Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Ukrajinský génius žil a zomrel na lavičke. Na padajúci list mal vzorec

Slávny a nezabudnuteľný. Futbalový do špiku kosti...

09.03.2022 15:34
Valerij Lobanovskij Foto:
Valerij Lobanovskij.
debata (7)

Pred vstupom na štadión Dynama Kyjev stojí bronzová socha zamysleného muža. Je to spomienka na Valerija Lobanovského. Hráča, trénera, kapacitu, ktorá z ukrajinského hlavného mesta urobila kolísku sovietskeho futbalu. Muža, ktorý mal naň zásadný vplyv. Uznával ho celý svet.

V ňom je trénerské umenie jasne rozdelené podľa princípu – pred Lobanovským a po ňom. Bol to on, kto prvý začal uplatňovať vedecký prístup k tréningovému procesu. Vytvoril systém, ktorý aplikoval nie z času na čas, ale priebežne.

Dvadsať rokov po jeho smrti sa najpopulárnejší šport výrazne zmenil, niektoré z jeho myšlienok však prežívajú aj dnes. Futbalový vedec zanechal výraznú stopu nielen v rodnom Kyjeve.

Padajúci list

Na svet prišiel 6. januára 1939. Do nešportovej rodiny. Jeho otec bol robotník v továrni, matka žena v domácnosti. Samozrejme, nikomu ani vo sne nenapadlo, že zo zvedavého chlapca fascinovaného hrou počas povojnového detstva, ktorá bola oveľa viac zábavou ako serióznym športom, vyrastie skvelý futbalista a vynikajúci tréner.

Valerij bol výborný študent, veľa čítal, ale všetok ostatný čas trávil na ihrisku…

Bol vysoký a štíhly, no zároveň veľmi ohybný i technický futbalista, ktorý fintami rád zosmiešňoval súpera. V Moskve, Leningrade, Tbilisi, Jerevane a – samozrejme – i doma v Kyjeve. Aj keď ako hráč bol skôr individualista, Dynamu v roku 1961 pomohol k premiérovému sovietskemu titulu a neskôr aj k domácemu poháru.

V 253 ligových zápasoch strelil 71 gólov. Preslávila ho však skvelá kopacia technika, predovšetkým jeho rohy „smrdeli“ po góle.

Vraví sa, že nielen že strávil hodiny tréningu na svojom slávnom „padajúcom liste“, ale aj ako vyštudovaný inžinier si robil seriózne výpočty na papieri. Na určenie sily a smeru rohového kopu používal fyzikálne vzorce. Napokon, nejeden jeho pokus skončil priamo v bránke.

Jeho hráčska kariéra však netrvala dlho, už ako 29-ročný presedlal na trénerskú. Nemalú úlohu pri skorom odchode zohrala jeho náročná povaha. Lobanovskij bol z kategórie ľudí, ktorí mali vlastný názor a nebáli sa ho prejaviť. Ani vtedy, keď oproti nemu stála iná trénerská legenda – Viktor Maslov.

Valerij Lobanovskij v roku 1964 ešte ako... Foto: Dmitryi Donskoy / Sputnik / Profimedia
Valerij Lobanovskij Valerij Lobanovskij v roku 1964 ešte ako aktívny futbalista.

„Ja, hráč Lobanovskij, som sa nedokázal dostať na úroveň trénera Maslova. Úplne iná úroveň chápania, iná úroveň myslenia. Maslov mal na takýto krok plné právo,“ uznal neskôr Lobanovskij po tom, ako ho vyradili z kádra. Práve tam sa začal mentálny prerod, ducha individualizmu nahradil tímový duch. Všetko pre úspech, počítal sa už len výsledok.

Lobanovskij tak odštartoval veľkú trénerskú kariéru. Na poznatky zrazu kládol ešte väčší dôraz. To všetko v čase, keď to ešte nebolo príliš v móde.

Samé čísla

Ako skvelý analytik dokázal tím dokonale pripraviť. Výsledok? V roku 1974 vyhralo Dynamo domáci pohár aj ligu a následne, po prvý raz v histórii sovietskeho futbalu, celkom poľahky aj Pohár víťazov pohárov. Málokto veril, že sa to ukrajinskému tímu podarí.

Komu by však vtedy napadlo, že Lobanovskij zhromaždil kompletnú dokumentáciu o každom hráčovi súperovho tímu? Všetko tajne, keďže tamojšia televízia spojenie „zahraničný futbal“ nepoznala.

Lobanovskij pripravil taktiku, poznal všetky silné aj slabé stránky protivníka. Ani finálový zápas z Frankfurtu sa v krajine pre nedostatok peňazí nevysielal. Až o deň neskôr boli známe podrobnosti o veľkolepom víťazstve Dynama nad Eintrachtom (3:2).

Valerij Vasiljevič – ako ho oslovovali – bol trénerom-inžinierom. Všetko do detailu mal vypočítané. I pohybovú aktivitu svojich hráčov, aj tí najvytrvalejší vraj z neho boli často rozhorčení.

„Som unavený, odchádzam. Nech si Lobanovskij robí svoje experimenty na iných!“ kričal po jednom z tréningov slávny Oleg Blochin. Polovica hráčov sa vraj zaprisahávala, že prestúpi do iných klubov.

Ale nikto neodišiel…

Lobanovskij spolupracoval s Inštitútom prírodných vied v Dnepropetrovsku. Ten mu pomáhal získavať dáta a analýzy rýchlosti a pohybu hráčov, práce s loptou či fungovanie v jednotlivých priestoroch ihriska. Všetko muselo mať hlavu aj pätu, oporu v číslach a vo vede. Hoci to hráčov neraz poriadne bolelo.

Čas všetky rany zahojil. Žiadny z takmer tridsiatich futbalistov, ktorí hrali v Lobanovského tíme a neskôr sa stali trénermi, nepovedal jediné krivé slovo na adresu učiteľa. Hoci im svojho času pripadal ako monštrum, ktoré snívalo o tom, že z nich vyžmýka všetku šťavu. Každý uznal, že vždy vedel, čo robí. Čísla predsa neklamú.

Valerij Lobanovskij (vpravo) a Viktor Tichonov,... Foto: Utkin / Sputnik / Profimedia
Valerij Lobanovskij Valerij Lobanovskij (vpravo) a Viktor Tichonov, dve veľké trénerské postavy sovietskeho športu.

„Zriedka zvýšil hlas. Nikdy na nás nekričal, ani sa nesnažil s nikým ‘vybaviť si veci‘. Všetci naokolo ho rešpektovali,“ spomína Andrij Ševčenko.

Tu je odpoveď

Lobanovskij bol totiž magnetom na úspechy. Na Ukrajine ho opisujú ako „otca a boha ukrajinského futbalu“. Bol pri najväčších úspechoch v histórii Dynama Kyjev, z ktorého svojho času spravil najlepší tím v bývalom Sovietskom zväze.

Osemkrát s ním vyhral sovietsku ligu (neskôr päťkrát ukrajinskú) a dva razy Pohár víťazov pohárov (1975 a 1986). V sezóne 1998/1999 sa so Ševčenkom a spol. dostal do semifinále Ligy majstrov.

Niekoľkokrát viedol aj sovietsku reprezentáciu, s ktorou na európskom šampionáte 1988 získal striebro. „Hráte krásny futbal v stokilometrovej rýchlosti a s dokonalým pressingom,“ chválil Lobanovského taliansky kouč Enzo Bearzot.

Na lavičke však pôsobil ako sfinga. Bol presným opakom dnešných trénerov, ktorí pobehujú od čiary k čiare. Nepohol sa, akoby ani nedýchal. Mnohí sa v duchu pýtali: „A žije vôbec ten chlap?“

Keď sa ho jeden z členov Ústavu vedy a výskumu stavebníctva v Kyjeve opýtal, prečo bol taký mrzutý aj po ligovom triumfe Dynama, odpovedal, že nebol spokojný s výkonom, pričom naznačil, že iní stratili titul skôr, ako ho Dynamo vyhralo.

Na ďalšiu otázku, či je dobré plniť si svoje sny, Lobanovskij odpovedal protiotázkou: „Aký je váš vedecký sen? Diplom? Váš doktorát? Postdoktorandská práca?“ Vedec odpovedal: „Možno, ale skutočný vedec sníva o tom, že prispeje k vedeckému rozvoju, že v ňom zanechá svoju stopu.“

„A tu máte odpoveď,“ uzavrel Lobanovskij.

Zatiaľ čo „totálny futbal“ Ajaxu z dielne Rinusa Michelsa zo 70. rokov 20. storočia, založený na vysokom pressingu, zameniteľnosti pozícií a pohybe, dostal nálepku moderný, Lobanovského kolektívny prístup podopretý údajmi a tvrdohlavým pragmatizmom pripomínal skôr sovietske laboratórium.

„Vynikajúci hráč pochádza z nasledujúceho princípu: jedného percenta talentu a zvyšných 99 je tvrdá práca,“ zvykol vravieť.

Medaila na hrob

Sám veľmi tvrdo pracoval. V roku 1988, po tom, čo Dynamo napriek jasnej prevahe prehralo s večným rivalom Spartakom Moskva, ho prvýkrát odmietlo poslúchať srdce. Hoci tvrdil, že „niekedy chcete všetko vzdať a ísť pracovať do knižnice,“ aj potom zostal na lavičke.

Mal síce iba 63 rokov, ale dlhodobé preťažovanie organizmu sa prejavovalo čoraz viac. Lobanovskij mal dlhodobo vysoký vnútrolebečný tlak, najmä, keď sa náhle menilo počasie, mával problémy. Muky mu spôsobovala aj psoriáza. Prekonával však sám seba, milované Dynamo nasledoval deň čo deň. Počas tréningov, v zápasoch.

Andrej Ševčenko na Silvestra 2004 prišiel vzdať... Foto: STR / EPA / Profimedia
Andrej Ševčenko Andrej Ševčenko na Silvestra 2004 prišiel vzdať úctu k soche Valerija Lobanovského. Aj s cenou pre najlepšieho hráča sveta.

„Lebo futbal nebol jeho súčasťou, ale životom,“ vravel o ňom ukrajinský básnik Jurij Rybčinskij.

Bol 7. máj 2002, Lobanovskij – ako zvyčajne – sedel na lavičke a sledoval, ako jeho Dynamo vedie na ihrisku domáceho Mettalurgu Záporožie. Obloha nad štadiónom sa v jednej chvíli zatiahla a legendárny tréner náhle strácal vedomie. Majiteľ kyjevského celku, Igor Surkis, chcel duel ihneď ukončiť, lenže pre Lobanovského trval zápas vždy 90 minút.

Hneď po tom, ako ho lekári prebrali, opustil nosidlá, dokonca chcel letieť aj do Kyjeva, nakoniec ho však previezli do tamojšej nemocnice. V nej zomrel 13. mája.

Podľa odhadov sa s ním prišlo na štadión Dynama rozlúčiť od 100 do 200 tisíc ľudí. Pochovali ho na cintoríne Baikovo. Dva dni po jeho smrti – pred finále Ligy majstrov v Glasgowe – štadión na minútu stíchol. Získal titul Hrdina Ukrajiny, najvyššie národné ocenenie a aréna Dynama bola tiež premenovaná na jeho počesť.

O rok neskôr – po víťazstve AC Miláno v Lige majstrov – navštívil jeho hrob Ševčenko.

Žiak zložil svoju víťaznú medailu, aby trénerovi preukázal rešpekt. „Bol to otec ukrajinského futbalu, človek, ktorý mi dal šancu a všetko ma naučil. Pomohol mi zmeniť myslenie, vďaka nemu som pochopil, čo znamená víťazstvo alebo rešpekt k súperovi,“ vravel famózny útočník.

Futbal bol predsa jeho život. Veď žil a zomrel na lavičke…

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #ukrajinskí futbalisti #Valerij Lobanovskij