Česko bolo ako Československo. My sme začínali od nuly

10.06.2020 06:00

Pred 30 rokmi odštartovali československí futbalisti účinkovanie na MS v Taliansku vysokou výhrou nad USA (5:1) vo Florencii. Bol to posledný šampionát, na ktorom sa predstavilo spoločné mužstvo Čechov a Slovákov.

Oporou tímu bol Ľubomír Moravčík. Po MS 1990 zažil skvelú kariéru v zahraničí (St. Étienne, Bastia, Duisburg, Celtic Glasgow, Ičihara). Po nej sa usadil v Nitre, kde futbalovo vyrastal.

„Na Slovensku sa dá dobre a pokojne žiť,“ tvrdí futbalový bavič, ktorý o niekoľko dní oslávi 55 rokov.

Na čo najradšej spomínate tridsať rokov od pamätného šampionátu?

Do Talianska sme cestovali s malou dušičkou, mali sme obavy, ako to dopadne. Kvalifikáciu sme síce zvládli výborne, ale polrok pred turnajom bol hektický, po revolúcii priniesol veľké spoločenské zmeny, situácia bola dosť napätá. Nehrali sme dobre, pred MS sme nezvládli štyri prípravné zápasy po sebe. Ale šampionát bol pohodový, užívali sme si ho, všetko prebiehalo v priateľskom duchu a bez problémov.

Chceli by ste mať opäť 25 rokov?

Kto by nechcel…? Na MS som ich mal a ešte som stihol veľký futbal. Ale ďalších päť do tridsiatky rýchlo uplynulo a už som nemal veľký časový priestor. Možno som sa mohol stať top hráčom už skôr. Teraz by som teda bral, keby som mal dvadsať a získal väčší náskok. V dvadsiatich piatich by mal byť hráč už stopercentne pripravený, nemal by sa prísť učiť na šampionát.

Znamená to, že ste so svojím účinkovaním v Taliansku neboli spokojný?

Po dlhšom čase som nedávno videl niektoré naše zápasy. A bol som trochu sklamaný. Sám zo seba. Výkony neboli možno najhoršie, ale strašne som chcel a kopa vecí mi nevyšla. Túžil som dať gól, mal som na to dosť možností, ale zle som ich riešil, bol som zbrklý, uponáhľaný. Zostal som ďaleko od svojho maxima, o dva-tri roky som bol už iný hráč. So St. Étienne sme päť rokov po MS hrali proti AC Miláno na čele s Baresim i ďalšími, s ktorými som sa stretol na šampionáte. Vyhrali sme 2:1, dal som oba góly…

Úspešný vstup do turnaja je vždy dôležitý. Pomohla vám vysoká výhra nad USA?

To bol kľúčový moment… Američanov sme zaskočili. Viete na čo som hrdý? Ako som prihral Skuhravému na prvý gól. Sám som mohol zakončiť, ale loptu som mu posunul a otvoril skóre do prázdnej bránky. Vzápätí sme zahrali výborne proti Rakúsku, ktoré malo silný tím na čele s Polsterom či Herzogom. Mal som šťastie, že s Rakúšanmi, ktorí nás často potrápili, som nikdy neprehral. Poslali sme súpera domov, tam sme si zaslúžili štvrťfinále.

Bolo to maximum, alebo ste mohli dosiahnuť aj viac?

Občas sa posťažujem na rozhodcov, príliš nám nepriali. Ale na najlepšiu štvorku sme výkonnostne nemali, Taliani i Nemci boli lepší. Zapracovala aj diplomacia, pri trochu šťastnejšom vývoji, keby sme možno narazili na Írov, mohli sme byť aj úspešnejší.

V Taliansku mali v tíme prevahu českí hráči. V základe nastupovali len traja Slováci – okrem vás Kocian a Chovanec, bývalý sparťan, ktorý už pôsobil v zahraničí. Ako ste vychádzali?

Sparta vtedy dominovala, pred MS brala titul za titulom. Nič sa nedá namietať proti Hašekovi, Skuhravému, Strakovi, Bílekovi a ďalším. Bolo jasné, že mužstvo muselo byť postavené na nich. Tréner Vengloš mal v tomto jasno. Ale mal odvahu, že vytiahol aj Moravčíka z Nitry, alebo zabudnutého Kociana zo St. Pauli. Som rád, že som sa do takého mančaftu prepracoval, myslím si, že ma aj sparťania brali, nebol som len do počtu. Na tréningu vládla rivalita, hrávali sme Sparta proti zvyšku sveta a čo si pamätám, skoro vždy sme prehrali.

Do tímu sa vrátili emigranti Kubík a Knoflíček. To nebola jednoduchá situácia. Patrili ste k tým, ktorí neboli úplne nadšení…

Kubík je výborný chalan, dodnes spolu hrávame spolu golf. Knoflíček bol zasa šoumen. Po ľudskej stránke nebol problém. Vznikli však obavy, že niekto vybojoval postup a zrazu mohol prísť o miesto v tíme. Ale mám pocit, že napokon nebol nik ukrivdený.

Pred šampionátom ste mali poradu, na ktorej sa hovorilo, či sa má dvojica do tímu vrátiť. Tam padlo rozhodnutie?

Už si na všetky detaily nespomínam, ale nebola to porada len úplne o týchto dvoch. Celkovo vládla v tíme trochu nervózna atmosféra, vytiahla sa aj otázka Sparty a zvyšku mužstva, už som spomenul, že sme v príprave prehrávali, doma s Egyptom, v Nemecku i Anglicku… Do toho všetkého zapadol návrat Kubíka a Knoflíčka do tímu. Niektorí si vyliali srdce, povedali, čo si myslia. Spomínam si, že kritickejšie vtedy vystúpil Vlado Weiss. Bolo to všetko v záujme veci.

Na MS ste nastúpili vo všetkých zápasoch, ale proti Nemecku po Littbarského faule ste vysoko vykopli kopačku a dostali červenú kartu…

Musím uznať, že rozhodca Kohl nás vyslovene nedrvil, niečo zapískal aj proti Nemcom, ale človek si zapamätá skôr momenty, ktoré nás poškodili. Na nespravodlivosť som reagoval vždy citlivo, v jednom ligovom ročníku som dostal za protesty 14 žltých kariet. Býval som jedoš. Moja horúca hlava sa prejavila aj na šampionáte. Littbarski mi nohu pristúpil, inak by mi kopačku nevyzul, bol to faul. Rozhodca ukázal, že sa nič nestalo, tak som ju demonštratívne vykopol a videl som druhú žltú kartu.

V slovenskej ére využili slovenskí futbalisti zo šiestich pokusov len jediný na postup na MS. Prečo?

Jój, to je na hlbšiu analýzu… Poviem len základný princíp. Po rozdelení bolo Česko v podstate ako Československo. My sme neboli nič, úplne nová krajina, ktorá začínala od nuly. Hokejisti boli na tom ešte horšie, tí sa prebíjali hore z mínusu. To, že sa Vlado Weiss s tímom prebojoval na svetový šampionát, bol veľký výsledok, zopakovať ho nebude pre nás nikdy ľahké.

Taliansky šampionát vám pomohol, po ňom ste odišli do Francúzska a začala sa vaša úspešná zahraničná cesta. Bolo jasné už pred turnajom, že opustíte Nitru?

Postúpili sme na MS a v novembri 1989 sa otvorili hranice. Už vtedy sme v kútiku duše verili, že sa nám otvárajú aj dvere do futbalového sveta. Dobrý výsledok to potvrdil. Iba Vlado Weiss mal smolu, zranil sa a ako jediný vtedy neprestúpil do zahraničia. Už pred štvrťfinále prišli za mnou predstavitelia St. Étienne a podpísal som predbežnú dohodu o prestupe. Definitívnu zmluvu som uzavrel hneď po šampionáte.

Donedávna ste pôsobili v nitrianskom klube ako športový riaditeľ mládeže. Emotívne ste sa vyjadrili, že noví ukrajinskí majitelia vás vykopli. Prečo sa vaše cesty rozišli?

Po skončení kariéry som možno mal ostať v Nitre, ale nedostal som ponuku, ktorá by ma zaujala. Skúšal som šťastie inde, na rôznych postoch. Musím priznať, že ako hráč som futbalu síce obetoval maximum, ale neskôr ako tréner už nie. Na začiatku som rok dochádzal do Ružomberka, kde som pracoval ako prezident klubu, lenže príliš sa mi už nechcelo zasa cestovať, bývať po hoteloch. Veľa rokov som nerobil vo futbale nič. Predstavoval som si, že ho budem robiť najmä v Nitre. Potvrdilo sa, že doma nik nie je prorokom. Ale uvidíme, ako to bude ďalej.

Ľubomír Moravčík počas exhibičného zápasu v...
Ľubomír Moravčík počas exhibičného zápasu v máji 2015. Autor: SITA/AP, Radoslav Maťaš

Nevylučujete, že sa do nitrianskeho klubu ešte vrátite?

Všetko je možné. Povedal som, že ma z neho vykopli ako prašivého psa, ale nebolo to mierené ani tak na Ukrajincov, ale na celkovú situáciu, ktorá v klube vznikla.

Ako ju vidíte vy?

Klub predávali, ešte nebolo nič uzavreté, stále vládlo staré vedenie a prvé, čo urobí, vykopne Moravčíka. Čoskoro sa mi aj tak končila zmluva. To isté urobili s trénerom devätnástky Hnilicom. V situácii, keď sa riešia existenčné veci, sa zbavia dvoch ľudí. To som nechápal, preto som bol naštvaný. Ak klub predajú, príde nový majiteľ a vyhlási, že už so mnou neráta, prosím, to rešpektujem.

Myslíte si, že po rokoch sa konečne situácia v nitrianskom futbale upokojí?

O tom stále hovorím. Už pol roka sa niečo rozpráva a nič sa nedeje. Nech konečne klub predajú, nech sa povie, že toto sú noví majitelia, nové predstavenstvo a má takúto predstavu. Teraz akoby niekto vyhlásil, že sa mu tento dom páči, začal ho prerábať, ale ešte ho nekúpil. Jeho obyvatelia sa môžu pýtať, čo sa vlastne deje, veď my tu ešte bývame! Mne to všetko pripadá nelogické a chaotické. Najskôr sa musia vyriešiť základné veci.

Ľubomír Moravčík ako kouč Zlatých Moraviec.
Ľubomír Moravčík ako kouč Zlatých Moraviec. Autor: SITA, Ivan Kopčáni

Komplikovaná je situácia nielen v nitrianskom futbale. Čoskoro sa rozbehnú dve najvyššie súťaže, čo vyvolalo množstvo sporov a polemík. Aký je váš názor?

Pre mňa je to jasné. Urobil by som hrubú čiaru, uzavrel aktuálny ročník a poriadne sa pripravil na nový. Koronavírus nám urobil ťažký škrt cez rozpočet. Je nezmysel dohrávať takto súťaže. A tiež to, že niektoré kluby nemajú štadióny, hrajú na rôznych miestach, ľudia na zápasy nechodia… Aký to má zmysel? Nemáš štadión, nemôžeš hrať ligu. Sprísnil by som licenčný systém. Aj za cenu toho, že by v lige zostalo len desať tímov.

Výhra po 28 rokoch

Zverenci trénera Jozefa Vengloša v úvodnom zápase MS 1990 zdolali USA 5:1. Československo vyhralo na svetovom šampionáte po 28 rokoch. Predtým sa z víťazstva tešilo na slávnych MS 1962 v Čile, keď v semifinále zdolalo Juhosláviu 3:1. V Taliansku pred 30 rokmi v skupine vyhralo nad Rakúskom 1:0 a na jeho postupe už nič nezmenila ani prehra s Talianskom 0:2. V osemfinále vyradilo Kostariku 4:1 a vypadlo vo štvrťfinále s budúcimi majstrami sveta Nemcami gólom z penalty (0:1). V 22-člennom kádri bolo 11 Slovákov.

10. Juraj Kucka
		(Parma) - 4 milióny
		eur.
9. Marek Rodák (Fulham)
		- 4 milióny
		eur.
+78. Patrik Hrošovský
		(Genk) - 4 milióny
		eur.
Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#MS 1990 vo futbale #Ľubomír Moravčík #československí futbalisti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku