Svet sa vo štvrtok nečakane rýchlo, bez prítomnosti kamier, v kruhu najbližších, rozlúčil s jedným z najlepších futbalistov všetkých čias. S Diegom Maradonom. Futbalovým umelcom, bonvivánom, rebelom i neborákom.
„Som smutný. Veľmi smutný. Nemám slov,“ napísal pre Pravdu z Argentíny Fabio Nigro, hviezda 90-tych rokov slovenskej ligovej scény. Jeho dojatie nebolo treba počuť, klávesnica všetko prezradila. „Odišiel môj idol. Náš boh,“ neskrýval emócie ani päť dní po smrti svojho najslávnejšieho krajana.
Argentína plače. Každý, kto má rád futbal, je dojatý. Tí, čo mali šťastie ho zažiť, aj tí, ktorí iba počuli. Príbeh o Diegovi, chlapcovi z chudobnej štvrte s vrcholmi i mnohými pádmi. Až na dno.
Vyradia jeho číslo?
Legendárna desiatka – ten, kto ju nosil, vie, že je to česť aj zodpovednosť. V Argentíne sa už ozývajú hlasy, ktoré požadujú, aby toto číslo vyradili všetky kluby v krajine. Do jedného. Dokonca sa našli aj takí, ktorí si myslia, že desiatku by si nemal nikto obliecť ani v reprezentácii. Mimochodom, dnes ju nosí Lionel Messi, šampión, ktorý sa úspechmi Maradonovi hádam aj vyrovnal. Avšak nie v očiach miestnych. Pre nich je Diego a Messi až za ním.
Ďaleko za ním!
„1. Maradona, 2. Messi, 3. Kempes,“ také je Nigrove poradie najlepších hráčov v histórii Albicelestes.
U nás sa po nevydarenom zápase neraz povie,,,nič sa nedeje, je to iba futbal!" S týmto by ste v Argentíne nepochodili, lebo tam je futbal, dlho, dlho nič, až potom ostatné. Keď sme sa bývalého slovanistu opýtali na jeho troch najvýznamnejších krajanov vôbec, pri prvých dvoch menách nezaváhal.
„1. Maradona. 2. José de San Martín (vodca v boji za nezávislosť kontinentu od Španielska na začiatku 19. stor., pozn. red.), 3. Juan Perón alebo jeho manželka Evita. Diego čnie nad všetkými, pre nás je ako Boh,“ vyznáva sa 54-ročný rodák z mesta Junín, kde dnes žije.
Je to boh! Boh si vzal boha – v tradične katolíckej krajine to v tomto prípade nie je rúhanie. Napokon, slovo božský sprevádzalo Marodonove krstné meno prakticky na každom kroku. Poviete si, že takéto nálepkovanie sa nosí medzi fanatikmi. A Argentínčania takými naozaj sú. Futbalovými fanatikmi. Tí, ktorí pripisujú svojmu hrdinovi nadpozemské vlastnosti, dokonca založili aj cirkev Maradonovu – Iglesia Maradoniana.
Futbalová birmovka
Má tisíce členov a dokonca aj desatoro. To prvé znie – „Lopta sa nikdy nesmie dotknúť zeme.“ Miluj futbal nadovšetko, zvestuj správy o Diegových zázrakoch do celého vesmíru alebo cti všetky futbalové chrámy, v ktorých hrával, to sú ďalšie z prikázaní, korými sa riadia.
Majú aj vlastné obrady a nechýba ani sviatosť dospelosti – akási futbalová birmovka. Dostane ju ten, kto dokáže dať gól ľavačkou. Ale pozor, nie nohou, ale rukou. Tak ako Diego Angličanom v roku 1986. Nový rok oslavujú 30. októbra, deň, keď sa Maradona narodil. Pre lepšiu orientáciu – podľa nich žijeme v 1. storočí, v roku 61 AD (After Diego, po Diegovi). Synom dávajú menom Diego a dcéram – najlepšie, ak sú dve – Mara a Dona.
„Môj rozum verí katolíckej viere, srdce tej maradonovej,“ vraví Alejandro Verón, zakladateľ cirkvi.
To je Latinská Amerika, kontinent, kde sa pri telenovelách plače a pátos je dennou súčasťou života. „Diego? Bol to blúdiaci, obscénny a hriešny boh. Ten najľudskejší zo všetkých bohov,“ tak znie najzdielanejší komentár na sociálnych sieťach jedného z jeho veľkých fanúšikov.
Diego a Madarona, to vraj nebol jeden a ten istý človek, zhodujú sa ľudia, ktorí rodáka z Lanúsu dobre poznali. Ten prvý bol údajne najmilší človek pod slnkom – priateľský, zábavný a ochotný. Toho druhého stvorila sláva, ktorú jednoducho neuniesol.
Jeden z najlepších legionárov na Slovensku o Maradonovom súkromí príliš rozprávať nechcel. Všetci vedia, že zatiaľ čo na trávniku vždy lietal, mimo neho neustále padal. Drogy, prostitútky, styky s neslávne slávnym mafiánskym klanom Camorra – to všetko prispelo k jeho predčasnému odchodu z tohto sveta. „Viedol zlý život a zle aj skončil,“ tvrdí Nigro.
Argentína mu však vždy všetko odpustila…
Aj kvôli božej ruke, ktorou poslal domov Albion zo šampionátu v Mexiku. Štyri roky predtým zviedli obe krajiny vojenský boj o Falklandy. Juhoameričania vtedy prehrali. „Samozrejme, vnímali sme to aj ako odvetu. Angličania boli v tom čase naši veľkí rivali a semifinále proti nim vlastne predčasným finále. Úspech našu krajinu zjednotil a za to sa musíme Diegovi poďakovať,“ spomína Nigro.
Spoločná fotka
So svojim idolom sa stretol päťkrát. Premiérovo v Maradonovom dome v Neapole v roku 1985, poslednýkrát o dve dekády neskôr doma v Argentíne. „Vždy sme sa bavili predovšetkým o futbale. Bol veľký srandista, na humor ste ho nikdy nemuseli dlho prehovárať. Vážne, bol to skvelý chlap,“ zdôrazní a vzápätí ukáže jedinú spoločnú fotografiu, ktorú si prísne stráži. Je z roku 1989, keď Maradona pozval svojho krajana na benefičný duel do Talianska.
Foto: Archív Fabia Nigra
Spomienky spravidla blednú, no táto zostane výnimkou. Fabio Nigro má dnes malého vnuka, ktorý mnoho vecí ešte nechápe. Keď vyrastie, dedo mu porozpráva jeden neobyčajný príbeh. „Bude o najlepšom futbalistovi všetkých čias. Škoda, že mimo trávnika mu to nevyšlo,“ lúči sa.
Diego Armando Maradona odišiel na druhý svet minulú stredu, no Argentínčana koniec jeho pozemskej púte neuznávajú. Pri dátume narodenia mu svieti rok 1960. Vedľa neho symbolicky ležatá osmička.
Bohovia predsa neumierajú…
