Pokračovanie článku: U policajtov bránil fanúšika. Slávnemu kapitánovi hrozilo väzenie

Zdobila ho výnimočná predvídavosť

Brankár Alexander Vencel patril k najlepším Horváthovým kamarátom. Keď prišiel z vojenčiny na Tehelné pole na začiatku roku 1965, Horváth už hrával v strede obrany s Popluhárom.

"Utvorili jednu z najlepších stopérskych dvojíc v histórii nášho futbalu. To, čo vedel Šaňo, to nevedel v tom čase nikto iný. Mal neuveriteľnú predvídavosť, skvelo čítal hru, zachytil desiatky akcií súpera, často už v ich zárodku.

Mal aj razantnú strelu, zahrával trestné kopy. Výborne sa dopĺňal s Popluhárom, ktorý pozbieral v šestnástke i pred ňou množstvo lôpt, povyhrával veľa ťažkých súbojov, bol bezchybný v hre hlavou. Na ich výborné výkony potom nadväzovali ďalší, napríklad Tóno Ondruš s Jožom Čapkovičom, mali sa od koho učiť," zdôrazňuje úspešný brankár.

Vencel a Horváth si našli k sebe rýchlo cestu, padli si do nôty.

"Bývali sme neďaleko, my na Nezábudkovej, Horváthovci na Martinčekovej, o poschodie nižšie Weissovci, delilo nás sto metrov.

Rozumeli sme si na ihrisku i mimo neho, spájalo nás rodinné priateľstvo, naše deti sa hrávali spolu na jednom dvore. Na Tehelnom poli sme spolu prežili sedem rokov, ale trávili sme čas aj v reprezentácii. Často sme bývali na sústredeniach i zápasoch v jednej izbe," pokračuje Vencel.

Foto: TASR

Leopold ,,Jim" Šťastný, Alexander Horváth, Michal Vičan Historický futbalový úspech v máji 1969. Alexander Horváth, kapitán Slovana Bratislava, drží trofej Pohár víťaza pohárov po výhre 3 : 2 nad FC Barcelona. Vpravo je Leopold "Jim" Šťastný, bývalý tréner klubu a vľavo Michal Vičan, vtedajší kouč slovanistov. Štastný mal veľkú zásluhu na ich úspechoch.

Zároveň pripomína, že to bolo obdobie, keď v celom mužstve panovala priateľská, súdržná atmosféra.

„Keď niekto dostal byt, celé mužstvo išlo spoluhráča sťahovať. Keď niekto maľoval, okamžite mal veľa pomocníkov. Žili sme ako jedna veľká rodina a tréneri Leopold Šťastný či Michal Vičan tento trend mimoriadne podporovali. Vzťahy boli úplne iné ako dnes. Teraz majú tímy multinárodné zloženie a netrávia spolu ani približne toľko času ako my, nežijú takým kolektívnym životom.“

Aj pre kamarátov bol prirodzená autorita

Horváth sa v Slovane i reprezentácii rýchlo vypracoval na ozajstného lídra, ktorého ostatní rešpektovali. Nikoho neprekvapilo, že mu tréneri v oboch tímoch zverili kapitánsku pásku.

„Šaňo nebol flegmatik, vedel sa aj najedovať, povedať si svoje mladým i starším hráčom. Ale nebol konfliktný človek, dokázal vyjsť s každým. Bol príjemný a priateľsky chlap. Aj my hráči sme ho vždy brali, bol pre všetkých prirodzenou autoritou a spoliehali sa na neho aj tréneri, vnímali ho ako ich predĺženú ruku na ihrisku i v šatni,“ približuje kamaráta Vencel.

S úsmevom spomína aj na Horváthovu neresť, ktorou boli cigarety. Neraz sa stalo, že hráči zišli v prestávke z ihriska a už boli všetci v šatni, len Horváth chýbal.

Foto: ARCHÍV JÁNA ZLOCHU

Ján Zlocha, Ján Čapkovič, Alexander Horváth Najslávnejšia chvíľa kariéry. Jánovi Zlochovi (druhý zľava) a Jánovi Čapkovičovi sa chystá blahoželať k zisku PVP kapitán Barcelony. Vpravo kapitán Slovana Alexander Horváth.

„Vždy sme sa smiali, lebo sme vedeli, že Šaňo sa zastavil ešte na toalete a zapálil si narýchlo cigaretku, ktorú si často nevedel odpustiť. Tréner Vičan nám už chcel niečo hovoriť a jeho nebolo. To ho hnevalo. Ty Detvan, dokedy budem na teba čakať, kričal na neho na chodbe, oslovoval ho prezývkou podľa lokality, kde Šaňo vyrastal a aj začínal s futbalom.“

Postupne aj tréneri trochu rezignovali a cigaretu mu s prižmúrením oka tolerovali. Keď už bol starší a blížil sa k tridsiatke, aj menej intenzívne trénoval.

„Aj na sústredeniach sa neraz posťažoval, že ho niekde niečo bolí, pichá, ospravedlňoval sa trénerom, často vravel, nechajte ma, ja vám to v zápase všetko vynahradím. A tak aj bolo, bol spoľahlivý, málokedy urobil nejakú chybu a nespomínam si, že by niekedy niečo odflákol alebo by mu chýbali sily a nestačil,“ potvrdzuje Vencel.

Trénera Vičana ovalil kúdoľ dymu

Horváthovým sprisahancom bol spoluhráč zo slovanistickej obrany Ján Zlocha, ktorý si takisto rád vychutnal cigaretu. Túto ich spoločnú slabosť priznával. Dokonca tvrdil, že si spolu zapálili aj pred finále PVP.

"Dve-tri hodiny pred finále, ešte v hoteli, sme si jednu fúkli. Aby bolo jasné. Cigareta škodila a škodí, už dvadsaťpäť rokov sa jej ani nedotknem.

Ako hráč som nemal problémy, ale musím dodať, že nikdy som veľa nefajčil. Bolo to skôr v hlave, nahovárali sme si, že keď si dáme tri-štyri šluky, upokojíme sa, pomôže nám to," vravel, keď oslavoval sedemdesiatku.

Čítajte aj Bez gólu a bez šance, Slovan zlyhal. Weiss: Vyvodím dôsledky

Samozrejme, tréner Vičan sa vždy hneval, keď niekde zacítil cigaretový dym.

"Spomínam si na sústredenie v Harmónii pred zápasom so Spartou. Býval som v izbe s Jánom Zlochom a pred spaním sme si zapálili. Vičan pred večierkou nakukol do izby a vyvalil sa na neho kúdoľ dymu.

Zabuchol dvere, šomral, aj pre neho typicky nadával, ale nikdy sa nehneval dlho, bol dobrák a nespomínam si, že by ma niekedy potrestal," smial sa po rokoch Horváth.

Na trénera Vičana vždy spomínal s láskou. Pod jeho vedením získal so Slovanom PVP, ale aj federálny titul po tuhom boji so Spartakom Trnava.

„Bol to senzačný tréner a zlatý človek. On po príchode do Slovana zmenil všetko. A neurobil to násilím, donucovaním. Zavládla pohoda, uvoľnenie, pracovali sme s radosťou. Pritom disciplína nechýbala, každý si plnil svoje povinnosti. Mišo Vičan to všetko zvládol s úsmevom.“

Ako tréner sa v cudzine neuplatnil

Mal 34 rokov, keď sa v bruselskom Molenbeeku lúčil s futbalom ako hráč. Neskôr to skúšal aj ako tréner. Sedel na lavičke tureckého Sakaryasporu, neskôr v malom klube v La Louviere, ale boli to skôr len epizódy, ktoré mali niekoľkomesačné trvanie.

Najlepšie platení slovenskí futbalisti Fotogaléria - 18 fotiek Všetky fotky

„Šaňo sa, samozrejme, naučil po francúzsky, ale mám pocit, že najmä rečová bariéra, keď odišiel najmä do Turecka, mu zabránila, aby sa výraznejšie venoval i uplatnil v trénerskej práci,“ domnieva sa Vencel.

Horváth sa vyučil za zámočníka, ale neskôr sa živil ako dekoratér, podnikal so starším synom Igorom. Ten sa narodil v Bratislave, ale v čase, keď odchádzali do Bruselu, mal len päť rokov. Mladší Erik už uzrel svetlo sveta v Belgicku, skúšal kráčať v otcových stopách a hral futbal aj v Španielsku, ale na podobnú úroveň sa nevypracoval.

Horváth naposledy zavítal na Slovensko pred tri a pol rokom, keď Slovan otváral nový štadión na Tehelnom poli. Priznal, že po rodnej krajine sa mu s manželkou neraz zacnelo.

Foto: TASR, Jozef Ďurník

Alexander Horváth Alexander Horváth (vpravo) počas jednej z návštev Slovenska v roku 2000 v debate s brankárom Interu Miroslavom Hýllom.

„Ale o tom, že sa na staré kolená presťahujeme na Slovensko, už neuvažujeme. Máme tu korene, a to sa nikdy nezmení. Dlhší čas nášho života sme však prežili v Belgicku, tu žijú naši synovia, vnuci, pravnuci. Doma sme už viac v tejto krajine,“ vyznával sa legendárny futbalista.