Prišiel o otca, manželku i syna. Slávneho kapitána držal futbal

Príjemný spoločník, skvelý rozprávač, vždy dobre naladený a pripravený debatovať hodiny o futbale. Taký bol Anton Urban.

09.03.2021 16:20
Anton Urban Foto: ,
Anton Urban.

Len tí, ktorí ho lepšie poznali, vedeli, že život mu uštedril ťažké údery, s ktorými sa musel vyrovnávať.

Hráč, tréner i funkcionár, ktorý odišiel v tichosti ako 87-ročný do futbalového neba, sa netajil, že práve futbal mu pomáhal preniesť sa cez najväčšie životné skúšky.

Tehelné pole: útočisko i domov

Keď mal sedem, zomrel mu otec a mama sama vychovávala šesť detí. Krátko po vojne, v roku 1947, sa starší brat vybral skúšať šťastie do ďalekej cudziny.

Anton mal trinásť a už o ňom nikdy nepočul, akoby sa prepadol pod zem, hoci ho na svojich neskorších futbalových cestách hľadal vo všetkých kútoch sveta.

Smrť mu vzala manželku, keď ich synovia mali štrnásť a dvanásť. Starší Anton tragicky zahynul, mal dvadsať…

Anton Urban (vľavo) v slovanistickom drese v... Foto: SKSLOVAN.COM
Anton Urban Anton Urban (vľavo) v slovanistickom drese v zápase so Slaviou Praha.

„Keby som nehrával a netrénoval, keby som sa nestretával s výnimočnými ľuďmi, neviem, ako by som zvládal všetky tieto situácie. S futbalom som prišiel vždy aj na iné, pozitívne myšlienky,“ vyznával sa.

Jeho útočiskom i druhým domovom sa stalo bratislavské Tehelné pole, kde ako hráč prežil 21 rokov.

„Dalo mi všetko, čo som si mohol želať. Tu som sa futbalovo i ľudsky narodil, vyrástol som,“ tvrdil.

V drese Slovana prežil takmer celú kariéru. Výnimkou boli len dva roky vojenčiny v Krídlach vlasti Olomouc a v ČH Bratislava. Keď sa vrátil, stal sa pevným článkom slovanistickej obrany.

Poctivý futbalový služobník

Začínal v prvom mužstve v roku 1953. S úctou hľadel na legendy Reimana, Tegelhofa, Pažického, Vičana… Vítal ho trénerský mág Jim Šťastný, ktorý aj jemu pridelil prezývku.

„Budeš Fóni,“ vyhlásil a odvtedy ho tak oslovovali všetci spoluhráči i kamaráti.

„Pátral som, ako k nej Jim prišiel. V tridsiatych rokoch mal rovnaké meno jeden taliansky obranca. Asi som mu ho nejako pripomínal.“

Najviac sezón písal históriu klubu so Schrojfom, Popluhárom, Venglošom a ďalšími. Keď sa v roku 1968 lúčil s belasým dresom, štafetu už preberala mladšia partia, Jokl, bratia Čapkovičovci, Zlochovci.

Zo všetkých jeho spomienok sršala vždy obrovská pokora. Cítil sa poctený, že mohol s takými hráčmi nastupovať v jednom tíme a neskôr sa stať aj jeho kapitánom. Sám sa považoval za futbalového robotníka.

Anton Urban na striebornom olympijskom stupni... Foto: ARCHÍV A. U.
Anton Urban Anton Urban na striebornom olympijskom stupni (vľavo) po finále s Maďarskom.

„Odrobil som svedomito všetko, čo sa odo mňa čakalo. Bol som poctivým futbalovým služobníkom. Pre nás bolo dôležité, že hľadisko bývalo takmer stále vypredané,“ pripomínal často.

So Slovanom sa lúčil v roku 1968, mal tridsaťštyri. Vyskúšal si legionársky chlebík vo Wackeri Innsbruck.

Netrvalo však dlho a osud ho čoskoro opäť nasmeroval na Tehelné pole. Najskôr pôsobil ako tréner a potom ako funkcionár.

V roku 1992 na poste tajomníka aj on oslavoval titul, posledný federálny v histórii Slovana. Vybojovala ho už nová generácia na čele s Petrom Dubovským.

Tisícka za olympijské striebro

Vrcholom pre neho zostala účasť na olympijských hrách 1964 v Tokiu. Ako kapitán, ktorého menoval tréner Rudolf Vytlačil, priviedol tím k strieborným medailám.

Vo finále československý výber, s ktorým nik nerátal, podľahol Maďarsku 1:2. S úsmevom pripomínal, že kapitáni medailistov sa menami podobali: Orban (Maďarsko), Urban (ČSSR), Urbanczik (NDR).

Anton Urban (v strede) na archívnej snímke. Foto: Pravda, Robert Huttner
urban Anton Urban (v strede) na archívnej snímke.

„Olympijský štart ma výrazne ovplyvnil. Ja, Tóno Urban z Kysaku, s osudom, aký som mal, som zažil nádhernú atmosféru medzi osemtisíc športovcami celého sveta. To bola moja čerešnička na torte.“

Po návrate dostal dva listy. V prvom mu oznamovali, že za vzornú reprezentáciu ho zapísali do čestnej knihy ÚV ČSSM (čs. zväz mládeže).

Druhý prišiel z ČSTV, v ktorom mu poďakovali za reprezentáciu. V obálke bola priložená poštová zloženka na tisíc korún.

„Informovali ma, že ak si chcem nechať olympijské oblečenie, mám zaplatiť túto sumu. Ak nie, mám všetko vrátiť. Išiel som na poštu a poslal peniaze,“ usmieval sa Urban.

Nikdy to nepokladal za krivdu, či nedocenenie veľkého úspechu.

"Bola iná doba. Peniaze v tom okamihu nehrali úlohu. Pre mňa malo najväčšiu cenu, čo sme dosiahli. To sa nedalo ničím zaplatiť, to mi už nik nevezme.

Futbal mi dal oveľa viac, ako som od neho mohol aj v najkrajších snoch čakať," často vravel s hrdosťou v hlase legendárny kapitán.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #ŠK Slovan Bratislava #Anton Urban
Celkové poradie - Ružový dres
    • zelený dres
    • De Marchi
    • 13:50:44
    • 2.
    • Dombrowski
    • +22
    • 3.
    • Varvaeke
    • +42
    • 106.
    • Sagan
    • +23:06
Bodovacia súťaž - Cyklámenový dres
    • zelený dres
    • Merlier
    • 50
    • 2.
    • Viviani
    • 38
    • 3.
    • Nizzolo
    • 35
    • 4.
    • Sagan
    • 29
Všetko o GIRO D'ITALIA