Vzápätí dodáva, že súčasná situácia nie je ideálna ani tam, kde ešte donedávna bola oveľa lepšia.
„Hovorím aj o krajinách západnej Európy, kde urobili v minulosti výrazné pokroky v bezpečnosti na štadiónoch. Aj tam sa objavujú stále rôzne komplikácie, čo znamená, že toto je permanentný problém, ktorý nikde nie je vyriešený raz a navždy.“
Prečo sme sa nepohli dopredu
Laurinec získal skúsenosti v mnohých situáciách v zahraničí. „Za organizáciu zápasu vždy a všade zodpovedá usporiadajúci klub alebo federácia. Až následne sa zisťujú ďalšie okolnosti. Kto a ako k problému prispel. Či slabá koordinácia s políciou, či fanúšikovia domáceho, hosťujúceho tímu, či nejaká tretia strana.“
Pripomína čerstvú skúsenosť, keď bol delegátom na zápase Maďarsko – Anglicko v prebiehajúcej kvalifikácii MS.
„Bol som pri tom, keď maďarský zväz urobil naozaj maximum, ale objavili sa rasistické útoky, išlo o malú skupinu provokatérov. Nedošlo ku kontumácii, lebo diváci nevtrhli na plochu, ale UEFA nebola zhovievavá a Maďari mali na dôležitý zápas s Albánskom uzavretý štadión.“
Čítajte viac NÁZOR: Boli sme milimetre od tragédie. Za kopance do hlavy sa chodí do basy
Výtržnosti špeciálne v derby Slovana a Trnavy nie sú novým javom. Stretávajú sa s nimi organizátori dlhé roky. Na rozdiel od iných sa Laurinec nedomnieva, že na Slovensku nie sú legislatívne podmienky, aby sa vyčíňanie chuligánov nemohlo tvrdšie riešiť.
"Legislatívu máme dlhšie na solídnej úrovni. Iná otázka je jej aplikácia v praxi. To je problém dlhodobý. Normy sa neuplatňujú v praxi na individuálnych vinníkoch. Klub potrestáme kontumáciou, peňažnými pokutami, zatvorením štadióna, ale kým verejnosť a tiežfanúšikovia nebudú vidieť, že pyká konkrétny vinník, nepohneme sa ďalej.
Musí to vyšetriť polícia, odovzdať prípad prokurátorovi a sudca vyniesť exemplárne tresty. A nesmie to trvať večnosť, existuje aj inštitút zrýchleného konania. Inak nenastane zásadný prelom," zdôrazňuje skúsený právnik, ktorý nedávno oslávil sedemdesiatku.
Prečo v Trnave nedošlo k najhoršiemu
Práve v tomto je rozdiel medzi slovenskou a zahraničnou praxou, kde podobné problémy do dôsledkov doťahujú. „Je úplne bežná vec, že v Anglicku, Holandsku, Nemecku i inde existujú doživotné zákazy vstupu na štadióny, zoznamy problémových fanúšikov, ktorí sa v deň zápasu musia hlásiť na polícii…“
Na Slovensku sa modernizujú štadióny, prostredie je kultúrnejšie, ale na správaní niektorých skupín fanúšikov sa to neprejavuje. Kluby sú často tolerantné k ich provokáciám, prižmurujú oči a neskôr sa im to vracia.
„Máme vybavené štadióny turniketmi, kamerovými systémami, nie je problém, aby sme vyčíňanie nespratníkov individualizovali a zabránili im vstúpiť na štadión. Vidím istú nezdravú toleranciu, ale klub na zhovievavosť často doplatí. Tým však nechcem povedať, že nemá podporiť aj takzvaných ultras, ale treba tieto skupiny očistiť od neprispôsobivých, nebezpečných indivíduí, čo je aj v ich záujme.“
To, že v Trnave nedošlo napokon k najhoršiemu, pripisuje práve skutočnosti, že drvivá väčšina divákov nemala s agresívnym, primitívnym konaním nič spoločné. „Keby sa negatívne prejavy rozšírili v masovom rozsahu, to si neviem a ani nechcem predstaviť.“
Laurinec sa stretol v zahraničí aj s opatrením, že na rizikových zápasoch sa nemohli zúčastniť fanúšikovia súpera. „Je to síce účinné, ale nie úplne systémové riešenie, len disciplinárne opatrenie. Lebo na futbal by mali právo prísť aj diváci z iného tábora. Ale ak prevažuje riziko, má význam aj zákaz vstupu do hľadiska.“
