Aj tak vyzerá dnešný futbal. Akoby už nebol pre tvrdých chlapov – ako tomu bolo kedysi. Konkrétne pred päťdesiatimi rokmi, keď hre všetkých hier vládli mimoriadne tvrdé súboje, občas za hranicou únosnosti, označované za zákerné.
Jeden z takýchto zápasov sa odohral v roku 1970 v Anglicku. Finále FA Cupu, v ktorom na seba narazili nezmieriteľní rivali Leeds United a Chelsea Londýn. Na ostrovoch má tento zápas jediný a mimoriadne trefný prívlastok – najbrutálnejší.
„Keby som ten zápas pískal dnes, udelil by som v ňom šesť červených kariet,“ vravel v roku 1997 vtedajší špičkový rozhodca David Elleray. „A k tomu by som pridal dvadsať žltých,“ dodal.
Po zhliadnutí zápasu bol tento rok ešte prísnejší Michael Oliver. „Vylúčil by som jedenásť hráčov,“ uviedol ďalší z arbitrov pre BBC.
Aká bola realita? V opakovanom zápase na Old Trafford (prvý súboj vo Wembley sa skončil remízou 2:2), vytiahol hlavný rozhodca Eric Jennings jedinú kartu – žltej farby.
Aj preto sa bitka o cennú trofej, na ktorú do toho okamihu oba kluby márne čakali, zvrhla na zápas plný kopancov, nebezpečných úderov do hlavy, zákerností, po ktorých nasledovali ešte tvrdšie odplaty.
„Zakaždým, keď sa Jenningsova ruka blížila k vrecku, myslel som si, že vytiahne kartu. No znovu len fúkol do píšťalky a uistil sa, či môžu hráči pokračovať ďalej,“ zaspomínal si Dave Webb, strelec víťazného gólu Chelsea v predĺžení.
Keď sa anglickí novinári pýtali aktérov aj po mnohých rokoch na zápas, nik nezačal spomienkami na krásne akcie, góly, šance, zákroky brankárov. Všetkým sa pred očami zjavili predovšetkým kopy ako z kung-fu filmov, uhryznutia, štípance či fauly, po ktorých niektorí z futbalistov dohrávali len s obrovským sebazaprením.
Striedanie bolo totiž mimoriadne vzácne – každý z trénerov mohol v zápase vymeniť len jedného hráča.
„Po istom čase sa zdalo, že priameho kopu sa hádam ani nedočkáme. Pán Jennings ho odpískal len vtedy, keď mu faulovaný hráč doložil aj svoj úmrtný list,“ glosoval s odstupom času ďalší z novinárov Hugh McIlvanney.
Zatiaľ čo natrieskané tribúny bez prestávky revali, hráči na trávniku trpeli. Na jednej strane preto, že rozhodca Jennings nechal karty uložené vo svojom vrecku, na druhej mala veľký podiel viny obrovská rivalita.
„Nenávideli sme sa. O hráčoch Leedsu som vždy hovoril, že predvádzali fyzický futbal, no len preto, že som nechcel použiť slovo drsný. A keďže ostrých chlapcov sme mali v tíme dostatok aj my, bolo zrejmé, v akom tóne sa finále ponesie,“ uviedol vtedajší brankár Chelsea Peter Bonetti.
Mimchodom, práve on sa zaradil k najväčším hrdinom i utrpiteľom finále. V 31. minúte ho ostro zrazil k zemi Mick Jones. Zranenie kolena si vyžiadalo dlhé ošetrenie, no Bonetti pokračoval a predviedol skvelý výkon. Hoci nemohol kopnúť do lopty – odkopy od bránky za neho robili obrancovia – v hre pokračoval. „Tak za toto si zaslúži certifikát,“ vyhlásil komentátor prenosu Kenneth Wolstenholme.
Brutalitu na Old Trafford sledovalo na svojich obrazovkách na to obdobie ohromných 28 miliónov divákov. Viac ľudí dovtedy zasadlo pred televízory na Britských ostrovoch len v roku 1966, keď Angličania vo finále MS zdolali Nemcov.
A ešte jeden podstatný údaj – Chelsea zvíťazila 2:1 po predĺžení.