Anketové lístky poslalo do redakcie Pravdy vyše 53-tisíc hlasujúcich. Pravidlá povoľovali, aby dali hlas aj futbalistovi, ktorý v pôvodnej tridsiatke nefiguroval.
Vencel: Nik neriešil, že nie je Slovák
Meno brankára Viliama Schrojfa v pôvodnej nominácii chýbalo. Vyvolalo to zavše až vášnivé diskusie, mnohí sa domnievali, že legenda československej reprezentácie i Slovana sa medzi kandidátmi mala objaviť. Sklamanie netajil ani Schrojf. Z brankárov medzi tridsať najlepších futbalistov nominačná komisia vybrala len dvoch – Imricha Stacha a Teodora Reimanna.
Prečo sa v elitnej zostave neocitol Schrojf, vysvetľoval aj šéf komisie Arnošt Hložek, ktorý v roku 2000 zastával aj post predsedu Únie futbalových trénerov Slovenska.
„Vypracovali sme kritériá, ktorých sme sa držali. Medzi najlepších sme vyberali len slovenských hráčov. Schrojf mal českú národnosť, hoci väčšinu kariéry prežil na Slovensku a aj sa tu natrvalo usadil.“
Alexander Vencel, Schrojfov nástupca v Slovane i československej reprezentácii, sa domnieva, že legendárny brankár si zaslúžil miesto medzi najlepšími slovenskými futbalistami.
„Nebolo to šťastné rozhodnutie, ak beriem do úvahy, čo Vildo v Slovane i na Slovensku dokázal,“ domnieva sa.
"Česi sa k nemu v čase jeho kariéry a ani po nej príliš nehlásili. Nestretol som sa s tým, ani po jeho skvelých výkonoch na MS 1962 v Čile, kde Československo hralo vo finále a Schrojf odchytal všetky zápasy, aby sa Česi bili do pŕs a kričali Vildo je náš.
Do konca života hovoril svojím typickym spôsobom, po československy, a mnohí ho vnímali ako zástupcu slovenského futbalu. Nik neriešil, že nie je Slovák."
Medzi najlepších ho pretlačili fanúšikovia
Podobný názor zastáva aj Schrojfov dlhoročný spoluhráč a kamarát Anton Urban, ktorý sa s ním pravidelne stretával až do jeho smrti 1. septembra 2007. „V Česku ho považovali už za Slováka, na Slovensku stále za Čecha,“ pripomínal brankárovu traumu Urban.
Foto: Archív
Schrojf sa napokon v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu vďaka fanúšikov, ktorí ho zaradili na svoje hlasovacie lístky, pretlačil na 28. miesto, dostal až 1180 preferenčných bodov. Ako tretí najlepší brankár.
Vencel to má jasné. „Stacho a Reimann boli bez diskusie vyborní, veľmi si ich vážim, ale ak niekoho vyhlásia za najlepšieho brankára majstrovstiev sveta, to musíme akceptovať, minimálne týmto bol Schrojf v úspešnosti o krôčik pred ostatnými.“
Narodil sa v Prahe, kde aj začínal v Admire. Keď v roku 1952 rukoval, v Dukle (vtedy ATK) Praha o neho nemali záujem. Vojenčinu si odkrútil v Krídlach vlasti Olomouc. Odtiaľ v roku 1955 prišiel na Tehelné pole ako 24-ročný. V tíme belasých odchytal desať sezón.
Vrcholom jeho kariéry sa stal svetový šampionát v Čile 1962. Bol už tridsiatnik, mal skúsenosti a pamätníci sa zhodujú, že nebyť jeho, Československo sa do finále vôbec neprebojuje. Exceloval najmä proti Maďarsku a Juhoslávii vo vyraďovacích zápasoch.
Pred finále s Brazíliou sa stalo niečo nečakané. Do šatne vtrhli zástupcovia organizátorov i novinárov a odovzdali Schrojfovi trofej pre najlepšieho brankára šampionátu.
Veľká sláva a malý tieň
O tom sa aj neskôr veľa debatovalo. Tento rozruch narušil koncentráciu mužstva i brankára na najvážnejší zápas kariéry. Po boji bol každý generálom, objavili sa aj hlasy, že tréner Vytlačil nemal Schrojfa v tejto situácii postaviť. Kto by však našiel odvahu a posadil by na lavičku československého hrdinu šampionátu?!
Vo finále tri razy ťahal loptu zo siete a dva góly išli aj na jeho tričko. Spoluhráči mu však po zápase nič nevyčítali, čo potvrdzoval aj veľký kamarát, futbalista storočia, Ján Popluhár. "To, čo sa stalo tesne pred zápasom, nebola Vildova chyba.
Také niečo nemalo dovoliť vedenie mužstva. Na celom šampionáte sme vystupovali ako jeden tím a ani vo finále sme nezvaľovali vinu za góly na jedného hráča. Boli sme Vildovi vďační, čo na MS pre nás všetkých urobil."
Foto: Profimedia
Ale Schrojf sa s týmto momentom nikdy úplne nevyrovnal. Aj preto sa paradoxne nerád vyjadroval k MS, kde vybojovalo Československo historický úspech.
„Aj keď sme sa bavili v kruhu kamarátov a na pretras prišiel šampionát, Vildo sa do týchto debát nepúšťal. Podľa mňa ho do konca života škrelo, že na jeho najslávnejšie dni kariéry padol aj malý tieň. Vedel, že keď sa bude reč krútiť okolo Čile, vždy sa skončí aj pri finále a jeho góloch…“ zdôrazňoval Urban.
Gumár mal pružiny v nohách
Podľa Vencela bol Schrojf najlepším brankárom, akého náš futbal mal. "Bol jedinečný, preskočil dobu, uplatňoval nový trend chytania, priniesol do bránky estetiku, bravúrne zákroky, jedinečné robinzonády, niekedy akoby lietal vo vzduchu.
Na neho sa fanúšikovia vždy tešili a čakali, aký kúsok predvedie. Bola radosť sa na neho dívať. Malo to výnimočne aj horšie dozvuky. Zažil som, že sa sústredil na krásu zákroku a dostali sme lacný gól," približuje svojho predchodcu v bránke.
Tréner Jim Šťastný dal Schrojfovi hneď prezývku Gumár. Tvrdil, že je ako z gumy. Zdalo sa, že má v nohách pružiny. Popluhár, pilier obrany, neraz vravel, že pre mužstvo bol vždy istotou, na ktorú sa dalo spoľahnúť.
„Poznal som ho dokonale, boli sme priatelia, stretávali sme sa aj mimo ihriska,“ spomínal Popluhár. "Desať rokov som ho pred každým zápasom rozcvičoval a už som vedel odhadnúť, v akej je práve pohode.
Zažil som aj úsmevné príhody. Raz mu v rozcvičke prešli dve moje strely pomedzi nohy. Rozcvičuješ ty mňa alebo ja teba? nahneval sa. Predsa ja teba, vravím mu pokojne. Tak sa viac snaž, upozornil ma. To však bola výnimočná situácia, zvyčajne mal dobrú náladu a vtedy sme vedeli, že čo pôjde na bránku, bude jeho."
Zlom v zápase so Spartou
Vencel sa netají, že práve od Schrojfa sa veľa naučil. Do Slovana nastúpil ako sedemnásťročný, keď Schrojf v bránke neohrozene kráľoval.
"Potom som odišiel na vojenčinu a vrátil som sa v roku 1964. Odchytal som zopár zápasov. Vildova kariéra sa zlomila nasledujúci rok, to už mal 34 rokov. Hrali sme zápas so Spartou, viedli sme 5:0, ale napokon sa to skončilo 5:4.
Urobil zopár kiksov a Šťastného nahneval. Vzápätí nás čakali tri zápasy na východe – v Prešove, potom pohár s Lokomotivou Košice a majstrák s VSS. Stále napálený Štastný mu vraví: Vildo, keď si v bránke, prehrávame už v Kysaku. Postavím mladého, nech sa ukáže. Tak som sa stal jednotkou medzi žrďami."
V máji 1965 dostal Schrojf ešte šancu v národnom drese v súboji s Rumunskom v kvalifikácii MS 1966. V Bukurešti pred stotisíc divákmi ČSSR podľahla 0:1 a to bol Schrojfov posledný reprezentačný zápas.
V nasledujúcom v Prahe zverenci Jozefa Marka Rumunov zdolali 3:1. To už stál v bránke Vencel. Ako 21-ročný absolvoval svoju premiéru a hneď nastúpil v piatich reprezentačných zápasoch za sebou. Schrojf mu chvíľu kryl chrbát ako náhradník…
„Mrzí ma, že keď skončil kariéru, trošku sa na neho zabúdalo, taká osobnosť, akou Vildo bol, si zalúžila väčšiu poctu,“ uzatvára Vencel.