Milióny za Dubovského priviezol v kufri. Berlusconi mu požičal telefón

Jaroslav Čaniga (75) stál na čele Slovana Bratislava vyše sedem rokov. Zažil hektické obdobie, keď sa menili spoločenské pomery i podmienky v športe.

15.06.2022 14:09
Jaroslav Čaniga Foto:
Jaroslav Čaniga (vpravo) si podáva ruku s prezidentom Realu Madrid Ramonom Mendozom.
debata (3)

Dvere do futbalu mu otváral legendárny tréner Jozef Vengloš. Pod Čanigovým vedením získali belasí prvé tri tituly majstra Slovenska v ére samostatnosti. Ale najväčším úspechom bol posledný federálny titul, z ktorého sa tešili 3. júna pred 30 rokmi.

Pôsobili ste ako podnikateľ, špičkový manažér, športový funkcionár i diplomat. V ktorej úlohe ste sa cítili najlepšie?

Vyštudoval som zahraničný obchod a v tejto oblasti som aj začínal, bola mi najbližšia. Popri práci obchodníka ma bavilo štúdium jazykov, dohovorím sa po anglicky, nemecky, rusky a čiastočne aj po španielsky. Denne si ich trénujem, ich znalosť mi pomohla na všetkých postoch, na ktorých som pôsobil.

Ako ste sa dostali k futbalu?

Vyrastal som na Tehelnom poli, vždy som bol veľký futbalový fanúšik a až do pokročilejšieho veku aj amatérsky hráč. Ako mladý som odišiel pracovať na československú ambasádu do Malajzie, kde som pôsobil štyri roky ako obchodný radca. Po roku, bolo leto, veľvyslanec bol na dovolenke a ja som ho zastupoval, niekto zabúchal na dvere. Stál za nimi Jozef Vengloš, ktorý práve dostal ponuku viesť malajzijskú reprezentáciu.

Dovtedy ste sa nestretli?

Nie, samozrejme, poznal som ho, bol už známy a úspešný tréner, predtým výborný futbalista. Prišiel sa informovať na podmienky v Malajzii, ako sa tam žije, dlho sme debatovali. Navštívili sme spolu aj miestny futbalový zväz, jeho šéfom bol v tom čase minister zahraničných vecí Malajzie.

Jozef sa vrátil do Kuala Lumpur už aj s manželkou a oboma synmi. Tri roky sme sa často stretávali, dlhé hodiny diskutovali o futbale. Keď v januári 1990 volili šéfa Slovana, práve on ma navrhol na tento post. Jeden z protikandidátov bol známy kardiológ Viliam Fischer…

Ale dôveru ste dostali vy…

Zvolili ma, ale neuviedol som sa najlepšie. Zhŕkli sa okolo mňa novinári, vypytovali sa, čo som dovtedy robil vo futbale, či som ho hrával, skrátka, padlo veľa otázok. Nemal som skúsenosti a úprimne som vravel, že som dlhšie pôsobil v zahraničí, že mám síce rád futbal, ale nemám v ňom veľa skúseností. Na druhý deň vyšiel v jednom denníku článok, ktorý mal titulok: Nerozumie futbalu a ide šéfovať Slovanu.

Jaroslav Timko Čítajte aj Zmazal stopy a zmizol v Tatrách. Dubovský mu ďakoval za špinavú prácu

Aké boli začiatky?

Zložité. Museli sme zabezpečiť organizáciu, chod klubu a zháňať financie. Navyše sme mali štadión, ktorý bol v zlom technickom stave, stále sme museli niečo opravovať. Vôbec prvým sponzorom bol obchodný dom Dunaj, potom VÚB.

Začali sme tým, že sme menili názov a zo Slovana ChZJD sa stal opäť ŠK Slovan. Vzápätí fabrika, ktorá dovtedy finančne držala futbal, prepustila všetkých hráčov. Zo dňa na deň sme ich mali finančne na krku, ak to môžem takto povedať.

Predtým boli zamestnaní v ChZJD, dostávali tam plat, ale do práce nechodili?

Keď trénovali, hrali zápasy, venovali sa futbalovým povinnostiam, nemohli byť v robote. Či do nej nechodili vôbec, či to platilo o všetkých, to presne neviem. Ale po plat si tam išli a obávam sa, že niektorí len vďaka tomu vedeli, kde pracujú. Boli sme prvý profesionálny klub s profesionálnymi hráčmi u nás. Zaujímavá situácia nastala, keď sme začali robiť nové zmluvy. V tom čase už prenikali zo zahraničia rôzne informácie o platoch futbalistov a aj naši sa k nim chceli priblížiť…

Boli platy výrazne vyššie ako priemer v iných odvetviach?

Určite, nespomínam si síce presne, aký bol v tom čase priemerný plat na Slovensku, ale v Slovane sa pohybovali príjmy spočiatku od päť do 15-tisíc korún, najlepší sa blížili k dvadsiatim tisícom.

Postupne narastali. Prirodzene, so súčasnosťou sa to už nedá porovnávať. A situácia sa úplne zmenila, keď kluby vo veľkom začali brať zahraničných futbalistov, ale to už nebola moja éra.

Jozef Vengloš (na snímke) Jaroslavovi Čanigovi... Foto: SITA/AP, Petr David Josek
Jozef Vengloš Jozef Vengloš (na snímke) Jaroslavovi Čanigovi vo viacerých veciach pomohol.

Ako to bolo v Slovane po vzniku profesionálneho klubu?

Na začiatku deväťdesiatych rokov sme mali asi 500 futbalistov, od najmenších po dospelých, usilovali sme sa ich komplexne zabezpečiť, rodičia detí platili len minimum.

Aj nižšie vekové kategórie chodili na zápasy do zahraničia a v lete cez prázdniny aj na rôzne turnaje. Z tejto základne potom vyrastali hráči, ktorí pôsobili aj v lige v prvom mužstve.

Konzultovali ste svoje kroky aj s Venglošom?

Mal skúsenosti, vo viacerých veciach mi poradil. Nebol som plateným šéfom klubu, krátko po tom, čo som sa ujal funkcie v Slovane, ma vymenovali za riaditeľa novovzniknutej Správy účelových zariadení ministerstva zahraničných vecí.

Zažil som deviatich ministrov. Dobre sme podnik rozbehli, vybudovali pekné stravovacie a ubytovacie priestory a v nich našli dočasný domov aj niektorí futbalisti, ktorí nastúpili do Slovana.

Na Tehelnom poli ste začali budovať úspešný tím…

Jeho základy položil už Jozef Jankech, keď končil, museli sme riešiť, kto ho nahradí. Vengloš mi radil, aby sme dali šancu mladému Dušanovi Galisovi, videl v ňom veľký potenciál. Trénoval u nás béčko za 500 korún. Musel som ho však presadiť na výbore, čo nebolo jednoduché.

Najskôr boli skoro všetci proti, argumentovali, že Slovan by mal viesť skúsený tréner, ktorý má niečo za sebou. S každým individuálne som tento návrh preberal a napokon výbor presvedčil.

Dušan Galis doviedol bratislavský Slovan k... Foto: ŠK Slovan Bratislava
Dušan Galis Dušan Galis doviedol bratislavský Slovan k poslednému federálnemu titulu.

Bola to dobrá voľba?

Výsledky to potvrdzujú. Sformovalo sa silné mužstvo, Galis a hráči si našli k sebe cestu. V náročnej federálnej lige sa im darilo, zvádzali výborné zápasy najmä s českými súpermi. Sparta päťkrát po sebe získala titul, ale v súťaži boli ďalšie silné tímy – Olomouc, Ostrava, Slavia…

Rivalita bola veľká, ale vzťahy korektné. Stretávali sme sa na úrovni vedenia klubov, pred každým zápasom sme si dali spoločný obed či večeru. Prvý rok sme skončili za Spartou o jediný bod, v ďalšej sezóne sme už oslavovali titul.

O ňom sa rozhodovalo v zápase s Vítkovicami na Tehelnom poli pred 30 rokmi. Čo vám najviac utkvelo v pamäti?

Boli to veľké nervy. Bojovali sme na diaľku so Spartou do posledného kola. Pred ním sme viedli o dva body a museli sme aspoň remizovať, vyhrali sme hladko 3:0. Nielenže sme získali po 17 rokoch titul, ale Peter Dubovský sa stal suverénne kráľom strelcov s výrazným náskokom pred Kukom zo Sparty.

O rok, v poslednom ročníku spoločnej ligy, už opäť triumfovala Sparta…

Skončili sme tretí, preskočila nás aj Slavia. Ale streleckú korunu získal opäť Dubovský, ktorý do posledných minút o ňu bojoval zasa s Kukom. V záverečnom kole hrala Sparta doma s Prešovom a Kuka viedol o gól.

Mal som na Letnej spojku na telefóne, tá mi dávala informácie, či Kuka nezvýšil náhodou náskok… Vyšiel strelecky naprázdno. My sme hrali opäť s Vítkovicami, tentoraz na ich štadióne, remizovali sme 2:2, oba góly strelil Peter…

Mladý Dubovský bol už výraznou osobnosťou tímu. Ako si na neho spomínate?

Nemal nijaké maniere, bol to úplne normálny chalan. Až na to, že bol mimoriadny futbalista, mal dar od Boha. Možno bol niekedy až trochu flegmatik. Nemusel už ani trénovať a určite by bol dobrý. Ale myslím si, že keby trénoval viac, bol by ešte lepší.

Bol prvý, ktorý odchádzal z vášho tímu do zahraničia a hneď do Realu Madrid. Ako sa rodil prestup?

Pohovorilo sa o tom veľa, každý sa vyjadroval k tomu, kde mala pokračovať jeho kariéra, ale na stole sme mali jedinú konkrétnu ponuku a tá bola z Madridu. Prestup sa zrodil vďaka Tónovi Ondrušovi, ktorý vtedy v Slovane pôsobil ako medzinárodný manažér, dohodol všetky detaily.

Mal vynikajúce kontakty, keď som bol s ním prvý raz na žrebovaní pohárov v Ženeve, doslova každý ho poznal. Ale veľa nechýbalo, Peter skoro do Madridu neodletel a prestup by padol.

Peter Dubovský si zahral v drese Realu Madrid,...
Peter Dubovský na osudnej dovolenke v Thajsku.
+10Peter Dubovský pod vodopádmi v Thajsku, kde...

Čo sa stalo?

Neskoro večer pred odletom, bolo už jedenásť hodín, som s ním telefonicky hovoril, chcel som sa presvedčiť, že je všetko v poriadku. Informoval som ho, že skoro ráno po neho príde náš známy Ľubo Pavúk, ktorý ho odvezie na letisko do Viedne.

Rozmyslel som si to, do Realu nepôjdem, vraví mi. Všetko bolo dohodnuté, letenky kúpené, zmluva pripravená. Ako chceš, ale musíš rátať s tým, že takáto ponuka sa už nemusí zopakovať a už nepôjdeš nikde, vravím mu. O chvíľu mi volal späť a oznámil mi, že ide…

Veľa sa diskutovalo o sume, ktorú ste za Dubovského inkasovali. Aká presne bola?

Real nám zaplatil 3,2 milióna dolárov, na cent presne, ako bolo uvedené v zmluve. Bola to na vtedajšie pomery slušná suma, prijali by sme síce aj viac, ale pod túto hranicu by sme nešli a Real súhlasil. Nebolo mi všetko jedno, lebo peniaze som prevzal od Tóna vo Švajčiarsku a sám som ich v aute v kufríku priviezol do Bratislavy.

Náš ekonóm Emil Uhlík ich uložil v banke. Keď tam s nimi prišiel, vzbudil rozruch, okamžite ho zobrali do špeciálnej miestnosti, urobili potrebné kroky. Peniaze za prestup sme investovali najmä do rekonštrukcie štadióna.

Jaroslav Čaniga s dcérou Betkou. Foto: Pravda, Michal Zeman
Jaroslav Čaniga Jaroslav Čaniga s dcérou Betkou.

Sezónu predtým sa Slovan stretol s Realom Madrid v Pohári UEFA. Ovplyvnil tento zápas záujem o Dubovského služby?

Nepochybne, tam si ho prvý raz vážnejšie všimli. Prezident Realu Ramon Mendoza, s ktorým som v Bratislave i v Madride strávil dosť času, mi jasne povedal – o tohto hráča máme záujem. Dodnes si dobre spomínam na jednu jeho myšlienku.

Medzi Slovanom a Realom je jeden zásadný rozdiel, vravel mi. Vy musíte predávať hráčov, aby ste prežili a my musíme kupovať hráčov, aby sme prežili. Deň pred zápasom v Madride ma pozval na koridu. Na tribúne mal svoju čestnú lóžu a vedľa mňa sedel minister vnútra.

V tom čase sa Slovan stretával so špičkovými európskymi tímami…

Narazili sme na ne v pohári, ale mnohé nás pozývali aj na prípravné zápasy. Spomeniem aspoň Barcelonu, s ktorou sme sa stretli v Alicante. Keď sme prichádzali na štadión, vybuchli diváci do obrovského jasotu. Ako nás parádne privítali, vraveli sme si.

Až vzápätí sme si všimli, že z druhej strany prichádzali hráči Barcelony… Zápas sledoval preplnený štadión, viac ako 30-tisíc ľudí, veľa ich zostalo pred bránami. Vyhrali sme 2:1. V pohároch sme narazili na Kaiserslautern, Dortmund, Aston Villa, ale aj na AC Miláno, ktorý bol v tom čase najlepším tímom na svete, v jeho drese hralo aj slávne holandské trio van Basten, Gullit, Rijkaard.

Budovali ste si kontakty aj s funkcionármi týchto špičkových klubov?

Samozrejme, Mendozu z Realu som už spomenul. V AC bol riaditeľom klubu Adriano Galliani, dodnes sa poznáme. V Miláne som bol neskôr zopárkrát na futbale, keď som sa ohlásil, vždy som od neho dostal vstupenku.

Post prezidenta klubu zastával Silvio Berlusconi, ktorý sa čoskoro stal prvý raz talianskym premiérom. Stretli sme sa v jeho sídle na San Sire. Mobily vtedy neboli, požiadal som ho, či si môžem zavolať od neho domov. Nech sa páči, vraví a taktne vyšiel na chodbu, počkal, kým nedohovorím…

Na Tehelnom poli ste skončili v roku 1997…

Už som sa sústredil na moje civilné povolanie. Na začiatku leta 2001 som nastúpil ako veľvyslanec v Iraku. Spočiatku som sa nemohol sťažovať, našli sme príjemné prostredie i ľudí. Ale všetko sa zmenilo v septembri, keď padli dvojičky v New Yorku. Odvtedy sa výrazne zhoršila bezpečnostná situácia, Saddám Husajn sa už na verejnosti neukázal.

Stretli ste sa osobne?

Nie, keď som začínal, poverovacie listiny som odovzdával ministrovi zahraničných vecí, mimochodom, jedinému členovi vlády, ktorý bol kresťan. Krátko predtým, ako začali americké útoky na Irak a bombardovanie Bagdadu, som opustil krajinu.

Absolvoval som v marci 2003 štyritisíc kilometrov dlhú dobrodružnú cestu autom domov – cez Jordánsko, Sýriu, Turecko, Bulharsko, Maďarsko.

Venovali ste sa aj neskôr ešte funkcionárskej práci vo futbale?

Už som sa k nej nevrátil, ale futbal pozorne sledujem. Kým nebol covid, vybral som sa aj na zápasy do zahraničia. Najčastejšie do Barcelony. Slovenský futbal sa dosť zmenil. Slovenská liga i súčasní futbalisti majú veľkú nevýhodu.

Každý môže sledovať v televízii najlepšie zápasy zo špičkových súťaží. A porovnávať. Kedysi chodilo do hľadiska oveľa viac ľudí. V majstrovskej sezóne prišlo na Spartu na Tehelné pole 43-tisíc divákov, po zápase s Vítkovicami oslavovalo s tímom 35-tisíc fanúšikov.

Čím si vysvetľujete taký divácky úpadok?

Videl som aj posledný zápas uplynulého ročníka Slovan – Žilina, ale nenadchol ma, hoci sa stretli dva naše špičkové tímy. Pritom všetci, čo vo futbale pracujú, sú spokojní. Aspoň ja mám taký pocit.

Chýba mi systém, ucelená koncepcia, kam by sa mal futbal uberať, ako by mal vyzerať rozvoj mládežníckeho futbalu a podobne. Podľa mňa návštevy stúpnu, ak budú splnené dve podmienky: bude sa hrať dobrý futbal a na štadióne bude slušné, bezpečné prostredie.

3 debata chyba
Viac na túto tému: #ŠK Slovan Bratislava #Jaroslav Čaniga
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
Celkové poradie - Žltý dres
    • zelený dres
    • Lampaert
    • 0:15:17
    • 2.
    • Van Aert
    • +0:05
    • 3.
    • Pogačar
    • +0:07
    • 140..
    • Sagan P.
    • +1:32
Poradie šprintérov - Zelený dres
    • zelený dres
    • Lampaert
    • 20
    • 2.
    • Van Aert
    • 17
    • 3.
    • Pogačar
    • 15
Všetko o Tour de France