Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Z opustenej siroty bol úspešný tréner: Rodičia sú tí, čo ma vychovali

"Moje životné tempo bolo vyše päťdesiat rokov vražedné. Nikdy som si nepomyslel, že sa dožijem takéhoto vysokého veku," tvrdí Milan Lešický. Popredný futbalový expert, úspešný tréner a športový publicista sa dnes dožíva 75 rokov.

11.07.2020 06:00
debata (9)
Momentka z roku 2005, keď Milan Lešický... Foto: TASR, Henrich Mišovič
Milan Lešický Momentka z roku 2005, keď Milan Lešický trénoval futbalistov Trnavy.

Celý život sa venujete futbalu. V čom sa najviac zmenil odvtedy, keď ste začínali?

V mnohom. Ale ak by som mal niečo zdôrazniť, tak úplne iné podmienky. Vždy sme mali výborných hráčov, ale nikdy nemali také možnosti ako súčasní. Kedysi sa hrávalo aj na škváre, alebo často na nekvalitných ihriskách. Na nich sa dobrý kombinačný futbal nedal hrať.

My sme ani nesnívali o takých kvalitných kopačkách či loptách, ktoré majú dnes aj žiaci. Vyrábajú sa špeciálne lopty, majú špičkové parametre, rýchlo letia, plachtia, komplikujú život brankárom. Robí sa všetko, aby bola hra rýchlejšia a padalo veľa gólov.

Odborníci i fanúšikovia často debatujú, kedy bol futbal najlepší, najpríťažlivejší. Ktoré obdobie máte najradšej vy?

Každé, v ktorom som bol úspešný. Môžem sa pochváliť raritou, že v jednom roku som sa stal majstrom vo futbale so Žilinou a aj vo futsale s Nitrou. Pendloval som medzi Žilinou a Nitrou a oba tímy som trénoval naplno. Krásne boli obdobia, keď zápasy sledovali plné štadióny.

Každý tím mal zopár osobností a na ne sa chodilo. Po zápase fanúšikovia dlho rozoberali, čo pre nich urobili, čím ich zabavili. To už neexistuje, lebo dnes hráčov ani poriadne nepoznajú, málokto sa zohreje v jednom tíme dlhší čas.

O futbalových pomeroch sa dlhodobo vyjadrujete aj kriticky. Nerobila vám zavše problémy vaša otvorenosť?

Nie, lebo som nikdy nechcel iných urážať, ani nasilu vnucovať moje názory. Chcel som trochu provokovať, aby sa o problémoch najmä debatovalo. Jednofarebnosť som nikdy nemal rád.

Milan Lešický. Foto: SITA
Milan Lešický Milan Lešický.

Prešli ste všetkými pozíciami – boli ste hráč, tréner i funkcionár. Čo by ste poradili začínajúcim futbalistom?

Podobnú otázku mi často kladú rodičia talentov. Nech nikomu neprihrávajú, odpovedám. Mladí sa musia odmalička učiť nielen absolútne ovládať loptu, ale aj obísť protihráča, presadiť sa jeden na jedného. To je veľký problém nášho futbalu.

Asi pred týždňom som sedel v spoločnosti nedávnych reprezentantov a rozoberali sme, koľko máme hráčov v lige, ktorí to zvládnu. Nenarátali sme ani piatich. V mládežníckom futbale je rozhodujúca prípravka a mladší žiaci. Vtedy sa musia naučiť celú futbalovú abecedu.

Akú radu by ste dali trénerom, ktorí vstupujú na scénu?

Trénovať dnes môže skoro každý. Na internete si nájde, ako má vyzerať tréning. Je to rutina. Oveľa ťažšie je rozumieť hre, koučovať. Keď sa dobrý tréner pozrie na zápas, za desať minút mu je jasné, čo hrá jeden, čo druhý tím.

Toto veľa vyštudovaných trénerov nevie, to sa nedá naučiť v škole, s tým sa špičkoví koučovia narodili. Keď pozerám ragby, v ktorom hrá 15 hráčov na 15, mám z toho guláš, neviem, čo mám od koho čakať. Môžem si čosi naštudovať, urobiť aj tréning, ale hre by som nerozumel, neurobil by som taktiku.

Jozef Bachratý v rozhovore s Milanom Lešickým. Foto: TASR, Daniel Veselský
Jozef Bachratý Jozef Bachratý v rozhovore s Milanom Lešickým.

A čoho by sa mali držať funkcionári?

Doba sa výrazne zmenila. Klasickí funkcionári, ako sme ich poznali kedysi, už v kluboch nie sú. Voľakedy riadili kluby výbory, tie trénerovi do práce príliš nekafrali. Teraz prišla éra manažérov a najmä majiteľov. Dávajú peniaze do stratového športu, to si cením. A majú prepáčené všetko, hoci nerobia len správne rozhodnutia. Ale bez nich by to nešlo.

Najviac rokov ste prežili ako tréner. Zastupovali ste ich dlho aj vo výkonnom výbore SFZ. Akí sú?

V každom období sa nájdu dobrí tréneri. Ale teraz sa nemajú ani kedy prejaviť. Tak rýchlo sa v kluboch striedajú, že nie je jednoduché ich hodnotiť. Ich priemerná životnosť u nás je sedem-osem mesiacov. Nemajú priestor na dlhodobú prácu a ani na významnejšie výsledky. Nik nepríde do tímu a nevyhlási – za dva roky z vás urobím majstrov. Toľko času nedostane. A ešte čosi. Futbal je často falošný. Musia rátať s tým, že hráči sú nedôveryhodná skupina.

V čom sú nedôveryhodní?

Sú milí, veselí, kamarátski. Ale keď príde na lámanie chleba, málokedy splnia, čo sľúbili. A keď verejne vyhlásia, že teraz idú bojovať za trénera, môže pokojne prísť do šatne s igelitkami a kufríkom a rátať s tým, že končí. Špičkový tréner musí vyžarovať energiu a zaujať hráčov. Mať v sebe niečo, čo je nevysvetliteľné, ale nevyhnutné.

Kto z trénerov spĺňa tieto kritériá?

Takou osobnosťou bol naposledy Ján Kozák, ktorý viedol reprezentáciu. A vyzdvihnem ešte niečo, čo málokto povie, hoci si to mnohí myslia. Úspešný tréner musí byť trochu aj gauner.

Pracuje s tímom, kde je veľa pováh, charakterov. Všetci, ktorí v poslednom čase niečo dokázali, boli predtým problémoví hráči a dosť zložité povahy.

Sú aj výnimky, Jozef Vengloš využíval pedagogické metódy. Ale najväčšie úspechy dosiahol ešte v československej ére. Dnes majú majitelia radi trénerov, ktorí sú poslušní. Preto musia byť silné osobnosti, aby si presadili svoje.

S trénerom Martin Ševelom. Foto: SITA, Marek Mrviš
Milan Lešický, Martin Ševela S trénerom Martin Ševelom.

Boli ste všestranne športovo nadaný. V detstve ste sa venovali aj hokeju…

Hrával som ho a myslím, že aj dobre. V hokeji sa uplatňujú iné povahy. Hokejisti sú tvrdší ľudia, viac znesú. Bolo bežné, že si niekto roztrhol obočie a zašívali ho na striedačke. Futbalisti by maródovali niekoľko dní, sú to ubolení, fajnoví ľudia.

Ako ste si budovali vzťah k futbalu?

S futbalom som bol spojený od prvých krokov. Bývali sme priamo na štadióne, otec Štefan bol známy a populárny brankár. Neskôr sa stal tajomníkom oddielu a napokon správcom štadióna.

Jeho a teraz aj mňa všetci známi v Nitre volajú len Tati. Vyslovované tvrdo. Otec pochádzal z Piešťan… Chytal najmä v Nitre, ale pôsobil aj v Žiline. Bol úspešný, chytil penaltu aj slávnemu strelcovi Bicanovi.

Zavše spomínate otca. Vy ste však biologických rodičov nikdy nepoznali…

To je pravda. Ale detaily nepoznám. Rodičia, ktorí ma vychovali, už dávno zomreli. Nemohli mať deti. Našli si ma v zložitom povojnovom období ako opustenú sirotu krátko po narodení. Nikdy sme sa o tom nebavili.

Mama Mária pochádzala z jedenástich detí, bola vyučená obuvníčka u Baťu, mala aj malú firmu. Počas vojny zachránila veľa prenasledovaných, v jej závere ju odvliekli do koncentračného tábora v Dachau.

Po vojne firmu znárodnili a v päťdesiatych rokoch mamu po vykonštruovanej kauze zatvorili na dva roky. Nikdy však nestratila životný optimizmus.

Ako ste sa dozvedeli, že vás nevychovávajú vaši biologickí rodičia?

Náhodou. Mal som asi desať a mama jedného z kamarátov sa ma opýtala, či viem, že to nie sú moji skutoční rodičia. Spontánne som zareagoval, že viem, hoci som nemal o tom ani potuchy. Ani potom sme to doma nerozoberali.

Milan Lešický (vľavo dole) po zisku... Foto: TASR, Pavol Ďurčo
Žilina, radosť Milan Lešický (vľavo dole) po zisku majstrovského titulu so Žilinou.

Nikdy ste netúžili zistiť, kto boli vaši skutoční rodičia?

Nikdy. Netrápi ma to. Oni neprejavili záujem o mňa, prečo by som mal pátrať ja po nich? Pre mňa boli skutočnými rodičmi tí, ktorí ma vychovali, to bolo pre mňa úplne prirodzené, nevedel som si ani predstaviť, že by môj domov mal byť iný.

Nemali ste nikdy pocit, že ste boli o niečo ochudobnený?

Ani v najmenšom. Vyrastal som v harmonickej rodine, hoci mama bola o trinásť rokov staršia ako otec. Pred mnohými desiatkami rokov to nebola úplne bežná vec. Za všetko, čo som dosiahol, vďačím rodičom.

Dali mi absolútne všetko, čo som potreboval. Utvorili mi výborné podmienky, umožnili športovať a študovať. Boli to statoční ľudia, ktorým patrí moja úcta.

Uplatnili ste sa aj v mimofutbalovej oblasti a veľa nechýbalo a profesionálnemu futbalu by ste sa nevenovali…

Vyštudoval som najprv Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre a ako 23-ročný som nastúpil do Podniku racionalizácie riadenia a výpočtovej techniky. Ako prví na Slovensku sme začali riešiť optimalizáciu poľnohospodárskych podnikov.

Bol som najmladší člen výskumného tímu a stal som sa aj jeho vedúcim. Využíval som takzvanú simplexovú metódu. Nechcem zachádzať do detailov, ale dlho sme boli len dvaja odborníci na túto problematiku u nás. V tom čase som prednášal aj na vysokej škole.

Nebolo vám ľúto vzdať sa tohto lukratívneho zamestnania a prestúpiť k futbalu?

Najprv som dokázal zladiť prácu s trénovaním. Až do času, kým som sa nestal trénerom mládežníckych reprezentácií Československa. Všetkých som prekvapil, keď som sa v roku 1986 vzdal civilného zamestnania a odišiel k neistému džobu vo futbale.

Milan Lešický odišiel z lukratívneho... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Milan Lešický Milan Lešický odišiel z lukratívneho zamestnania k neistému džobu vo futbale.

Bolo to ťažké rozhodovanie?

Veľmi ťažké. Odišiel som od práce s výborným platom. Zarábal som dva a pol tisíc korún, ako tréner mládeže asi o tisícku menej. Viedol som deväť rokov špičkové pracovisko, ale začal som aj viac cestovať s futbalovými výbermi, čo sa mnohým nepáčilo.

Nebol som v strane a postupne sa ukazovalo, že nemám šancu na ďalší profesný postup. Uvažoval som, že do strany vstúpim, ale nechceli ma. Existovali kvóty a aby ma prijali, musel by som nájsť troch záujemcov z radov robotníkov, aby sa zachoval správny pomer. Nevedel som, kde ich zohnať…(smiech).

Oľutovali ste niekedy prestup do futbalu?

Urobil som správne rozhodnutie. S futbalom som zažil krásny život a skvele som sa s ním zabával.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Milan Lešický