Do Talianska leteli hráči z krajiny, ktorá voľne dýchala sotva rok. Striasla zo seba komunistické okovy a verila v nové, o čosi lepšie zajtrajšky. O spoločnej rozlúčke nehovoril nik.
Havel sa chystal na finále
Výber Jozefa Vengloša nešiel na šampionát v roku 1990 len tak – na výlet. Vo svojom strede mal viacero osobností, futbalistov, ktorí už mali za sebou veľmi solídnu kariéru. Mnohí pôsobili v zahraničných kluboch – v Taliansku, Nemecku, Holandsku, Španielsku či Anglicku. Základ však tvorili futbalisti z domácej súťaže.
V 22-člennom kádri si našlo miesto aj osem Slovákov – Ján Kocian, Peter Fieber, Vladimír Weiss, Vladimír Kinier, Viliam Hýravý, Stanislav Griga, Peter Palúch a Ľubomír Moravčík. Práve posledný menovaný, stabilný člen základnej zostavy, zohral z československého pohľadu jednu z kľúčových úloh.
Ale pekne po poriadku…
Po tom, ako Čechoslováci uspeli v kvalifikácii (v poslednom zápase uhrali s Portugalskom v Lisabone potrebnú bezgólovú remízu), mohli pomýšľať na súperov na majstrovstvách sveta.
Žreb ich zaradil do A-skupiny – k mimoriadne silnej domácej reprezentácii, hrateľnému Rakúsku a Spojeným štátom americkým. Partia okolo Ivana Hašeka si rýchlo zabezpečila postup. Najprv zdolala vysoko Američanov (5:1), následne aj Rakúšanov (1:0). Na postupe nič nezmenila ani prehra s Talianmi (0:2).
Po hetriku Tomáša Skuhravého uspeli Čechoslováci aj v osemfinále s Kostarikou (4:1). A tak sa mohli tešiť na jedného z favoritov na zlato – Nemecko.
Zápasom žila celá krajina. Vrátane politických špičiek. „Vaše pôsobenie na majstrovstvách sveta a postup do štvrťfinále má v našej vlasti veľký ohlas. Tím, ktorý dlhé roky vyzeral ako nesúrodé teleso, sa zmenil na nepoznanie. Jeho vôľa po úspechoch je porovnateľná s úsilím našej spoločnosti. Rád by som bol s vami, no neodkladné povinnosti spojené s menovaním novej vlády a voľbou prezidenta 5. júla mi velia zostať v Prahe. Chcel by som vás však ešte vidieť na ihrisku – a najmä v Taliansku. Pohľad do môjho programu mi navráva, že 8. júla mám voľný deň,“ odkazoval futbalistom Václav Havel.
Neskorší prezident vtipne poukazoval na fakt, že práve v ôsmy júlový deň sa konalo na majstrovstvách sveta finále…
Rakúšan píska Nemcom? Kravina
Ale späť k zápasu s Nemeckom.
Na milánske San Siro dorazilo v ten deň viac ako 70-tisíc ľudí. „Takto nejak vyzerá futbalová fiesta. Niečo veľké visí vo vzduchu. Každý vie, že ide o veľa – o slávu, peniaze, o prianie miliónov fanúšikov byť medzi štyrmi najlepšími,“ znelo vtedajšími médiami.
Nemci si verili. Boli veľkými favoritmi. Spoliehali sa na ozajstné hviezdy, čo meno, to pojem. Veď si len spomeňte na niektoré z nich – v bránke Bodo Illgner, v obrane Andreas Brehme či Jürgen Kohler, stred poľa riadil kapitán Lothar Matthäus, v útoku dominoval Jürgen Klinsmann.
Aj preto očakávali jednoznačnú jazdu. Lenže tá sa nekonala. Do súpera búšili, no ten odolával. Ale len do 25. minúty, keď Lothar Matthäus premenil pokutový kop. Podľa mnohých sporný.
František Straka síce prišiel do mierneho kontaktu s nohou Jürgena Klinsmanna, no ten pádu poriadne pridal. „Prvý polčas vyhrali Nemci zaslúžene, hoci vďaka jedenástke, ktorá nemala byť,“ vravel tréner Václav Ježek.
Hlavný rozhodca Helmut Kohl z Rakúska mal však iný názor. Bez zaváhania fúkol do píšťalky. A tu sa začína príbeh o Rakúšanovi, na ktorého mali Čechoslováci ťažké srdce.
„Nerozumiem, ako mohla FIFA poslať do zápasu práve tohto arbitra. Bol to podvod na Československo. Rakúšan predsa nemôže pískať Nemcom. To je ako keby zápas Slovenska viedol Čech. Je to predsa kravina,“ hneval sa v rozhovore pre isport.cz Ľubomír Moravčík.
Aj po desaťročiach v ňom pretrvala silná emócia spojená s krivdou, neférovosťou, čímsi nekalým.
Navyše, bol to práve on, kto na seba upútal v ďalšom priebehu zápasu najväčšiu pozornosť. Keď zostávalo do konca dvadsať minút, vrútil sa rodák z Nitry do šestnástky Nemecka. Pierre Littbarski mu prišliapol nohu, z nej mu dokonca vyzul kopačku. Moravčík spadol na zem…a hra pokračovala ďalej.
„Keby vtedy boli na štadióne kamery, nebolo by o čom. Nemci možno boli o chlp lepší, no na mňa to bol jednoznačný faul,“ soptil Moravčík.
Kohlove žlté kartičky
Jeho reakcia prišla ihneď. Vyzutú kopačku vykopol do vzduchu a už len čakal na príchod Kohla. Ten mu ukázal po druhej žltej aj červenú kartu.
„Bola to zlomyseľnosť od Rakúska. A tiež od FIFA. Československo bola pre nich len postkomunistická krajina. Rovnosť veľmi neexistovala,“ tvrdí Moravčík, ktorý mal vtedy 24 rokov.
„Pán rozhodca veľmi dobre vedel, prečo v prvom polčase rozdával žlté kartičky. Keď sa Ľuboš Moravčík rozhodol vziať spravodlivosť do svojich rúk, hralo nás len desať,“ znelo v médiách.
Čechoslováci sa síce napriek nepriazni osudu nevzdali, zavelili do útoku, no gólu sa nedočkali. A tak sa s turnajom lúčili.
„Arrivederci, Miláno. Tak sme teda skončili. Bolo to krásne a nebolo toho málo. A predsa sa človek neubráni pocitu sklamania,“ referoval smutne jeden z reportérov.
A keď už reprezentanti Československa sedeli doma, Nemci znovu brali titul. Po tretí raz.