Väčšinu kariéry ste prežili na Pasienkoch. Veľa však nechýbalo a zakotvili by ste v Prahe. Prečo ste si vybrali Inter?
Sparta mala o mňa záujem, už keď som hral v Prievidzi. Odohrala tam exhibičný zápas pred natrieskaným štadiónom, čo bola súčasť dohody. Ja som však nastúpil najskôr na vojenčinu do banskobystrickej Dukly. Na olympiáde v Mexiku ma kamarát, interista Miki Krnáč presvedčil, aby som išiel do Bratislavy. Funkcionárom som podpísal prestupové lístky.
Sparta sa s tým zmierila?
Tá sa s klubom dohodla, ale ja som už dal slovo Interu. Do Bystrice pred vypršaním prestupového termínu prišli sparťania a zopár hodín ma presviedčali, aby som rozhodnutie odvolal, tvrdili, že všetko vybavia.
Hneď v prvom ligovom ročníku ste sa stali kráľom strelcov v drese Dukly, hoci tá z ligy za kurióznych okolností vypadla…
V zápase so Slaviou ma v závere tréner vystriedal, ale bolo to už tretie striedanie, čo vtedy nebolo povolené. Bola z toho aféra, prehrali sme zápas kontumačne a tieto body stačili Slavii na záchranu na úkor Banskej Bystrice…
Veľké turnaje ste zažili v Mexiku. Najskôr ste si zahrali na OH 1968. Ako si na ne spomínate?
Strelil som v turnaji štyri góly. Bol to zážitok, spestrenie kariéry, ale cítil som sa skôr ako na výlete. Z futbalu nik nerobil vedu. Chodili sme na prechádzky do mesta, doma mi nabalili odznaky 100 jarných kilometrov, rozdávali sme ich ako suvenír nadšeným domorodcom.
Čítajte viac Skvelý driblér a zakončovateľ Ladislav Petráš oslavuje sedemdesiatku
Zdolali ste len Thajsko. Nevládlo po návrate sklamanie?
Doma turnaj nebrali vážne. Mexická olympiáda sa uskutočnila v októbri, hrala sa liga, ktorá bola prednejšia. Z každého tímu vybrali do olympijského výberu jedného hráča…
O dva roky ste sa do Mexika vrátili. Rozhodujúci zápas o postup na MS s Maďarskom (4:1) patrí medzi najpamätnejšie. V závere vás rozhodca vylúčil. Tím vraj neskoro pricestoval do Mexika, lebo musel odohrať zápasy za Petráša, aby sa vymazal váš trest…
Viem, že to viacerí stále takto interpretujú, ale je to hlúposť. Každý hrá pred MS prípravné zápasy a hrali by sme ich aj my, aj keby ma v Marseille nevylúčili. A pokojne sme nejaký mohli absolvovať aj v dejisku šampionátu.
Všetky zápasy sa hrali opäť v Guadalajare ako na OH. ČSSR ich všetky prehrala. Súhlasíte s argumentami o nedostatočnej príprave i aklimatizácii vo vysokej nadmorskej výške?
Každý podmienky znášal inak. Ja som s tým nemal veľké problémy.
Keď bola noc, tak som spal, netrápila ma zmena klímy, ani veľký časový posun. Mali sme silných súperov, Brazíliu, ktorá získala titul, Anglicko, ktoré ho objahovalo a nepríjemné Rumunsko. Ale príprava nebola ideálna.
Prečo?
Tréner Jozef Marko nenašiel pochopenie na zväze v Prahe. Žiadal, aby sa na jar prerušila liga a dohrala sa až po MS. Nevyšli mu v ústrety. Ak by sa neprispôsobil, do Mexika by išiel s nami niekto iný.
Hneď v úvode otváracieho zápasu s Brazíliou ste dali krásny gól, ktorý patrí k najslávnejším v histórii čs. futbalu…
Nestačilo to, Brazília mala skvelý tím, dala štyri góly aj vo finále Talianom. Dodnes ma však mrzí, že som zaváhal v ďalšej šanci, nevšimol som si, že zozadu nabieha úplne voľný Adamec, keby som mu prihral, vedieme 2:0…
Foto: Archív M. Z.
Po góle ste padli na kolená a prežehnali ste sa. Mali ste z toho problémy, ako sa tvrdilo?
To je ďalšia legenda, ktorá sa desaťročia šírila, poriadne sa nafúkla. Nijaké problémy som doma nemal, len si ma ktosi doberal, že sa neviem poriadne prežehnať. Nemal som problémy, ani keď som mal sobáš v kostole. Horšie to bolo, keď ma prichytili s cigaretou. Vtedy ma hneď kádrovali, že takto sa vzor socialistického športovca nespráva…
Vy ste však patrili k obľúbencom fanúšikov. Vravelo sa, že chodili na Petráša…
Hral som futbal, aký mi chutil. V Interi sme mali silný tím a aj iných výborných hráčov. Medzi tímami vládla obrovská rivalita.
Na ihrisku by som Joža Adamca zabil. A aj on mňa. Ale po zápase sme boli kamaráti. Milovali sme futbal a chceli sme vyhrávať. Horúca pôda bola vždy v Prahe. Po MS 1970 som na Letnej zažil vybičovaný zápas. Po ňom som dostal najtvrdší trest v kariére.
Čo ste vyviedli?
V prvom polčase som sa zrazil v bežnom súboji s Bouškom a reprezentačným spoluhráčom Migasom, ktorý spadol a museli ho vyniesť na nosidlách. Plné hľadisko sa búrilo.
V zápise sa objavilo, že som Migasovi zlomil nohu. Prípad sa týždne rozmazával v novinách a naparili mi exemplárny trest – šesť mesiacov nepodmienečne. Pol roka som nehral, ani deň mi neodpustili. Hoci rozhodca neposúdil náš stret ani ako faul…
Chodíte ešte na futbal?
Na reprezentáciu. Na ligu výnimočne, skôr sa vyberiem na zápasy v nižších súťažiach. Už som aj trochu spohodlnel. Sedím doma a prepínam kanály, môžem si vybrať futbal, aký chcem.
Baví vás?
Myslím si, že za našich čias bol ľúbivejší. Tvrdí sa, že teraz je rýchlejší, ale Čapkovič, Levický, Štrunc zabehli stovku za 11 sekúnd. Boli pomalí? Keby súčasní hráči zažili jednu našu prípravu na Kolibe, asi by umreli…
Žili sme družnejšie, kamarátili sme sa s hokejistami, basketbalistami… Aj život bol úplne iný ako teraz. Peniaze nehrali takú veľkú úlohu.
Je vám ľúto, že ste nemali také možnosti ako súčasní športovci?
Bola iná doba a peniaze nie sú všetko. Nikomu ich nezávidím. Sagan či Cibulková zarobili veľa peňazí. Ale patrili medzi najlepších na svete a za tým je skrytá veľká drina, odriekanie. Každý si to môže vyskúšať. Nič nie je zadarmo.