Foto: JÁN LUKY
Ktoré obdobie vo vyše storočnej histórii futbalu na Slovensku je pre vás najzaujímavejšie, najsilnejšie?
Určite sedemdesiate roky minulého storočia. Bola to zlatá éra. V silnej československej lige dominovali Spartak Trnava a Slovan Bratislava, národný tím exceloval na majstrovstvách Európy 1976, kde získal titul, o štyri roky neskôr vybojoval na kontinentálnom šampionáte bronz. V tom čase mali slovenskí futbalisti jasnú prevahu aj v čs. reprezentácii.
Dva slovenské elitné kluby získali za sebou deväť titulov. Ich prevaha sa začala už na konci šesťdesiatych rokov…
V Trnave a na Tehelnom poli vtedy vybudovali dve jedinečné mužstvá nabité vynikajúcimi futbalistami. Predzvesťou veľkej éry bol úspech trnavského tímu, v roku 1969 hral v semifinále prestížneho Európskeho pohára majstrov, teda súťaže, ktorú dnes poznáme pod názvom Liga majstrov. A Slovan sa tešil z triumfu v PVP. Československo sa prebojovalo na MS 1970, malo kvalitný tím postavený už na hráčoch Trnavy a Slovana. Viedli ho slovenskí tréneri. Nedostali priestor na záverečnú prípravu a najmä aklimatizáciu v náročných mexických podmienkach. Z ťažkej skupiny s Anglickom a Brazíliou nepostúpili do štvrťfinále.
Historickým úspechom však bola aj účasť Československa vo finále MS 1962. V Čile podľahlo v boji o zlato Brazílčanom 1:3…
Nepochybne to bol výnimočný triumf. Ale prišiel úplne nečakane, predchádzalo mu slabšie obdobie. Vo verejnosti i v odborných kruhoch sa vážne hovorilo, na čo vôbec do Čile cestujeme… Nik mužstvu neveril. Obrat bol takmer nepochopiteľný a výrazný podiel na ňom mal Andrej Kvašňák, Slovák, ktorý sa stal hráčom storočia v Sparte.
Ten v pôvodnej nominácii chýbal…
Prežíval obdobie po ťažkom zranení, nebol úplne vo forme, spočiatku sa s ním nerátalo. Tréner Vytlačil ho povolal v zúfalstve, dodatočne. Kvašňák sa stal jedným z pilierov mužstva. Nastúpil vo všetkých zápasoch na MS, aj vo finále, v ktorom si zahrali traja Slováci. Popluhár bol oporou obrany a Scherer sa stal najlepším strelcom tímu na šampionáte. Na ME 1976 bol zlatý tím postavený na slovenských hráčoch.
Podieľali ste sa na výbere tridsiatich futbalistov, z ktorých vyše 53-tisíc hlasujúcich vyberalo hráča storočia. Prvý bol Popluhár, druhý Adamec, tretí Dobiaš… Stotožnili ste sa aj vy s medailovým poradím či prvou desiatkou?
Určite. A dodávam, že po týchto hráčoch nasledovali ďalší vynikajúci futbalisti. Vyberať najlepších a dokonca robiť poradie medzi nimi bolo náročné.
V druhej ankete odborníci vyberali trénera storočia. Stal sa ním Jozef Vengloš…
Vynikajúci tréner, vzdelaný, rozhľadený, dosiahol asi najviac úspechov. Ale pre mňa bol asi najväčšou trénerskou osobnosťou Ferdinand Daučík.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ten sa však medzi najlepšími v ankete neumiestnil. Čím si to vysvetľujete?
Pripisujem to faktu, že po roku 1948 emigroval a dlho sa nesmelo u nás o ňom hovoriť, takže je pre futbalovú verejnosť menej známy. Ale bol výborný hráč, ako jeden z mála Slovákov sa presadil pred druhou svetovou vojnou v československom tíme a hral aj na MS 1938. Viedol slovenskú i československú reprezentáciu a skvelú kariéru potom urobil v Španielsku najmä v slávnej Barcelone. Bol švagor iného výborného futbalistu Laciho Kubalu, ktorý sa stal hráčom storočia v Barcelone. Kubala sa oženil s Daučíkovou sestrou.
Prečo práve Daučíka vyzdvihujete ako najlepšieho trénera?
Najviac posunul slovenský futbal, priniesol do neho priam revolúciu, zavádzal v ňom v tom období moderný WM systém. Slovenský futbal bol v predvojnovom a vojnovom období výrazne ovplyvnený maďarským a českým futbalom. Daučík, ktorý pôsobil predtým v Slavii, prišiel do Bratislavy a budoval moderný slovenský futbal, dal mu novú tvár a jeho práca inšpirovala aj ďalšieho vynikajúceho trénera Jima Šťastného. Od neho sa potom učili ďalší, vrátane Vengloša.
S Daučíkom ste po vojne krátko spolupracovali…
V roku 1947 som sa stal redaktorom Pravdy. Čoskoro na to absolvoval ŠK Bratislava slávny zájazd do Mexika. Hoci som bol novinársky sopliak, v redakcii ma poverili, aby som volal trénerovi Daučíkovi a prinášal jeho postrehy zo zájazdu. Oslovil ma aj šéfredaktor časopisu Úspech a zdravie, myslím, že sa volal Rybár. Futbalu sa síce nevenovali, ale chceli časopis spopularizovať a vydali špeciálnu prílohu o mexickom zájazde. V nej som pripravil aj veľký rozhovor s Daučíkom.
Dôveroval vám, hoci ste boli začínajúci novinár?
Poznal ma z Tehelného poľa, kde som hrával v doraste. Trénoval nás Karol Bučko. Hrali sme o majstra Slovenska a pred semifinálovým zápasom so Zvolenom klub prvý raz vôbec zorganizoval pre nás spoločnú večeru v hostinci, ktorý stál neďaleko Prezidentského paláca. Daučík presne v tom čase priviedol z Budapešti do Bratislavy ako repatrianta mladého Kubalu a zavítal s ním aj na večeru. Všetci sme sedeli okolo stola a čašník sa pýtal, čo budeme piť. Začali sme si objednávať – pivo, niekto vínový strik… Daučík vstal a opýtal sa po maďarsky Kubalu, čo bude piť on. Trochu sódy, odvetil Kubala. Daučík všetky objednávky zrušil a nariadil, aby hráčom doniesli obyčajnú vodu…
Mali ste v dlhej histórii svojho obľúbeného futbalistu?
Tých bolo viacero, s mnohými som hrával, aj sa dobre osobne poznal. Spomeniem Antona Malatinského, neskôr špičkového trénera. Možno všetci nevedia, že bol aj vynikajúci futbalista, videl som ho viackrát hrať. Mal cit pre hru, skvelú techniku.
V hráčskej ankete sa umiestnil v prvej päťdesiatke. Rovnako ako iní známi tréneri Vengloš či Vičan. Všetci traja skončili najvyššie v ankete o najlepšieho trénera storočia…
Malatinského považujem za najlepšieho hráča medzi našimi veľkými trénermi. Bol útočník, ale postupne sa vypracoval aj na skvelého konštruktívneho futbalistu. Stal sa oporou čs. reprezentácie, čo nebolo v povojnovom období úplne jednoduché. A z mladšej generácie by som vyzdvihol ešte jedného obľúbenca – Tóna Ondruša. Perfektný stopér, vysoký, možno trochu menej obratný, ale mimoriadne predvídavý, mnohé roky kapitán československého mužstva, ktoré sa tešilo v Belehrade z titulu majstrov Európy.
Foto: Ján Luky