Čo mohol dnes robiť Peter Dubovský? Stavať domy a predávať byty

Čo by robil, nebyť tragického pádu do rokliny? Mohol stavať domy alebo navrhovať interiéry? Alebo by pracoval ako úspešný hráčsky agent?

Na bolesť zostala sama

Mama Darina Dubovská priznáva, že o tom, čo by robil Peter po skončení kariéry, neraz debatovala s manželom.

„Opustil ma pred piatimi rokmi a teraz sa so všetkým vyrovnávam ešte ťažšie. Kým žil, dokázali sme lepšie znášať smrť syna, navzájom sme si pomáhali, bolesť sa rozložila na oboch. Odvtedy, čo Peťko zahynul, uplynulo už dosť času, ale stále som sa s tým nezmierila,“ hovorí so smútkom v hlase.

Jej manžel sa v našom rozhovore pred niekoľkými rokmi vyjadril, že Peter by zostal aj po hráčskej kariére žiť v Španielsku. Do Madridu sa sťahoval v lete 1993 a ako prvý Slovák sa stal hráčom Realu. Po dvoch rokoch pokračoval síce v Reale, ale už na severe Španielska – v Oviede.

Peter Dubovský v obrazoch Fotogaléria - 13 fotiek Všetky fotky

Za sedem rokov si v novej krajine zvykol, naučil sa dobre jazyk, vybudoval si zázemie. V Španielsku žil s priateľkou Auréliou, študentskou láskou, plánovali si spoločnú budúcnosť, vyhliadli si aj pozemok, kde si chceli postaviť dom. Predtým vždy bývali v prenajatom byte.

„Platí, že vždy sa rád vracal domov, ale v Oviede zapustil korene, mal širokú podporu, bol tam populárny. Predpokladám, že ani v ťažkých časoch by klub neopustil,“ uvažoval nahlas Viliam Dubovský.

Rok po Petrovej smrti sa naplno začali prejavovať vážne finančné problémy Realu Oviedo a klub sa ocitol až v tretej lige.

„Som presvedčený, že keby sa dali dokopy viacerí hráči, ktorí patrili k oporám, mohli by mu pomôcť k rýchlemu návratu medzi španielsku elitu,“ dodával otec.

Lákala ho architektúra

Darina a Viliam, Petrovi rodičia, absolvovali náročné šesťročné štúdium architektúry.

Sedemposchodový obytný dom na bratislavskej Prešovskej ulici, v ktorom bývali, navrhol Viliam Dubovský s kolegami. Jeho dielom bol aj kultúrny dom v Uhrovci, v obci, kde sa narodili Ľudovít Štúr i Alexander Dubček.

Zároveň prednášal na fakulte architektúry, intenzívne sa venoval príprave novej generácie architektov. Manželka pracovala v Zdravoprojekte, navrhovala zdravotnícke stavby. Neskôr sa zamestnala na miestnom stavebnom úrade v Ružinove.

„Peter bol výtvarne nadaný po nás, pekne kreslil, rysoval, usiloval sa túto prednosť využiť. Starší syn Ivan vyštudoval stavebnú fakultu, vodné hospodárstvo. Tiež veľmi pekne kreslil. Po skončení školy a absolvovaní vojenčiny sa oženil a našiel si prácu vo Viedni, kde s rodinou žije,“ približuje Darina Dubovská.

Jej manžel predpokladal, že syn by sa ani po skončení hráčskych rokov futbalu úplne nevzdal a na nejakom poste by v ňom pokračoval. „Nevylučujem však ani to, že by mal svoje civilné zamestnanie. Neraz mi vravel, že by rád navrhoval interiéry.“

Mama potvrdzuje, že vplyv architektúry na syna bol intenzívny. "Už ako päťročný škôlkar navštevoval dva krúžky – výtvarný a angličtinu. Do ničoho sme ho netlačili, jeho záujem bol spontánny. Od malička sa stretával v byte s výkresmi, rôznymi návrhmi, stále ležali na pracovnom stole.

Zaujímalo ho to, veľa sa pýtal a sám pre seba kreslil. Neskôr sme za ním často cestovali do Španielska a všetci sme si všímali aj urbanistické riešenia miest, zaujímavé stavby, robili si stovky fotografií. Tomu sme venovali veľa času."

Na ihrisku zostal aj po tréningu

Futbalovú cestu začínal vo Vinohradoch, ihrisko videli z okna ich bytu. Na jeho mieste dnes stojí veľký supermarket.

„Tam ma prvý raz upútal a hneď som si povedal, že taký talent by som rád videl v Slovane,“ oprašuje spomienky Jozef Valovič, ktorý prežil väčšinu futbalového života ako tréner na Tehelnom poli. Netrvalo dlho a Peter sa stal hráčom belasých. Mal trinásť rokov.

Odvtedy pozorne sledoval jeho rýchle napredovanie. Ako sedemnásťročný prvý raz vstúpil do šatne áčka, ktoré viedol Jozef Jankech a Valovič bol jeho asistentom.

Najlepšie zarábajúci slovenskí futbalisti Fotogaléria - 10 fotiek Všetky fotky

"Hneď na prvom tréningu ukázal svoje prednosti, bol vynikajúci technik, mal perfektnú ľavú nohu, ktorou rozdeľoval prihrávky a strieľal góly. Hneď zapadol do kolektívu.

Bol kamarátsky a pôsobil rozvážne. Na ihrisku ani mimo neho nereagoval skratovo, poplašene. Rýchlo ho zobrali aj starší hráči, vtedy v kabíne šéfovali Vankovič, Ducký, Ekhardt. Peter dokázal komunikovať so všetkými."

Tréner oceňoval, že bol od prvých chvíľ veľký profík. Po úvodných tréningoch ho zaskočil prosbou, aby mohol ešte zostať na hlavnom ihrisku a trénovať ďalej.

„Vyšiel som mu v ústrety, mali sme vedúceho mužstva Ferka Saba, bývalého brankára, spolu s ním sme pokračovali. Ja som Petrovi polhodinku centroval lopty do šestnástky a Ferko chytal jeho strely z voleja.“

Valovič má celkom jasno v tom, čo by robil Peter po ukončení hráčskej kariéry. „Mal všetky predpoklady, aby viedol úspešnú firmu. Myslím si, že by zostal v Španielsku a venoval by sa nehnuteľnostiam, bol by majiteľom realitnej kancelárie. Na futbal by nezanevrel, vo voľnom čase by sa mu venoval,“ reagoval bez dlhšieho rozmýšľania.

Talent s jednotkami v škole

Dubovský bol dobrý žiak, navštevoval základnú školu na Bajkalskej a potom Gymnázium Ivana Horvátha v Bratislave. Na vysvedčení mával jednotky, v najhoršom dvojky, maturoval s vyznamenaním.

„Podporovali sme ho vo futbale, ale vždy sme mu aj zdôrazňovali, že na prvom mieste je škola. Keď Peter nastúpil na Bajkalskú, starší Ivan bol už piatak. A aj on ho ťahal a sledoval jeho výsledky. Ak sa vyskytol nejaký problém, dostal horšiu známku, hneď mu vravel: Brácho, pridaj, kazíš mi meno v škole,“ objaví sa na maminej tvári aj úsmev.

Čítajte viac Dvadsať rokov veľkej bolesti. Dubovského mama sa s ňou naučila žiť

Peter si na jar 1990 odkrútil ligovú premiéru v zápase s Olomoucom. Netrvalo dlho, to stále nemal ešte osemnásť a čakala ho maturita, keď strelil aj prvý ligový gól – v Trnave. Vďaka tomuto presnému zásahu Slovan remizoval na horúcej pôde 1:1.

Skĺbiť profesionálny futbal a vysokú školu nebolo jednoduché, začal navštevovať národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej a kým bol v Bratislave, dosahoval dobré výsledky. Úspešne uzavrel tri ročníky, lenže potom prestúpil do Realu a škola musela ustúpiť.

"Spomínam si, že ešte kým bol v Bratislave, vravel mi po jednej skúške, ktorú zvládol na jednotku, že ho škola baví, že si vie predstaviť, že tieto vedomosti neskôr využije. Zo Španielska však chodil domov vždy len na skok. Stále hľadal spôsob, ako by mohol dokončiť školu.

Zisťoval situáciu a podmienky, to už pôsobil v Oviede. Vtedy dostal zo školy písomnú odpoveď, že ak chce pokračovať, musí opäť zložiť prijímačky a začať od prvého ročníka. To už bola pre neho neriešiteľná situácia."

Osudný pád lovca obrázkov

Skôr ako sa Peter hlásil na prvom futbalovom tréningu, začínal ako tenista. Keď už boli tréningy častejšie a intenzívnejšie, musel sa rozhodnúť.

„Mama, ty chceš, aby som mal v škole samé jednotky? Samozrejme, odvetila som prekvapená, prečo sa ma na takú banálnu vec pýta. Tak potom nemôžem hrať tenis i futbal, to by som nezvládol, odpovedal si sám. Vtedy sa rozhodol pre futbal,“ spomína.

Čítajte viac Dubovský bol kráľ z Madridu. Smrť číhala pod thajskými vodopádmi

Aj v ďalších rokoch sa ukazovalo, že Petrov záber záujmov bol široký. A nielen v športe. Už ako dieťa veľa čítal.

V jeho izbe, ktorá dodnes zostala v rovnakom stave, ako ju v polovici júna 2000 opustil, keď odlietal na nešťastnú dovolenku do Thajska, je v knižnici veľa kníh, zväčša dobrodružných, ktoré obľubovali dospievajúci tínedžeri.

„Aj s Ivanom ich všetky prečítali, mám pocit, že niektoré i viackrát,“ prikyvuje mama.

Peter sa rýchlo učil jazyky, dohovoril sa po anglicky, nemecky i španielsky. Zišli sa mu, aj preto, že rád cestoval. Hoci mal ako futbalista cestovania vyše hlavy. V lete, v čase dovoleniek, sa vyberal na vzdialené, exotické miesta.

Jeden rok do Mexika, druhý do New Yorku, ďalší do Thajska… Vždy mal poruke fotoaparát, bol lovcom atraktívnych obrázkov. Táto jeho vášeň sa mu stala osudná.

Čítajte viac Supertalent svadbu nestihol. V Thajsku na neho čakala smrť

"V ten deň sme sa rozhodovali, aký program si urobíme. Vybrali sme sa na vodopády, čo bola miestna atrakcia. Peťo na chvíľu odbehol, chcel si ešte urobiť nejaké zábery. Odrazu sme zaregistrovali nejaký rozruch, išli sme sa pozrieť a už sme videli, ako sa nad ním skláňajú ľudia.

Pošmykol sa a padol, nebola to veľká hĺbka, ale udrel si hlavu a nemohol sa hýbať," popisuje tragický okamih Aurélia Čarabová, ktorá aj po Petrovej smrti zostala žiť v Oviede.

Traja kamaráti z Tehelného poľa

Richard Trutz tvrdí, že do čoho sa Peter pustil, robil dobre. S Borisom Kitkom patril k jeho najlepším priateľom. Mali k sebe blízko vekom i záujmami a utvorili známu trojicu kamarátov, ktorá spolu držala.

„Trávil som s ním veľa času. Chodili sme na rovnaké gymnázium, hoci ja o ročník vyššie, ale vo futbale sme hrávali v jednom tíme. Stali sme sa dorasteneckými majstrami Slovenska,“ pripomína Trutz.

Vyvracia časté tvrdenie, že talentovaný futbalista bol introvert. „Nemyslím si to. Peter bol otvorený a priateľský človek. Ale je pravda, že cudzích ľudí si nepúšťal príliš k telu. Musel ich najskôr spoznať, vybudovať si k ním dôveru, nesprával sa hneď spontánne.“

Čítajte viac Víťazom víťazov sa stal s prevahou Dubovský

Podľa neho bol Peter až intelektuálny typ, skoro ani neexistovala téma, ktorá by mu bola cudzia. „Mal všeobecný prehľad, rád spoznával nové krajiny, ich kultúru a pamiatky, ale aj ich gastronómiu, bol gurmán, pokojne sa mohol uplatniť aj v tejto oblasti.“

Trutz bol najskôr popredný futbalový rozhodca a aktuálne pracuje ako manažér, je športovým riaditeľom ŠK Slovan. Kitka sa uplatnil ako tréner, v súčasnosti tiež zakotvil na Tehelnom poli, kde pôsobí ako asistent trénera Vladimíra Weissa.

„Navzájom sme sa ovplyvňovali, aj preto si myslím, že by robil aj niečo vo futbale. Vidím ho ako úspešného hráčskeho agenta. Jeho meno malo zvuk, opieral by sa o dobré kontakty. Všade by mal otvorené dvere, čo spolu s jazykovými znalosťami a ochotou cestovať, by bolo jeho výhodou. Určite by mal dobrý vplyv aj na mladých hráčov a vedel by im pomôcť,“ zdôrazňuje Trutz.

Zároveň dodáva, že v čase, keď Peter žil, sa o ďalekej budúcnosti príliš nebavili.

„Boli sme mladí, žili sme najmä príťažlivou prítomnosťou, vychutnávali sme si ju. Peter hrával v Španielsku a vôbec neuvažoval o konci kariéry. O to smutnejšie aj pre mňa stále je, že ju nečakane ukončila veľká tragédia.“