn Igor, ale v čase, keď sme odchádzali do Belgicka mal len päť rokov. Stále slušne hovorí po slovensky, rozumie všetko. Mladší Erik sa už narodil v Belgicku a hoci má 37 rokov, v Bratislave nikdy nebol. Na Slovensku jediný raz, odvtedy už tuším uplynulo pätnásť rokov. Som rodák z Mošoviec, vyrastal som v Lučenci a na tie roky veľmi rád spomínam. Väčšinu kariéry som však pôsobil v Slovane, teraz synom ukážem miesta, kde som mnohé zažil.

Najväčší úspech ste dosiahli v Bazileji vo finále PVP. Pokladáte ho za vrchol kariéry?
Jednoznačne. Cením si aj štart na majstrovstvách sveta 1970 v Mexiku, ale tam sme, žiaľ, dieru do sveta neurobili, nepostúpili sme zo skupiny, čo sa bralo ako neúspech.

Ak sa zvrtne reč na finále PVP, na čo si najprv spomeniete?
Na veľkú slávu. Nič podobné som dovtedy ani potom nezažil. Vzápätí mi mysľou preletí cesta od prvého kola po finále. A najmä triumfálny návrat. Na rakúskych hraniciach nás čakali taxíky. Pamätám si na príchod do Bratislavy na streche jedného z nich. V uliciach bolo veľa ľudí, s takým nádherným privítaním sme nerátali. Boli sme dojatí. Skláňam sa pred všetkými ešte aj dnes.

Kto zrežíroval také oslavy?
Jeden z taxikárov, tuším sa volal Gálik, už si presne nespomínam. Dal dokopy aj ďalších, ostatné už bolo spontánne a nakoniec mali taxikári problémy aj s políciou.

Prečo?
Samozrejme, že porušili tisíc predpisov, neskoro večer vytrubovali v uliciach mesta, robili randal, jazdili v protismere. Niektorých, medzi nimi hlavného organizátora, dokonca zadržali. Išiel som za neho orodovať. Viete pochopiť radosť? pýtal som sa policajtov. Toto sa už nikdy nemusí opakovať.

Pochodili ste?
Bola s nimi ťažká reč. Možno vo vnútri aj trochu s nami sympatizovali, ale držali sa nariadenia. Vyzvali ma, aby som odišiel, lebo ešte slovo a zavrú aj mňa. Ale taxikárov po chvíli prepustili.

Hovoríte o veľkej sláve. Čo však bolo na ceste za historickým úspechom najťažšie?
Hneď prvé kolo. Hrali sme proti NK Bor. Doma sme vyhrali 3:0. V odvete sme sa nevedeli dostať cez polovicu ihriska. Fúkli nám dva kusy. A postúpili sme len vďaka Vencelovmu náhradníkovi Kontírovi. Ten napriek gólom vychytal zápas, zneškodnil množstvo šancí. Keby stál v bránke Šaňo, možno by nám  tri góly nedali a možno by sme inkasovali aj viac. To už nie je podstatné. Tam sa začala naša veľká a úspešná cesta.

Trúfali ste si aj pred finále?
Veľa sme o tom nedebatovali. Išli sme od zápasu k zápasu a v Bazileji sme vedeli aj bez veľkých rečí, že urobíme všetko, čo bude v našich silách. Iba sme vraveli, že nesmieme remízovať.

Prečo? Remíza by vám už nedávala šancu?
Opakoval by sa zápas a ja a ďalší štyria reprezentanti by sme už naň nemohli nastúpiť. V piatok sme sa museli hlásiť trénerovi reprezentácie Markovi, lebo nás čakal dôležitý súboj v kvalifikácii MS 1970 v Budapešti.

Veľký podiel na úspechu mal tréner Michal Vičan. Ako si na neho spomínate?
Senzačný tréner a zlatý človek. On po príchode do Slovana zmenil všetko. A neurobil to násilím, donucovaním. Zavládla pohoda, uvoľnenie, pracovali sme s radosťou. Pritom disciplína nechýbala, každý si plnil svoje povinnosti. Mišo Vičan to zvádol s úsmevom.

Občas ste ho napálili. Napríklad tým, že ste si zapálili cigaretku…
Spomínam si na sústredenie v Harmónii pred zápasom so Spartou. Tradične som býval na izbe s Jánom Zlochom a pred spaním sme si zapálili. Vičan pred večierkou nakukol do izby a vyvalil sa na neho kúdoľ dýmu. Zabuchol dvere, šomral, aj pre neho typicky nadával, ale nikdy sa nehneval dlho, bol dobrák a nespomínam si, že by ma niekedy potrestal.

Zapálili ste si aj pred finále?
Ale áno, aj s Jánom Zlochom sme si dve-tri hodiny pred finále v hoteli jednu fúkli. Aby bolo jasné. Cigareta škodila a škodí, už dvadsaťpäť rokov sa jej ani nedotknem. Ako hráč som nemal problémy, ale nikdy som ani nefajčil veľa. Bolo to skôr v hlave, nahovárali sme si, že keď si dáme tri-štyri šluky, upokojíme sa, pomôže nám to.

O niekoľko dní prídete na Slovensko. Neuvažovali ste, že sa sem presťahujete natrvalo?
Po Slovensku sa mne i manželke neraz zacnelo. Máme tam korene, to sa nikdy nezmení. Dlhší čas nášho života sme však už prežili v Belgicku, tu žijú naši synovia, vnuci. Doma sme už viac v tejto krajine.

Vzácna lopta skončila pod brankárovým dresom

Slovanisti museli o úspech v bazilejskom finále tuho bojovať do posledných sekúnd. „V závere som sa o tesný náskok obával. Hra sa odvíjala takmer výlučne v našej šestnástke. Vyrovnanie viselo vo vzduchu. Mal som pocit, že každú sekundu lopta padne do našej bránky. Hodiny už stáli, čas vypršal. Kričali sme na rozhodcu, aby konečne pískal koniec,“ popisuje po rokoch drámu brankár Alexander Vencel.

Šestnástka belasých bola plná hráčov, niekto zo slovanistov zle odkopol loptu, zrazu letela späť medzi žrde nepríjemená polovysoká strela. Našla si cestu medzi hráčmi. Vencel ju zbadal síce dosť neskoro, ale skončila v jeho náručí. Schmatol ju do takzvaného koša a ešte sa skotuľal na zem, aby získal cenné sekundy. Už však nebolo potrebné ťahať čas. Rozhodca posledný raz fúkol do píšťalky. Koniec!

„Platilo nepísané pravidlo, že ten, kto sa v stretnutí posledný dotkne lopty, mal na ňu nárok,“ vysvetľuje Vencel. „Hneď som si ju strčil pod dres a behal som celý čas po ihrisku ako tehotná žena.“

O niekoľko minút neskôr si vzácnu koženú loptu švédskej výroby (značka Topstar) nechal v šatni podpísať rozhodcami, trénerom Vičanom i spoluhráčmi. Trochu mu ju závideli, ale nik nespochybňoval, že mu právom patrí. Dodnes má najčestnejšie miesto v jeho zbierke v zasklenej skrinke v obývačke a hoci na nej už čas zanechal stopy, stále sa dajú rozoznať podpisy finálových hrdinov. „Niektoré sú trochu roztrasené od vzrušenia. Napriek tomu sa väčšina z nich dá aj po štyridsiatich rokoch pomerne dobre identifikovať.“

Vencel nikdy neuvažoval, že loptu predá, hoci záujemcov o ňu mal dosť. Z finálového zápasu mu zostal aj dres, v ktorom chytal. „Mal som ho na sebe jediný raz vo finále. Rozradostení fanúšikovia, ktorí vtrhli po zápase na plochu, síce chceli zo mňa dres strhnúť, ale spolu s loptou som ho zachránil. Už som sľúbil, že keď bude mať Slovan nový štadión a v ňom svoju sieň slávy, tieto najcennejšie pamiatky mu venujem.“

Boli takí skvelí, že by vyhrali aj so Šaňom Bumbalom

Šaňo Bumbala bola reálna postava. Pred desiatkami rokov ho poznal azda každý futbalista Slovana. Jednoduchý a obetavý fanúšik, ktorý drukoval belasým, chodil za nimi, nechýbal na nijakom stretnutí. Legendárny tréner Michal Vičan, ktorý vybudoval na Tehelnom poli slávny tím, lichotil zavše svojím hráčom láskavým a neopakovateľným humorom. „Chlapci, ste takí dobrí, že by vás mohol trénovať aj Šaňo Bumbala,“ vravel im, keď bol namäkko.

Vičan vravel o futbalovej básni

Krásna futbalová jar 1969 na Tehelnom poli. „Mali sme aj v iných obdobiach silné mužstvo, hrali dobrý futbal, ale polrok pred finále Pohára víťazov pohárov bol asi najkrajší, aký som v Slovane zažil. Nikdy predtým a ani potom som už neprecítil takú krásnu atmosféru v mužstve, nevidel taký znamenitý kolektív,“ spomína niekdajší brankár Alexander Vencel. Na Tehelnom poli si odkrútil trinásť rokov.
Pred jarnou sezónou, 4. januára, vyrazil Slovan na dlhý zaoceánsky zájazd. Vičan sa rozhodol prijať pozvanie na vychýrený turnaj Septagonal v argentínskom Mar del Plata. Uvedomoval si, že nabúra tradičnú predstavu o zimnej príprave. Riskoval, ale chcel, aby sa mužstvo dobre rozohralo so znamenitými súpermi pred pokračovaním v PVP. Už v polovici februára mužstvo čakal vo štvrťfinále AC Turín.

Plán vyšiel do bodky. Jeho zverenci sa hneď v druhom zápase postarali o senzáciu: zdolali vtedy neoficiálneho klubového majstra sveta v jeho domácom prostredí – nad Estudiantes vyhrali 2:1. Denník Šport si vtedy objednal medzikontinentálny telefonický rozhovor s trénerom. Všetci dychtili po podrobnostiach slovanistického víťazstva. „Moje chlapčiská si počínali tak múdro, že to bola futbalová báseň,“ referoval nadšený Vičan z Argentíny.

Futbalová báseň pokračovala a skončila sa triumfom 21. mája 1969. Deň pred finále trénovali slovanisti na bazilejskom trávniku na štadióne Sv. Jakuba. Prišli naň iba traja zahraniční novinári. Všetka pozornosť sa sústreďovala na favorita – CF Barcelona.

Doma si uvedomili, čo dosiahli v Bazileji

Už prvá minúta priniesla sebavedomému mužstvu ľadovú sprchu: Cvetler prekonal Sadurniho. Do konca prvého polčasu bolo 3:1 pre bratislavský tím, ďalšie góly pridali Hrivnák a Ján Čapkovič.

„Hoci sme odohrali výborný prvý polčas, v prestávke sme boli zaskočení, taký vývoj sme nečakali a akoby sme sa naľakali, že naozaj môžeme silného súpera zdolať,“ spomína brankár Alexander Vencel. „Tréner Vičan to okamžite postrehol a svojím typickým spôsobom nás burcoval. Nebuďte posratí, hneval sa. Máte ich v rukách.“

Aj keď Barcelona po prestávke rýchlo znížila Rexachovým gólom priamo z rohu, Slovan v napínavom boji náskok udržal. Doma ho vítalo množstvo fanúšikov. „Predpokladali sme, že nás ľudia doma privítajú, ale čo sme zažili cestou z Petržalky na Tehelné pole, prekonalo naše očakávania. Až doma sme si uvedomili, čo sme dosiahli v Bazileji,“ spomínal Karol Jokl, ktorý vo finále patril k najlepším hráčom na ihrisku. Štyridsiate výročie od veľkého víťazstva si už pripomína vo futbalovom nebi.

Keď v roku 1999 belasí oslavovali krásne jubileum, jeden z nich, Ľudovít Zlocha, sa obracal k ostatnými so slovami: „Pred tridsiatimi rokmi sme si vraveli: budú ďalšie súťaže, ďalše úspechy. Teraz už vieme, že nič podobné sa nielen nám, ale ani našim nasledovníkom nepodarilo zopakovať…“

Platilo to pred desiatimi rokmi. A bude to určite platiť aj o ďalších desať…

Víťazná cesta Slovana

1. kolo: NK Bor 3:0 (d), góly: Cvetler 2. Ján Čapkovič, 0:2 (v)
2. kolo: FC Porto 0:1 (v), 4:0 (d), góly: Jokl 2, Ján a Jozef Čapkovičovci
Štvrťfinále: AC Turín 1:0 (v), gól: Jokl, 2:1 (d), góly: Horváth a Hlavenka
Semifinále: AFC Dunfermline 1:1 (v), gól: Ján Čapkovič, 1:0 (d), gól Ján Čapkovič
Finále: Slovan Bratislava – CF Barcelona 3:2 (3:1), góly: 1. Cvetler, 31. Hrivnak, 41. Ján Čapkovič – 17. Zaldua, 51. Rexach. Diváci: 22 000. Rozhodca: van Ravens  (Hol.). Zostava Slovana: Vencel – Fillo, Hrivnák, Horváth, J. Zlocha – Jozef Čapkovič, Hrdlička – Cvetler, L. Móder (75. Bizoň), Jokl, Ján Čapkovič.

debata chyba