Menej známa je vaša hráčska kariéra. Ako si na ňu spomínate?
Rozbeh som mal dobrý, hrával som dorasteneckú ligu v Slovane, ale škrt cez rozpočet mi urobili zdravotné komplikácie. Vyrastal som na Februárke, jedno poschodie pod nami bývali Žbirkovci, Meky bol môj spolužiak a jeden z najlepších kamarátov. Skúšal som s ním aj spievať a hrať na gitaru, ale najmä sme na dvore hrávali spolu futbal a hokej. U Mekyho nakoniec vyhrala hudba a u mňa šport.
V ktorej z futbalových úloh ste sa cítili najlepšie?
Najviac ma bavila trénerská práca. Venoval som jej najviac času, na ligovej lavičke som sedel v 337 zápasoch. Mal som šťastie na vynikajúcich futbalistov. Ako mladý tréner som už viedol s Ivanom Kopeckým spoločný český a slovenský výber do 21 rokov.
Zo Slovákov v ňom boli budúci poprední reprezentanti König, Zeman, Tomaschek, Kožlej, na českej strane zlatá generácia, ktorá si zahrala vo finále ME 1996, na čele s Nedvědom, Poborským, Řepkom, Šmicerom…
V tom čase ste pôsobili na Tehelnom poli?
Začínal som tam ako absolvent FTVŠ. V roku 1974 som sa stal šéftrénerom futbalových tried. Učil som sa od skúsených borcov, najviac ma zaujal veľký praktik Michal Vičan. Mal svojsky humor. Pamätám si, ako na jedného z hráčov zvyšoval hlas, nebol spokojný s jeho výkonom.
Vzápätí ho však chlácholil: Ja sa nehnevám na teba, ale na tých, čo ťa kúpili… Veľa mi dali aj stáže v špičkových tréningových strediskách – v talianskom Coverciane a holandskom Zeiste. V Slovane som vydržal v prvej etape dvadsať rokov.
Ako tréner?
Nielen. Bol som aj tajomník klubu. So žiakmi som získal československý titul v roku 1980 a vzápätí sme ho obhájili. V tíme boli budúce známe mená Vencel, Stúpala, Chvíla, Juriga…
U mužov som bol najskôr asistent Jozefa Jankecha a potom Dušana Galisa, s ktorým sme získali posledný federálny titul v roku 1992. Bola to iná doba. Vládla veľká rivalita, ale mám pocit, že na Slovensku si Slovan viac vážili, mali ho radšej ako teraz. Na naše zápasy chodili často plné štadióny. Na európskej scéne sme sa stretávali s najlepšími tímami.
Na ktorý zápas najradšej spomínate?
Cením si, že sme hrali proti Realu Madrid v pohárovom zápase. Kto zo slovenských trénerov sa tým môže pochváliť?! Vypadli sme, ale odohrali sme s ním dobré zápasy. V Madride sme remizovali 1:1. Práve vtedy si Real prvý raz všimol Petra Dubovského. Netrvalo dlho a sťahoval sa na Santiago Bernabéu.
Aj vy ste sa krátko po tom lúčili s Tehelným poľom…
Keď sme získali prvý slovenský titul, rozhodol som sa pre zmenu a odišiel do Dunajskej Stredy. Trénoval som postupne aj Inter, Košice, Senec, reprezentáciu do 21 rokov, rok som strávil v Katare…
V Dunajskej Strede mi pomohol Vlado Weiss, ktorý tam bol v tom čase kapitán tímu, v Interi Ľubo Luhový, ktorý v jarnej časti ligy strelil deväť gólov. V Košiciach som pôsobil v období, keď zomieral majiteľ Alexander Rezeš, vybral som sa za ním aj do nemocnice vo Viedni, to boli aj smutné chvíle.
Neskôr ste si v Senci aj vy vyskúšali pozíciu majiteľa klubu…
Najskôr som bol spolumajiteľ, potom majiteľ. Pôsobili sme dva roky aj v najvyššej súťaži, hrali sme vo finále Slovenského pohára. Vytiahol som do ligy dovtedy neznámych hráčov, ktorí sa stali aj reprezentantmi, napríklad Novotu či Guldana. Cením si, že zo Senca sa dvojica Harsányi a Michalík dostala až do Premier League. Prestúpila do Boltonu, vtedy som s ňou strávil v Anglicku 18 dní. Najmä druhý z nej sa na ostrovoch chytil a urobil peknú kariéru.
Netajíte, že srdcom ste slovanista. Päť rokov ste však pôsobili aj u konkurencie – ako generálny manažér Spartaka Trnava…
Kamaráti mi to občas vyhadzovali na oči… (smiech) Som slovanista, ale vážim si aj trnavský Spartak za to, čo pre slovenský futbal urobil, akí skvelí hráči v ňom vyrástli.
Dostal som od majiteľa klubu zaujímavú ponuku. Bola to dobrá skúsenosť. Prezidentom bol Lacko Kuna, skvelý futbalista a človek, veľa som sa od neho naučil. Žiaľ, v tom čase vážne ochorel, spomínam si opäť aj na časté návštevy nemocnice. Keď zomrel, bol to veľmi smutný deň pre náš futbal i mňa osobne.
Váš slovanistický pôvod prekážal tvrdému jadru trnavských fanúšikov…
Bol to zložitý vzťah. Mal som záujem ho riešiť a obrúsiť hrany. Urobil som ústretový krok, vybral sa na veľkú diskotéku fanklubu do Kamenného Mlyna. Dlho sme spolu debatovali, myslím si, že sa situácia zlepšila.
Napokon ste sa však vrátili na trénerskú lavičku. Opäť v tandeme s Galisom ste priviedli Slovan v roku 2014 k titulu…
Bola to úspešná bodka za trénerským pôsobením vo veľkom futbale. Presunul som sa do akadémie a začal pracovať s mladými futbalistami, podobne ako štyridsať rokov predtým, keď som v Slovane začínal.
Fanúšikovia sa často pýtajú, prečo sa v kádri prvého tímu nepresadzuje viac odchovancov, hráčov z akadémie.
Ako by akadémia mala fungovať je, samozrejme, na širšiu debatu. Pred štyrmi rokmi vyhlásili našu za najlepšiu na Slovensku. Teraz sa najvyššie hodnotí žilinská. Má dobre zmapované talenty, aj na slovenskom vidieku, v tomto za ňou zaostávame. Ale aj my máme šikovných chlapcov. Viacerí sa presadili v seniorskom futbale – z posledných Greif, Strelec, Lichý…
Čo môže ponúknuť akadémia Slovana mladým talentom?
Musím zdôrazniť, že ako riaditeľ sa venujem najmä organizačným otázkam, nemám pod palcom športovú prípravu. Máme pekný areál na štadióne Rapidu, hoci je pravda, že by už potreboval modernizáciu. Aj u nás sa pripravujú talenty z rôznych kútov Slovenska. Na štadióne je teraz dlhodobo ubytovaných štyridsať mladých hráčov, najmä vďaka majiteľovi majú bývanie i stravu zadarmo.
Po pandémii sa chystáme robiť prvý výber najmenších, tento víkend sa uskutoční po ročnej pauze Memoriál Petra Dubovského. Som optimista, verím, že akadémia má solídny potenciál a v budúcnosti sa to aj prejaví.