Foto: ARCHÍV MICHALA ZEMANA
Vo veľkej ankete denníka Pravda ho zvolili odborníci i fanúšikovia za slovenského Futbalistu storočia. Posledné obdobie života ho trápili viaceré zdravotné problémy, ale nikdy sa ani slovkom nesťažoval.
Skromný a pokorný Ján Popluhár odišiel do futbalového neba presne pred desiatimi rokmi. Ako sedemdesiatpäťročný.
Záhadná infekcia z Afriky
Šport ho mnohé roky zoceľoval, urobil z neho silného, odolného chlapa. Svetoznámy stopér stál pevne na zemi a bol neprekonateľný vo vzduchu.
Náročné, často nekvalitné terény, sústredenia v zime i nedostatočná regenerácia, však jeho nohám dávali zabrať. V neskoršom veku mu už neslúžili, ako by si sám želal.
„Keď sledujem futbal na tribúne či pred obrazovkou, je mi jasné, čo treba urobiť, ale na ihrisku by som už nič nedokázal. Dlho som si nezahral ani za starých pánov. Neviem, či by som zvládol čestný výkop, či by som dokráčal do polovice ihriska,“ vravel s typickou iróniou v hlase, keď oslavoval sedemdesiatku.
Vo futbale spomínal najmä na pekné zážitky. Hoci sa mu na najvyššej úrovni venoval bezmála štvrťstoročie, nikdy ho nevyradilo na dlhší čas vážnejšie zranenie.
„Nevynechal som v lige či reprezentácii veľa zápasov. Nemôžem tvrdiť, hral som futbal, preto teraz ledva chodím. Nejaké údery som rozdal, nejaké som schytal. Taký je športový život,“ pripomínala opora strieborného tímu na MS 1962 v Čile.
Nepríjemný problém si priviezol zo zájazdu Slovana v Afrike. Po ostrom zákroku mu kopačka súpera rozpárala nohu na holeni. Chytil záhadnú infekciu, ktorá ho viac či menej trápila do konca života, lekári mu nevedeli pomôcť. Rana zavše mokvala, noha opúchala a komplikovala mu pohyb.
Jej Výsosť mu darovala zlaté hodinky
Ešte pred šesťdesiatkou odišiel do invalidného dôchodku. Po jednom vyšetrení ho zaskočil lekár, ktorý sa pýtal, kedy mal zlomený členok. Röntgenová snímka ukázala, že členok mal ohnutý ako golfovú palicu. Po dlhom uvažovaní si spomenul na rok 1963.
„Mal som silný, obojstranný výron v členku. Pár dní som sa liečil, bolo to pred zápasom s NDR. Lekári ma dali dokopy, hral som. Až neskôr som si vravel, že členok bol asi zlomený a zle sa zahojil,“ vravel.
Keď mu opúchali nohy, nevedel si obuť topánky. Takto kuriózne prišiel aj o audienciu u britskej kráľovnej Alžbety II. Dva razy sa s ňou stretol v Anglicku.
Najlepších futbalistov sveta prijala v roku 1963, keď výber planéty nastúpil v pamätnom zápase na Wembley s domácimi futbalistami. Dostal od nej zlaté hodinky s venovaním. A druhý raz ho predstavili Jej Výsosti, keď ho pozvali na rozlúčkový zápas Sira Matthewsa.
Foto: Archív autora
Alžbeta II. zavítala na Slovensko v roku 2008 a vyslovila želanie stretnúť sa s Popluhárom. S ľútosťou sa ospravedlnil, dôvod bol unikátny, s niečím podobným sa na kráľovskom dvore akiste nikdy nestretli.
„Na opuchnuté nohy si nevedel obuť topánky a v papučiach ku kráľovnej nemohol ísť. Ani k obleku sa mu nehodili…“ potvrdzuje manželka Cecília Popluhárová.
Ahoj, zlatko, maj sa dobre
K neduhom, ktoré znepríjemňovali posledné mesiace života legendárneho futbalistu, sa pridala aj rakovina. Zákernej chorobe odolával, bol bojovník ako kedysi na ihrisku. Aj dcéra Iveta Palovčíková potvrdzuje, že bezprostrednou príčinou smrti bola pred desiatimi rokmi embólia.
„Doma na schodíkoch spadol a udrel sa. Nepriznal sa, neprikladal tomu význam, ale postupne sa mu točila hlava, bolo mu zle a po pár dňoch skolaboval. Do nemocnice v bratislavskom Ružinove sme ho priviezli na poslednú chvíľu. Pán primár sa hneval, že prišiel v zlom stave, negarantoval, či to prežije. Dali ho však dokopy, po týždni sa pozbieral,“ popisuje dcéra.
Foto: RODINNÝ ARCHÍV JÁNA POPLUHÁRA
V piatok 4. marca 2011 mala pocit, že je z najhoršieho vonku. Čítali spolu noviny, zaujímal sa, čo je nové v športe, bol slabý, ale pokúšal sa už chodiť. Dohodli sa, že príde v nedeľu. Keď mu potom telefonovala, nebral jej mobil. Mala zlú predtuchu, rýchlo vybehla do jeho izby, nikde nebol. Našli ho na toalete, už mu nevedeli pomôcť…
Niekoľko hodín predtým, v nedeľu krátko predpoludním, sa ozval manželke. „Ahoj, zlatko, maj sa dobre,“ povedal jej slabým hlasom.
To boli jeho posledné slová. „Hneď zložil, nestihla som ani zareagovať. Vedel, že sa blíži koniec, chcel sa so mnou ešte rozlúčiť,“ uzatvorila Cecília Popluhárová.
Slávny futbalista nezvyšoval hlas a nedával výchovné facky
Dcéra Jána Popluhára, Iveta Palovčíková, pracuje v Bernolákove ako učiteľka na základnej škole. Teší ju, že na otca spolurodáci nezabúdajú.
Často si spomeniete na otca?
Máme ho v dome na viacerých obrázkoch. Aj teraz, keď zdvihnem hlavu, pozerá sa na mňa. Cítim, akoby tu bol s nami. Keď som u mamy, neraz si zaspomíname na všetko pekné, čo sme spolu zažili. Jeho život bol bohatý a dosiahol v ňom veľa. Je to pre nás dobrý pocit napriek smútku, ktorý aj po desiatich rokoch od jeho smrti stále vnímame.
Ktorá spomienka je najsilnejšia?
Zaujímavé je, že keď počujem hymnu, vždy sa mi vybaví tati, ako sme ho volali. Asi preto, že bol dlhoročný a výnimočný reprezentant svojej vlasti, absolvoval množstvo zápasov v národnom drese, zahral si na majstrovstvách sveta i Európy.
To všetko si veľmi vážil. Vždy rada spomínam na spoločné chvíle. Keď bol aktívny futbalista, býval často odcestovaný, ale využíval každú možnosť, aby bol čo najviac so mnou i bratom. Neskôr, to už mal viac času, sa intenzívne venoval aj mojim deťom.
Viedol vás k športu?
Mama nebola príliš športový typ, o aktívne využívanie nášho voľného času sa staral najmä on. Bral nás do prírody, kúpať sa, na okolité štrkoviská, do Vajnor, Senca, Čiernu vodu, často aj s kanojkou. Veľa času sme každé leto trávili na Orave, kde sme mali rodinných známych Hubíkovcov. Aj tati sa tam cítil vždy výborne, mal tam veľa fanúšikov, ale aj kamarátov.
Pamätáte si na otca aj ako futbalistu?
V jeho najlepších futbalových rokoch som bola veľmi malá. Pamätám si však obdobie, keď hrával v Lyone, to som už bola školáčka, ale to bolo v závere jeho profesionálnej kariéry. Utkvelo mi to v pamäti asi aj preto, že to bolo pre nás čosi nové, výnimočné, presťahovali sme sa na krátko do Francúzska.
Foto: ARCHÍV IVETY PALOVČÍKOVEJ
Chodili sme aj na tréningy, mali ich často za mestom, behávali v prírode. My sme sa tam s bratom hrali, po tréningu nás odviezol domov. Nezvyčajná bola aj situácia, keď som si ako prváčka zlomila ruku a vzal ma na sústredenie do Piešťan. Po tréningu sme išli na Evu, známe kúpalisko, plával so mnou, venoval sa rehabilitácii ruky.
Futbal bol doma nepochybne častou témou…
Samozrejme, aj keď sa rozlúčil s hráčskou kariérou, u nás sa futbalové debaty viedli stále. Tati chodil na zápasy, sledoval ich v televízii, navštevovali nás jeho bývalí spoluhráči, častým hosťom bol slávny brankár Viliam Schrojf, rodinný priateľ.
Bol Ján Popluhár prísny otec?
Nikdy nezvyšoval na nás hlas, nespomínam si ani na výchovnú facku, ktorú zavše dieťa od otca schytá. Prísnejšia bola skôr mama. Mal prirodzenú autoritu a rešpektovali sme ho. U nás platili nejaké pravidlá a očakával, že ich budeme dodržiavať.
Vládla medzi nami dôvera. Keď som bola staršia, vybrala som sa na zábavu a vrátila sa o desať minút neskôr, čakal na mňa, ale nemusel nič hovoriť, nedal mi nijaké výchovné kázne. Iba ťukal prstom na hodinky, maximálne prehodil, že presnosť je výsada kráľov a išiel si ľahnúť.
V posledných rokoch života ho sprevádzali viaceré zdravotné problémy. Ako sa s nimi vyrovnával?
Veľmi statočne, nezaťažoval nimi okolie, nesťažoval sa. Slovo rakovina u nás v podstate ani nepadlo. Aj lekárov navštevoval vždy sám. Až keď chodieval do Bratislavy na rádioterapiu, vozieval ho autom môj syn Marek.
V Bernolákove po ňom pomenovali štadión. Spomenú si stále na neho v rodnej obci?
Áno, mám z toho radosť. Nedávno sa ma aj deti v škole pýtali, či bol môj tato futbalista, že im o tom rozprávali rodičia. Stane sa, že ma niekto pristaví a zaspomína si. Je to vždy príjemný pocit, že nechýba len najbližšej rodine.