Pamätný zápas: na ihrisku traja najlepší
V drese československej reprezentácie nastúpili v priateľskom zápase proti Švajčiarsku v Bazileji. Od stretnutia uplynie čoskoro 54 rokov.
Zápas sa hral 3. mája 1967 a bol pamätný najmä pre najmladšieho z trojice. Karol Dobiaš si práve na štadióne St. Jacoba odkrútil reprezentačnú premiéru. Mal iba osemnásť rokov.
Na jeho tradičnom poste na pravej strany obrany hrával skúsený matador Jan Lála. Už niekoľko rokov, od svetového šampionátu v Čile 1962, len výnimočne pustil niekoho iného na ihrisko.
A hrať na ľavej strane? O tom Dobiaš nahlas radšej ani nevravel, lebo ľavú nohu – nikdy sa tým netajil – mal vraj len na podopieranie.
Lenže tréner Jozef Marko budoval nový tím a Dobiaša chcel za každú cenu vyskúšať. Rýchlonohý mladík, ktorý v zápasoch šprintoval po lajne od bránky k bránke, si už vybojoval miesto v trnavskej obrane a bolo jasné, že nielen jemu, ale i celému trnavskému mužstvu, ktoré výkonnostne raketovo rástlo, patrí budúcnosť.
Dobiaš si v novinách prečítal, že ho Marko na bazilejský súboj nominoval. Už tento fakt u neho vyvolal obrovskú radosť.
„Spočiatku som neveril, že v Bazileji aj naozaj nastúpim, ale tréner ma na to od začiatku pripravoval. Slovo dodržal, pred zápasom zaznelo moje meno v zostave – na ľavej strane obrany,“ spomínal Trnavčan, ktorý vtedy odštartoval hviezdnu reprezentačnú kariéru, ktorá vyvrcholila ziskom titulu majstra Európy v Belehrade o deväť rokov neskôr.
Na obzore nový konkurent – Pivarník
Predtým, ako vybehli na ihrisko, sa mu trochu triasli kolená. Ale akonáhle sa prvý raz stretol s loptou, tréma opadla a už sa cítil vo svojej koži. Hral to, na čo bol zvyknutý aj z trnavského dresu.
Foto: TASR, Martin Baumann
„Vedľa mňa behali futbaloví profesori a ja som sa usiloval, aby som niečo náhodou nezbabral,“ vravel Dobiaš.
Mal uľahčenú úlohu, pretože v základnej zostave sa objavili ďalší štyria trnavskí futbalisti. V strede obrany Kamil Majerník, v strede poľa Ladislav Kuna a v útoku Jozef Adamec a Dušan Kabát.
Československo vyhralo 2:1 a dobre sa naladilo na zápasy kvalifikácie ME 1968. To všetko prispelo k celkovej spokojnosti.
Denník Čs. sport vychádzajúci v Prahe bol síce v komentári aj kritický, ale zdôrazňoval, že po prestávke sa hra zlepšila a najmä obrana podala spoľahlivý výkon.
„Aj nováčik Dobiaš sa uviedol veľmi dobre,“ konštatovalo sa v referáte.
Dobiaša oveľa viac mrzelo, čo sa dialo potom. Trvalo rok a štyri mesiace, kým si pripísal druhý štart v národnom tíme. Musel sa obrniť trpezlivosťou.
Na ľavú stranu obrany sa vrátil Táborský a Lála si vpravo naďalej držal svoju pozíciu. A keď nemohol nastúpiť, Marko skúšal nového muža – Jána Pivarníka.
"Hneď mi bolo jasné, že prichádza hráč, s ktorým budem bojovať o miesto v zostave nároďáku veľmi dlho. Sršala z neho futbalovosť, inteligencia, energia, rýchlosť.
Z takej konkurencie by mali radosť všetci reprezentační tréneri na svete. Trvalo štyri roky, kým tréneri našli odvahu a postavili nás oboch od prvej minúty," približoval Dobiaš vo svojej knihe Patino.
Dobiašova ctižiadosť krvácala
O tom, čo zažíval v období vyčkávania na novú šancu, Dobiaš doplnil.
„Keď už som k reprezentácii raz privoňal, niesol som len veľmi ťažko, že som robil viac ako rok len náhradníka. Trápil som sa a moja ctižiadosť krvácala. Vysedávanie na lavičke nikdy nebolo pre mňa.“
Okrem iného to znamenalo, že s Popluhárom sa už v jednej obrannej formácii nikdy nestretol. Proti Švajčiarku bratislavský stopér dvanásty raz bez jediného prerušenia viedol mužstvo ako kapitán.
A táto jeho séria pokračovala. Až do konca roka 1967 nechýbal v zostave, odohral ďalších šesť stretnutí s kapitánskou páskou. V tom čase mal 32 rokov.
V ďalšej sezóne sa už v národnom drese neobjavil. V roku 1968 nastupoval len v bratislavskom Slovane a na jeho konci dostal povolenie a vyskúšal si legionársky chlebík vo francúzskom Lyone…
Zápas so Švajčiarskom v máji 1967 bol zaujímavý aj z iného pohľadu. Popluhár si v strede obrany zahral s novým spoluhráčom.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Premiéru si v reprezentácii odkrútil aj Dobiašov spoluhráč zo Spartaka, 23-ročný Kamil Majerník. Osvedčil sa a Marko mu dal šancu aj v dvoch ďalších stretnutiach, v ktorých už išlo o postup na európsky šampionát 1968.
O tom, že krátka Majerníkova reprezentačná kapitola bola úspešná, svedčí i fakt, že všetky tri zápasy sa skončili víťazstvom a brankára Iva Viktora v nich prekonali súperovi hráči jediný raz…
Šéf obrany ho dopredu nepúšťal
Majerník si na tieto súboje po vyše polstoročí dobre pamätá. "V súboji so Švajčiarmi som mal na sebe prvý raz reprezentačný dres, čo bola pre mňa výnimočná situácia.
Neodohral som v národnom výbere veľa zápasov – dovedna len štyri – v tom čase bola aj na mojom poste veľká konkurencia," pripomína.
Zdôrazňuje, že hrať v stopérskej dvojici s Popluhárom, nebolo pre neho v tom období najjednoduchšie. Akiste aj preto, že šéfovi československej obrany dal tréner do zostavy hneď dvoch benjamínkov. Po pravej ruke mal jedného nováčika Majerníka, po ľavej druhého Dobiaša.
"V Trnave sme boli už vtedy zvyknutí najmä na ofenzívny prístup, aj ja som často vyrážal dopredu. Dával som aj pomerne často góly.
Skúšal som to hneď aj v reprezentácii, ale to sa Bimbovi, ako sme prezývkou oslovovali Janka Popluhára, príliš nepáčilo. Kam sa hrabeš, mladý, keď ťa nevystrieda tréner, tak to urobím ja, kričal na mňa," so smiechom spomína Majerník.
Foto: archív
Nevyhovára sa, niekedy sa naozaj stávalo, že nechal za sebou súperovho hráča.
„Lenže vždy som sa stihol vrátiť. Bolo to však v niektorých chvíľach trochu vzrušujúcejšie…“ priznáva.
Popluhár zažíval posledný rok v reprezentačnom drese a bol viac ako inokedy opatrný, nechcel už príliš riskovať.
„Na prvom mieste bola pre neho obrana, tá bola základ. Dopredu ma nepúšťal. Bol to však skvelý stopér, napokon veľa gólov sme vtedy nedostávali. Švajčiari nám dali jeden a v ďalších troch zápasoch sme ani raz neinkasovali,“ uzatvoril Majerník.
Legendárni futbalisti: veľkí súperi i spoluhráči
Ján Popluhár a Jozef Adamec boli dve sezóny spoluhráčmi v bratislavskom Slovane. Väčšinu kariéry však stáli proti sebe ako súperi, pretože obaja patrili k lídrom svojich tímov Slovana a Trnavy, ktoré v šesťdesiatych rokoch zvádzali veľké boje v prestížnych derby.
Patrili zároveň aj k oporám reprezentačného mužstva a hoci bol medzi nimi pomerne veľký vekový rozdiel, nastúpili spolu až v šestnástich zápasoch. Najslávnejšie z nich boli súboje na MS v Čile 1962 – proti Španielsku a Brazílii.