Dva roky predtým ste sa postarali o raritu. V jeden deň, 10. novembra 1998, ste viedli najskôr výber do 21 rokov a večer aj áčko v zápase s Poľskom. Dalo sa to stihnúť?
Bol som trénerom dvadsaťjednotky a po odvolaní trénera Jozefa Jankecha ma poverili viesť aj prvý tím krajiny. Pomohli mi realizačné tímy a organizačne sme to zvládli. Najskôr sme hrali na Pasienkoch, prešiel som na druhú stranu Bajkalskej ulice a čakal ma zápas na Tehelnom poli. Doteraz to považujem za vrchol mojej trénerskej kariéry, hoci som na lavičke áčka sedel len v jednom stretnutí a Poliakom sme podľahli 1:3. Ale podobnú situáciu som zažil ešte raz.
Viedli ste dva tímy naraz?
Áno, ale išlo o kluby. V lete 2002 som dostal ponuku zo Slovana Bratislava, ale v tom čase som viedol Slovácko. V zmluve som mal zakotvené, že ak dostanem ponuku trénovať reprezentáciu, Spartu, Slaviu a Slovan, uvoľnia ma. Kým sa kluby dohodli, trénoval som oba tímy. Začala sa už letná príprava na Slovane a Synot hral súťaž Intertoto. Trénoval som dve prvoligové mužstvá v dvoch štátoch. Pendloval som medzi oboma mestami. Doobeda som bol na Tehelnom poli, popoludní sa ponáhľal na Moravu.
Nedúfali ste, že vás poveria aj vedením národného tímu?
Bol som zopárkrát v hre. Raz som už rokoval so šéfom zväzu Františkom Laurincom. Na obed sme sa dohodli a večer to neplatilo. Dodnes neviem, čo sa stalo, nikdy som to neskúmal. Dokonca raz moje meno v tejto súvislosti padlo aj v Poľsku a raz aj v Česku.
Úspešné obdobie ste napokon prežili ako tréner výberu do 21 rokov…
To si cením a nielen preto, že futbal sa predstavil na OH len raz. Stále platí, že po nás už nemal slovenský šport zastúpenie ani v iných kolektívnych hrách. Futbalový turnaj na olympiáde je niekedy nedocenený, ale viedla naň vôbec najtvrdšia kvalifikácia. Museli sme vyhrať kvalifikačnú skupinu, potom postúpiť z baráže na majstrovstvá Európy a na šampionáte skončiť do štvrtého miesta. Náš úspech sa trochu znehodnotil.
Narážate na fakt, že Slovan a Inter neuvoľnili do Sydney najlepších hráčov?
Chýbalo nám päť opôr – Babnič, Németh, Greško, Sedlák a Meszároš. To bola škoda a doplatili na to aj títo hráči, ktorí prišli o účasť na veľkom podujatí.
Čo po dvadsiatich rokoch u vás prevláda: radosť či sklamanie?
Samozrejme, bola to radosť. Roky 1999 a 2000 boli pre mňa veľmi významné. Postup na OH vnímam ako veľký úspech a sklamanie, ktoré potom tiež prišlo, som sa celý čas usiloval odsunúť nabok. Ale trochu nešťastná situácia mala dohru aj v ankete o trénera roka.
Vyhrali ste ju, ale za víťaza vyhlásili Jozefa Bubenka…
Došlo k administratívnej chybe, na zväze zle spočítali hlasy. Keď sa na to prišlo, dodatočne mi udelili titul trénera roka. Nebolo to príjemné, za všetko, čo sa stalo v roku 2000, zostalo vo mne aj trochu trpkosti. A nepríjemné to bolo akiste aj pre Jozefa Bubenka, ten mal takisto výborný rok, získal s Interom titul i pohár.
Čo si okrem olympijskej účasti ceníte vo vašej kariére najviac?
Teším sa, že si moju prácu všimli aj druhí a dostal som viacero ocenení. Môžem spomenúť aj perličku, že ako tréner som viedol mužstvo päťkrát proti anglickým súperom a ani raz som neprehral. Napríklad vo finálovom turnaji ME 2000 v Bratislave sme zdolali Anglicko, za ktoré nastúpili aj také hviezdy ako Gerard či Lampard.
Okrem reprezentácie ste pôsobili v devätnástich kluboch v štyroch krajinách. Kde ste sa cítili najlepšie?
Usiloval som sa, aby som sa cítil všade dobre. Fandím mladým trénerom, ale čudujem sa, že by chceli hneď sedieť na lavičke najlepších tímov v lige. Ja som sa tam prepracoval postupne: bol som trénerom mládeže, asistentom, trénoval v druhej i prvej národnej lige až som sa dostal do federálnej súťaže. Musel som mať výsledky a skúsenosti. Všade som zažil špecifické pomery. Snažil som sa prispôsobiť, rešpektovať podmienky, ale zároveň byť rešpektovaný. Niekde som zachraňoval tím v lige, inde som bojoval o titul. Neviem povedať, čo bolo náročnejšie.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Aké náročné je neustále meniť pôsobisko, krajiny, sťahovať sa a prispôsobovať sa? Vo väčšine iných profesií to človek nezažije…
Kde je vôľa, tam sa nájde aj cesta. Musíte mať futbal najmä rád, nechcem byť patetický, ale poviem – milovať ho. A mať podporu rodiny, manželky, čo v mojom prípade platilo. Zažil som mnohé pekné obdobia, ale nie vždy sa darilo. Všade som si musel vybudovať aj zázemie, rodina ma nasledovala. Spomínam si, že keď som pôsobil prvý raz v Žiline v roku 1998, bývali sme v jednej izbe a chladničku sme mali v okne. Keď som sa o desať rokov do Žiliny vrátil, podmienky už boli iné.
Rozhovor robíme vo štvrtok pred zápasom v Severnom Írsku. Myslíte si, že si národný tím zahrá na budúci rok na ME?
Verím nášmu mužstvu. Nič iné nám ani nezostáva, posledné roky neboli pre slovenský futbal ideálne. Dúfam, že mi reprezentanti pripravia pekný darček k narodeninám.