„Stratíte svoju identitu, zrazu sa stanete číslom. Vo väzení sú ľudia, o ktorých sa vám v živote nezdalo, že sa s nimi stretnete hoci len v čakárni alebo u doktora. A oni sú tam, na pár metroch štvorcových s nimi musíte fungovať. Vybudovať si pred nimi nejakú pozíciu, čo je strašne zdĺhavé a stojí to veľa síl. Ale mne sa to, vďakabohu, podarilo,“ vyhlásil Řepka v rozhovore.
Pochopiteľne, basa nie je žiadna sranda. Panuje v nej strach.
„Bola tam všehochuť, vrátane vrahov, ktorí dostali dvadsaťpäť rokov. Aj s nimi som sa stretával, pretože väzenský systém je prapodivný. Nikdy som nikoho nezabil, nevykradol som banku, nesprznil som dieťa, nie som masový vrah,“ vysvetlil.
„Samozrejme. Strach máte často, nikdy neviete, čo sa stane nasledujúcu sekundu. Ale musíte sa s tým nejako naučiť fungovať a žiť, pretože nejakú slabosť na vás okamžite spoznajú všetci. A potom vás to zomelie,“ dodal s tým, že občas sa cítil ako mukl a kus handry.
Pred odchodom do basy mu vraj pomáhal legendárny väzeň Jiří Kajínek. „Radil mi, aby som bol pokojný a až sa to za mnou zavrie, aby som všetko nechal za sebou, že ma čaká úplne iný život. Prostredie je tam zvláštne a s normálnym žitím nemá nič spoločné. To mi radil Kajínek a veľmi mi pomohol. Tých sedem mesiacov som napokon ustál,“ vravel Řepka.
Dnes je vraj iný človek. Lepší. Dostatočne poučený.
„Posunulo ma to dopredu. Som iný človek. Spoznával som sám seba, učil som sa tam všetko, čo som nevedel. Mať pokoru, ochotu za všetko ďakovať, zdanlivo obyčajné veci nebrať ako samozrejmosť,“ priznal na záver.