Exšéf Trnavy o zápase v Rimavskej Sobote: Žiadali sme od rozhodcov len férovosť

Po vzniku Slovenska ste patrili aj k popredným podnikateľom. Koľko ľudí ste zamestnávali?

Dvetisíc. Podnikal som s nehnuteľnosťami, v stavebníctve, zdravotníctve i strojárenstve. Už som v dôchodkovom veku, ale stále vediem niekoľko mojich spoločností, v nich pôsobí dvesto ľudí. Živili ma vždy moje firmy, v klube som nikdy nemal plat. Tí, ktorí nastúpili po mne, už áno.

Chodíte ešte na futbal?

Odvtedy, čo som v Trnave skončil, a to už je viac ako desať rokov, som bol na zápase len raz, keď hral Spartak s Ajaxom v Európskej lige. Ale futbal sledujem. Myslím si, že súčasná liga v porovnaní s najlepším obdobím, ktoré som zažil, je o 50 percent slabšia. Najmä kvalitou hry, konkurenciou, diváckym záujmom. V druhej polovici deväťdesiatych rokov bola reprezentácia poskladaná v podstate z hráčov domácej ligy.

Neboli ste na štadióne, ani keď získala Trnava po 45 rokoch titul?

Pozvali ma, ale nezúčastnil som sa ani na otváraní nového štadióna a ani na oslavách titulu pred dvoma rokmi.

Tešili ste sa z neho?

Tešil, viem, čo to všetko obnáša. Nikdy to nie je ľahké. Prežil som v klube toho dosť, dobrého i zlého, aby mi tento úspech nebol ľahostajný. Na štadión som nechodil, lebo pocit krivdy, najmä z reakcií fanúšikov, ma neprešiel. Kedysi som nemohol chýbať na nijakom zápase. Teraz sa držím trochu iného hodnotového rebríčka.

V júni 1997 priniesol zápas v Rimavskej Sobote jeden z najväčších škandálov v histórii súťaže. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?

Stále rovnako. Ekonomická sila košického 1. FC zvíťazila nad trnavskou kvalitou. Vo futbale sa stane všeličo, ale za normálnych okolností sme nemohli zápas v Rimavskej Sobote ani zremizovať, nieto prehrať.

Aký výrazný bol rozdiel medzi finančnými možnosťami Trnavy a Košíc?

V Trnave boli dobré podmienky a niekedy som hráčov aj upozorňoval, že za tie platy musia odvádzať iné výkony. Nebol som zástancom premrštených príjmov. Ale v Košiciach to bolo inak. Mnohí mi vyčítajú, že zavše až príliš zdôrazňujem význam peňazí, ale podľa mňa vždy výrazne hýbali futbalom.

Aké platy mali v tom čase trnavskí futbalisti?

Tí úplne najlepší brali najviac 130-tisíc korún mesačne. To boli veľké peniaze. Ale mali sme aj takých, ktorí hrali za 25-tisíc. Mužstvu sme sľúbili za titul prémie tri milióny korún, Košice desaťkrát viac. Ale futbalovo, hráčskou silou sme boli na tom lepšie. Tréner Karol Pecze vybudoval silný tím, výborne ho poskladal.

Spartak viedol 29 kôl z 30, ale podľahol priemernému tímu po divokom priebehu a titul získali Rezešove Košice…

Stále mám pred očami nielen súboj v Rimavskej Sobote, ale aj predtým v Bardejove, kde sme v závere podľahli po rohu a neuveriteľnej chybe brankára Fišana. Môžeme si myslieť všeličo, lebo futbal je nevyspytateľný a dôkazy chýbajú. Za moje videnie tohto problému som si už v minulosti urobil veľa nepriateľov. Neviem, či má význam ešte sa v tom rýpať.

Hovorilo sa o vyslancovi košického klubu, ktorý chodil na Gemeri vedľa ihriska s podozrivým kufríkom…

Je pravda, že na tribúne sedel známy funkcionár s početnou ochrankou, aj takto prezentoval svoju silu. Videl som aj povestný kufrík, ale nikdy mi nezišlo na um, že by mal byť plný peňazí.

V Trnave sa už chystali majstrovské oslavy. Neusilovali ste sa pred zápasom nejakým spôsobom poistiť si titul?

Hovorili sme s rozhodcami, čo tiež nebolo úplne kóšer, ale chceli sme od nich len jedno. Aby zápas viedli férovo, na rovinu. Verili sme si, že na Rimavskú Sobotu máme a vyhráme. A ak narážate na nejaké motivačné peniaze, to neprichádzalo do úvahy. Aj keby nás prepadli nejaké kučeravé myšlienky, my sme na to jednoducho financie nemali.

Rozhodcom však zápas nevyšiel, urobili veľa chýb…

Moje sklamanie bolo obrovské, praskli mi nervy. Rozhodcovia mierili do šatne. Schytal to asistent Igor Šramka, na chodbe mi prišiel do rany. Už to nemôže potvrdiť, lebo je na druhom svete, ale strašne som mu vynadal, aj som ho fyzicky napadol a ťahal ho za trenírky. Ospravedlňujem sa mu do neba, aj za jeho života som to urobil azda stokrát, vždy, keď sme sa stretli. Pred novinármi som odpovedal už relatívne pokojne, čo potom ocenil aj šéf zväzu Milan Služanič.

Po zápase vedenie klubu preradilo štyri opory do béčka. Ako sa na tento krok pozeráte teraz?

Médiá i verejnosť si to spojili s tým, že toto sú štyria vinníci krachu. Ale do béčka sme ich preradili preto, lebo ich výkony nezodpovedali ich kvalitám i tomu, čo odvádzali dovtedy. Hrali zle, zápasy im nevyšli a môžeme si o tom myslieť, čo chceme. Napríklad na Ďusa Šimona som nemohol povedať krivé slovo. Nikdy sme nemali spory ani o peniazoch, bol vždy korektný. Ale v Rimavskej Sobote herne prepadol, hoci bol persónou, ktorá mohla zápas sama rozhodnúť.

Foto: TASR, Daniel Veselský

Jozef Bachratý Jozef Bachratý v rozhovore s Milanom Lešickým.

Ale deň po stretnutí ste sa vyjadrili, že niektorí hráči nehrali v trnavských, ale iných dresoch…

V takej situácii reagujete aj pod vplyvom silných emócií. Ale o niektorých hráčoch to možno platilo. Fišanovi nemôžem zabudnúť Bardejov. Už tam sme mohli získať titul a Rimavská Sobota by nebola vôbec zaujímavá. Mali sme rôzne indície. Hovorili sme o tom aj s trénerom Peczem, lenže vyhlásil, že mužstvu verí a rozhodol sa inak.

V našom rozhovore ste vtedy tvrdili, že táto situácia vás dlho neprebolí. Stačilo na to 23 rokov?

Keď na to spomínam, tak to bolí vždy. Cítim stále krivdu, že sme prišli o životnú šancu, že nám – o tom som presvedčený – nespravodlivo zobrali titul. Trnavu to zastavilo na štyri-päť rokov. Po zápase v Rimavskej Sobote to už nikdy nebolo ako predtým. Môžete robiť všetko rovnako, dobre i poctivo, ale už sa to zopakovať nedá. Mojou malou tragédiou bolo, že napokon som odišiel zo scény, keď ma vypískali fanúšikovia. Potrebovali vinníka neúspechu.

Trnava v tom čase zažila najkrajšie obdobie. Hrala výborný futbal a štadión býval plný…

Mali sme priemernú návštevu 15-tisíc ľudí, vládla nádherná atmosféra. Chodili k nám aj fanúšikovia z východného Slovenska.

Boli ste na funkcionárskom výslní. Hovorilo sa o vašej kandidatúre na post šéfa SFZ. Reálne ste o tom uvažovali?

Nechcem sa preceňovať, ale bol som presvedčený, že na to mám, trúfal som si. Mojím mínusom bola neznalosť svetového jazyka.

Na tom to padlo?

To nie, ani vtedajší šéf SFZ ho neovládal. Angažoval som sa za zmeny v slovenskom futbale. Bol som lídrom opozície, mal som pripravenú koncepciu, predstavu, ako má fungovať zväz, komisie.

Prečo ste teda cúvli?

Som typ, ktorý na rovinu povie, čo má na srdci. Nikomu som nesľuboval funkcie. Keď som prišiel na zväz, videl som veľa ľudí, ktorí sedeli s preloženými nohami, pili kávičku, fajčili. Ráno mali odrobené. Vyjadril som sa, že takto to nemôže fungovať. Riadil som veľké firmy, skúsenosti by som vedel využiť aj vo zväzovej práci. Ale nesprával som sa vždy diplomaticky a takticky. Ľudia, ktorí ma do kandidatúry tlačili, sľubovali mi podporu, sa napokon obrátili proti mne. Bol som trochu naivný a podcenil som zákulisné ťahy.