„Zostaňte ticho. Nekričte, neradujte sa. A ak by sa niekto blížil, utekajte preč,“ povedala svojim kamarátkam Khalida Popalová.
Na začiatku nového milénia formovala afgánsky futbalový tím. Z bunkru, od brán namaľovaných na múroch a schovávania sa pred verejnou popravou priviedla tamojšiu ženskú reprezentáciu až do rebríčka FIFA. V najbližších hodinách to vyzeralo, že z neho po necelých dvoch dekádach vypadne.
„Pre moju generáciu je traumatizujúce vidieť, že sa história opakuje. Nečakali sme návrat Talibanu. Mocnosti nás nechali tak a teroristi pripravia pomstu. Tvrdia, že sa budú držať práva šaría. Ja som však už zažila tento typ demokracie páchanej na ženách. Je to peklo,“ vyhlásila niekdajšia kapitánka národného tímu Popalová pre CNN.
Čakanie na popravu
Narodila sa v roku 1987 a už od začiatku zamestnávala svojich rodičov „neafgánskymi“ otázkami. Najčastejšie prichádzali, keď mala osem-deväť rokov. V čase, kedy Taliban prevzal kontrolu nad krajinou.
„Boli to desivé časy. Sedeli sme vystrašení doma. Čakali sme, že sa kedykoľvek môžu otvoriť dvere, vezmú nás a popravia. Pýtala som sa otca: Prečo nechodím do školy? Ako to, že si nemôžeme s kamarátkami zahrať futbal vonku alebo ísť len tak do mesta? A prečo mama nechodí do práce?“ vysvetlila Popalová.
V roku 2001 sa vláda Talibanu v Afganistane skončila a Popalovej sa otvorila cesta plniť si svoj futbalový sen naplno. Nezastavili ju v tom ani vyhrážky od Talibanu či pokriky pohoršených okoloidúcich. Dva ženské tímy na verejnosti v Kábule? Prostitútky Západu…
O šesť rokov neskôr Popalová dostala voľnú ruku. Mala vytvoriť afgánsku reprezentáciu, ktorá mala odohrať sériu priateľských zápasov a dostať sa do medzinárodného povedomia. Hoci prvý oficiálny zápas prehrala s Nepálom hanebne 0:13, ťažko skúšané ženy nemohli byť šťastnejšie.
„Cítili sme sa ako víťazky, ba dokonca ako držiteľky titulu majsteriek sveta. Obliecť si národný dres našej krajiny po takom dlhom boji bol najkrajší moment v mojom živote,“ priznala Popalová.
Počítač a fotka
V Afganistane nič neplatí dlho. V roku 2011 bola Popalová znova jedným z hlavných terčov povstalcov. Situácia bola neúnosná, dva mesiace sa skrývala na neznámom mieste. S cieľom utiecť a požiadať o azyl v Dánsku. Pomôcť jej mala tamojšia spoločnosť Hummel, ktorá obliekala národné výbery Afganistanu.
"Keby som neodišla, zastrelia ma. Rozhodla som sa zo dňa na deň. Okrem mamy a otca som nikomu nič nepovedala. Nevedela som, čo si mám zbaliť a ani to, kde skončím a či sa niekedy vrátim. Vzala som si len počítač a fotku spoluhráčok.
Nemala som čas sa s nimi rozlúčil a vysvetliť, prečo som sa vyparila. Dlhý čas o mne nemali žiadne správy," opisovala Popalová najhoršie momenty života.
Už takmer dekádu žije v Dánsku, kariéru ukončila po vážnom zranení kolena. So smútkom sleduje, čo sa v jej rodnej krajine deje. Taliban je späť pri moci a Popalovej neustále zvoní telefón.
„Dlho som bojovala za to, aby bolo afgánske ženy vidieť a počuť. A teraz? Hovorím im, aby boli ticho, skrývali sa, nestretávali sa s ľudmi, vymazali si profily na sociálnych sieťach a spálili dresy. Bolí to, ale inak by mohli prísť o život,“ doplnila Popalová.
Tamojšie futbalistky sa už raz vzopreli Talibanu, avšak s výraznou pomocou západných mocností. Tie si pred niekoľkými dňami pobalili veci, odišli a nechali tamojších obyvateľov napospas teroristom.
Čítajte viac Trabzonspor je v lige stopercentný, Hamšík odohral celý zápas
Našťastie sa ich neľahký príbeh neskončí tragicky ako to predpokladali experti.
V utorok dosiahli jedno zo svojich najdôležitejších víťazstiev – podarilo sa im odletieť z vlasti…