Zlatému z Moskvy spieva 30 kanárikov. Na východe je to zakliate

02.08.2020 06:00
Jaroslav Netolička, Stanislav Seman, Karel...
Trojica brankárov (zľava) Jaroslav Netolička, Stanislav Seman a Karel Stromšík sa pripravuje na Hry do Moskvy. Na olympiáde sa medzi tri žrde postavil iba Seman. Autor:

V histórii slovenského futbalu mu patrí špeciálne miesto. Nik iný sa nemôže pochváliť, že sa zúčastnil na všetkých troch najväčších turnajoch - na majstrovstvá sveta (1982), majstrovstvách Európy (1980) a olympijských hrách (1980).

Kontinentálny šampionát v Taliansku a olympiádu v Moskve zvládol v priebehu mesiaca. Najprv sa tešil z bronzu a vzápätí zo zlata.

Slávny brankár Stanislav Seman (67) bol vo finálovej zostave zlatého olympijského tímu jediný Slovák. V nedeľu od veľkého triumfu československého futbalu uplynulo štyridsať rokov.

Čo vám prvé zíde na um, keď sa spomenie olympiáda v Moskve 1980?

Pred očami mám obrovského plačúceho maca na záverečnom ceremoniáli po finále futbalového turnaja. Medveď Míša bol maskotom Hier.

Vy ste nemali dôvod na slzy. Tešili ste sa zo zlatej medaily…

Mali sme v tom čase silné mužstvo. Teším sa, že som prispel k úspechu. Odchytal som celý turnaj, čo bolo šesť stretnutí. Ale nastúpil som aj v takmer všetkých kvalifikačných súbojoch. Až na jednu výnimku. Mal som aj trochu šťastia a pomohli mi spoluhráči.

Stanislav Seman so zlatou medailou z...
Stanislav Seman so zlatou medailou z olympijských hier v Moskve 1980. Autor: TASR

Ktorý zápas vám dal najviac zabrať?

Asi semifinále proti Juhoslávii. Vyhrali sme 2:0, ale súper mal výborný tím, vypracoval si veľa šancí. Patril medzi favoritov turnaja a bol to pre nás nesmierne náročný zápas.

Francúzsky denník L'Equipe po semifinále tvrdil, že druhý polčas bol Semanovou záležitosťou, v priebehu pätnástich minút chytil štyri góly…

Na všetky detaily si už nespomínam, ale v tom čase som mal formu. Dostal som len jeden gól v úvode turnaja od Nigérie. Týždeň po finále som oslavoval 28 rokov, čo je takmer ideálny vek, mal som už dosť skúseností, ktoré sú pre brankára dôležité.

Dozrel som, cítil som podporu trénerov, moja výkonnosť gradovala a vydržala mi do roku 1982, keď sa uskutočnil v Španielsku svetový šampionát. Tam som nastúpil proti Anglicku, len škoda, že sme zo skupiny nepostúpili.

Veľa nechýbalo a na OH ste nemuseli vôbec cestovať. Mesiac predtým ste sa zranili na ME…

Chytal som proti Grékom, zranil som sa, po zápase mi opuchlo koleno, mal som v ňom vodu. Našťastie, staral sa o mňa Ján Michalko, výborný lekár, dal ma dokopy. Poznal ma dokonale, bol aj klubový lekár v Lokomotíve, za ktorú som roky hrával.

Úspech na ME bol výbornou motiváciou pred odchodom na olympiádu. V Moskve si zahrali z bronzového tímu okrem vás i Vízek a Štambachr…

Získali sme ho v zápase s domácim Talianskom, cenili sme si ho. Keď sme sa však vrátili, pozerali sa na nás, akoby to bol neúspech. Čo by sme za to dnes dali!

Aj vo finále proti NDR v moskovských Lužnikách ste si udržali čisté konto. Rozhodol jediný gól, dal ho striedajúci Svoboda…

Bol to trochu šťastný gól, ale dôležité bolo, že nám stačil. Východní Nemci boli silní, veď v semifinále senzačne vyradili domácu zbornú, ktorú väčšina považovala za najväčšieho favorita, veľmi jej záležalo, aby zlato zostalo doma.

Viaceré krajiny na OH 1980 chýbali, nebola vaša úloha jednoduchšia?

Nemyslím si to. Neúčasť niektorých krajín futbalový turnaj kvalitatívne príliš neovplyvnila. Vtedajšie socialistické krajiny mali výborné tímy a na olympiáde štartovali nepríjemné mužstvá z Afriky a Južnej Ameriky.

Nigéria už vtedy vzbudzovala rešpekt, mala fyzicky silných, urastených hráčov. V skupine sme hrali aj proti Kuvajtu a tento výber o dva roky nastúpil aj na MS, Československo sa s ním opäť stretlo a nedokázalo ho zdolať.

Často sa hovorí, že ešte náročnejšie bolo kvalifikovať sa na olympijský turnaj…

To platí. V kvalifikácii sme si museli poradiť s Bulharmi, Poliakmi, Maďarmi… To boli všetko kvalitné mužstvá.

V Moskve mali v našom tíme jasnú prevahu českí futbalisti. Ako ste vychádzali?

Myslím, že sme boli dobrý kolektív. Tak to vtedy vyšlo, že zo Slovenska sme boli v mužstve len dvaja – okrem mňa aj Fero Kunzo.

Aj ten sa výrazne podieľal na olympijskom triumfe. Nenastúpil v prvom zápase a potom ho prekvapujúco nepostavil tréner František Havránek ani vo finále. Viete, prečo?

Neviem, tak sa rozhodol. Aj pre mňa trochu nečakane urobil v obrane dve zmeny v porovnaní so semifinále. O Havránkovi sa vravelo, že nemal príliš v láske Slovákov… (smiech)

Ale vy ste to mali u neho dobré. Boli ste pevnou súčasťou zostavy…

Áno, veril mi, mňa si obľúbil, Fera možno menej…(smiech). Možno ma nechal chytať vo finále, len aby bol na ihrisku aspoň jeden Slovák…

Za olympijské zlato ste dostali aj finančnú odmenu. Koľko to bolo?

Tridsaťtisíc korún. Šetril som si na chatu v Herľanoch, tieto peniaze mi pomohli.

Ešte vám slúži?

Stále ju využívame. To bola dobrá investícia. Chodia tam teraz už najmä deti. Tie sa o ňu starajú a zveľaďujú ju.

O týždeň oslávite 68 rokov. Robíte ešte aj niečo vo futbale?

Už nie. Užívam si dôchodok, záhradku, vtáčiky. Chovám kanárikov, mám ich asi tridsať, sedím pred veľkou voliérou v záhrade a pozerám sa, ako mi spievajú. To je moje hoby. Už mnoho rokov.

Sledujete aj futbal?

Samozrejme, ale na zápasy už príliš nechodím. Som sklamaný z úrovne. Ale inak to asi ani nemôže byť. V lige dostávajú šancu mladí, to je v poriadku, ale všetci, ktorí sa uchytia, okamžite odchádzajú. Stačí len spomenúť, koľko dobrých hráčov odišlo zo Žiliny.

My sme hrávali roky v takmer rovnakej zostave, boli sme zohratí a silní. Vládol lokálpatriotizmus, rivalita, aj medzi diváckymi tábormi, ozdobou boli bratislavské či košické derby. Teraz fanúšikovia ani poriadne nepoznajú mená hráčov, dnes sú tu, zajtra inde.

Stanislav Seman (vľavo) v pozícii trénera...
Stanislav Seman (vľavo) v pozícii trénera brankárom v Prešove s Jánom Papajom v júni 2012. Autor: SITA, Viktor Zamborský

Väčšinu kariéry ste prežili v silnej Lokomotíve Košice, ktorej ste pomohli aj k dvom triumfom v Čs. pohári. Ako vnímate, že takmer zmizla z futbalovej mapy?

Tá pravá Lokomotíva, kde som vyrástol, padla až do piatej ligy, stále len živorí. Som z toho smutný. Mali sme svoj štadión, ten ešte stále stojí.

Ale Lokomotíva má svoj domov niekde inde. U nás na východe je to ako zakliate. Košice či Prešov, kde som pôsobil ako tréner, sa trápia. Po rozdelení Československa okrem nich hrávali v lige aj Bardejov, Humenné… Teraz celý východ zastupujú Michalovce. Neviem, dokedy vydržia, mám pocit, akoby sa viac v meste pustili do hokeja. Mám obavy, že futbalu zoberie sponzorov.

Je na východe republiky menej talentov ako vo vašej ére?

Tomu neverím. Len si zoberte, koľko chlapcov z východu hrá v slovenských prvoligových mužstvách. Odchádzajú, lebo nemáme silné kluby. Keď chcete hrať vážny futbal, potrebujete podmienky a peniaze. Bez nich sa dá úspešne robiť len krátkodobo, keď pomáha elán či nadšenie.

Po skončení hráčskej kariéry ste sa venovali výchove brankárov. Vašimi rukami prešli špičkoví gólmani – Molnár, Ondruška, Čontofalský, Kello, Perniš, Kuciak, Šulla či Dúbravka… Kto bol najlepší?

To nedokážem povedať. Rád spomínam na všetkých a sledujem ich osudy. Boli to dobrí a talentovaní chlapci. S nikým som nemal problémy. Len s jedným, to bolo v Košiciach, ale ten bol zo Srbska…

Martin Dúbravka.
Martin Dúbravka. Autor: SITA/AP, Jan Kruger

V súčasnosti je slovenskou jednotkou Martin Dúbravka…

Toho som vytiahol v Žiline do prvého mužstva. Od začiatku mal dobrú povahu a aj výborné vlastnosti pre špičkový šport, tvrdo na sebe pracoval, chcel sa neustále zlepšovať. Brankárske umenie mal aj v génoch. Bol otvorený, úprimný. Teším sa z jeho úspechov.

Pôsobili ste vo viacerých popredných kluboch, aj v reprezentácii. Ktoré obdobie v trénerskej práci bolo najlepšie?

Zažil som pekné obdobia, v Žiline som získal titul, keď som pomáhal trénerovi Vrbovi. Vyskúšal som si aj pôsobenie v zahraničí. Cením si roky, keď som pracoval v slovenskej dvadsaťjednotke s trénerom Galádom.

V dvoch kvalifikáciách sme mali výborný tím, viacerí hráči sa z neho presadili v áčku. A dva razy sme bojovali v baráži o postup na šampionát, mali sme šancu ísť aj na olympiádu. Zahral som si pod piatimi kruhmi a páčilo by sa mi, keby som sa na olympijskú pôdu na záver kariéry vrátil aj ako tréner… Ale môj futbalový život bol pekný a nemám byť prečo smutný.

Futbalové zlato z OH majú Seman a Kunzo

Československí futbalisti vyhrali olympijský turnaj v Moskve 1980. V tíme boli len dvaja Slováci – brankár Stanislav Seman a obranca František Kunzo. Zápasy v skupine a vo štvrťfinále odohrala ČSSR v Leningrade, semifinále a finále v Moskve.

V skupine zdolala Kolumbiu 3:0, remizovala s Nigériou 1:1 a Kuvajtom 0:0. Vo štvrťfinále vyhrala nad Kubou 3:0 a v semifinále nad Juhosláviou 2:0. Vo finále s NDR rozhodol gól Svobodu v 77. min. Na ihrisko nastúpil šesť minút predtým, keď vystriedal Vízka. Hlavičkoval do nemeckého brankára Rudwaleita, lopta sa k nemu odrazila a na druhý pokus dal zlatý gól.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#československí futbalisti #Stanislav Seman
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku