Má ostré pero, pravidelne publikuje kritické fejtóny v denníku Sport. Je známy bohém a bavič, ktorý rád a vášnivo diskutuje o futbale. Priznáva, že v poslednom období mal strach. Už bezmála tri týždne bojuje so zákerným koronavírusom. Ale typický humor nestráca ani v ťažkých chvíľach. „Aj v tejto situácii možete zažiť niečo pozitívne,“ vraví v rozhovore pre Pravdu.
Už sa cítite lepšie?
Myslím si, že som na dobrej ceste, aby som korovavírus zlomil. Vo štvrtok idem na testy, tak uvidím. Už to trvá trochu pridlho. Občas som z toho už trochu nervózny. Po desiatich dňoch sa môj stav zlepšil, ale odvtedy sa posúvam pomaličky, denne centimeter za centimetrom. Ešte sa rýchlo unavím a zadýcham. Ale schudol som desať kilogramov, už nemám taký pupok a na ihrisku budem pohyblivejší. To je však jediná pozitívna vec.
Ako ste zistili, že máte chorobu COVID-19?
Dlho som to nevedel, dozvedel som sa to po týždni. Bol som sa prejsť na bicykli, len tak naľahko, myslel som si, že som to podcenil a prechladol som. Bežné chrípky som mával aj v minulosti. Keď sa môj stav zhoršoval, strácal som chuť a čuch, testy potvrdili koronavírus. Chytil som ho na mariáši, od kamaráta, sedel oproti, dával mi fleky a stále prskal. U neho to zistili a keď povedal, s kým mariáš hral, už mali aj mňa.
Objavila sa správa, že ochorela aj vaša manželka…
Našťastie, nie, boli sme spolu celý čas, sme v karanténe, ale ona i malá dcérka sú v poriadku. Najprv sa zdalo, že má príznaky, urobili jej druhý test a bol negatívny. Zaplať pánboh, to je jedna z výhod, keď máte mladú ženu, má o 25 rokov menej ako ja. A pracuje v nemocnici, tak vie, čo robiť. Najprv ma kŕmila paralenmi a coldrexami, ležal som v posteli, potil sa, bolo mi zle. Ale bol som disciplinovaný pacient. Izolovala ma, ležím v izbe na poschodí sám.
Prežívali ste aj obavy?
Nebolo mi všetko jedno. Toto je bič na starších. Mladí majú koronavírus, ani o tom nevedia a roznášajú ho, od nich sa nakazia starí ľudia. Tí to znášajú veľmi ťažko. Ja som na tom ešte celkom dobre, mám len 65 rokov a pomáha mi, že som športoval. Keby som mal o päť viac, neviem, ako by to dopadlo. Asi som z najhoršieho vonku, ale teraz si klopem na drevo, lebo sa stále necítim dobre. Desať dní je to skoro rovnaké. Na psychiku to nie je dobré. Keď mi po testoch povedia, že sú negatívne, kameň, čo mi padne zo srdca, budete počuť aj v Bratislave.
Boli ste stále aktívny, stretávali ste sa s množstvom ľudí. Ako si krátite čas?
To je veľký problém. Najhoršie, že sa zastavil šport. Ten mi chýba najviac. To je pre mňa život. Teraz ho nedávajú ani v televízii, nič sa nehrá. A ja som vášnivý divák, sledujem čokoľvek, futbal, tenis, golf… Nemám sa na čo pozerať, to je ešte horšie ako vírus. V televízii idú samé archívy, ku mne zatiaľ nedorazili, ja som až povojnový… Stále som niečo tipoval, najmä s Ivanom Hašekom. A bol som vždy v spoločnosti. Kamaráti, partičky, karty. Hašek hovorí, že som to odniesol za túto moju povahu. Pýtam sa, kto iný to mal chytiť, ak nie ja? (smiech)
Môžete bilancovať hviezdnu kariéru. O pár týždňov zažijete okrúhle jubileá svojich úspechov…
Vidíte, to je fakt, odvtedy už ubehlo štyridsať rokov… Vôbec som si to neuvedomil. Neviem, či si na to niekto spomenie. Či to najmä futbaloví úradníci hore na Strahove zaregistrujú. Tí sa starajú len sami o seba. Niekto im to bude musieť povedať. Teraz, keď to hovoríte, si spomínam, že ja mám z toho roku vlastne tri medaily.
Tri? Dukla Praha skončila v lige až štvrtá…
V tom čase sa mi narodil syn. S Láďom sme sa práve nedávno bavili, že bude mať v máji štyridsiatku a musíme to poriadne osláviť. A vôbec mi nezišlo na um, že mám aj tie dve krásne medaily. Narodil sa v čase, keď sme boli pred šampionátom s trénerom Venglošom na sústredení v Tatrách. Naozaj by som už potreboval, aby som bol zdravý…
Bronz na ME a zlato na OH ste vybojovali v rozpätí zopár týždňov. Ktorú medailu si ceníte viac?
Zlato je zlato. Olympiáda je pre každého športovca obrovský sviatok. Hoci viem, že vo futbale je trošku podceňovaná. Môj zať Vláďa Šmicer má medailu ako víťaz Ligy majstrov s Liverpoolom, hral vo finále v Istanbule. Vždy mu vravím, daj si ju do šuplíka, toto je ozajstná zlatá a ukazujem mu moju z Moskvy…(smiech). Pre Česko je čoraz väčší problém získať najcennejší kov. Naposledy v Riu sa z neho tešil len džudista Lukáš Krpálek, zagratuloval som mu, je to sympaťák. Mám obavy, že v Tokiu to nebude lepšie.
Vy ste nikdy netúžili vyhrať Ligu majstrov?
Jasné, že zaťovi to závidím. My sa takto doberáme. Šmíco, ja tvoje medaily mojou jedinou všetky prebijem, smejem sa mu…
Skoro celú kariéru ste strávili v Dukle. Nikdy ste nechceli prestúpiť?
Len raz. Mal som po ME 1980 dobrú ponuku zo Slavie. Nepustili ma. Ale ja som bol v Dukle šťastný, mali sme výborné mužstvo. Ak som chcel odísť, tak len preto, že už som bol na Juliske príliš dlho, zmena by mi pomohla.
Na sklonku kariéry ste si aj vy zahrali v zahraničí…
Pustili ma, až keď som mal 32 rokov, to už bolo neskoro. Hral som dva roky za Le Havre. Končil som krátko pred pádom socializmu. Potom sa naši hráči rozbehli po Európe – do Liverpoolu, Dortmundu, Ríma, Lisabonu… To boli krásne štácie. Ale je to aj o kvalite. Teraz môže každý hrať, kde chce, ale máme len málo hráčov v dobrých kluboch. Slováci sú na tom možno stále lepšie.
Vyjadrujete sa často k aktuálnym otázkam futbalu. Čo považujete za najväčší problém?
Nie som spokojný, ako futbal u nás funguje. Máme zle vedenie, bez diskusie. Potrebujeme postaviť na čelo silného človeka a musí sa obklopiť kvalitnými ľuďmi. Pritom máme výborné typy ako je Nedvěd, Šmicer, Čech. Oni by to mali viesť. Sú bohatí, ovládajú jazyky, majú kontakty. Ale starí funkcionári si držia posty.
Ste častý kritik aj súčasnej úrovne českého futbalu…
Kiežeby sme mali slabých futbalistov, ale nie je to ono. Možno som trochu staromilský… Postúpili sme síce na Euro, ale z najslabšej skupiny a Slováci tam ešte ani nie sú. V našich časoch bolo viac výborných futbalistov. Keď sme boli ešte spolu, mali sme silný nároďák. My sme mali Panenku, Nehodu, Viktora, ale Slováci mali v tíme prevahu – Masný, Švehlík, Ondruš, Pivarník, Gögh, Dobiaš, Móder. To bola garnitúra! Čo meno, to neuveriteľný borec.
Ani vo federálnych časoch nemalo Československo vždy taký výnimočný tím…
Tak to býva. Podobná generácia sa nerodí každý rok. Aj po nás bolo chvíľu obdobie futbalového temna, až sa sformovala partia na čele s Nedvědom, Kollerom, Šmicerom, Poborským… Po ME 1996, kde hrali vo finále, som tvrdil, že sa zasa musíme pripraviť na horšie časy, najmenej päť rokov nedáme dokopy podobný tím. A trvá to už oveľa dlhšie.
Čo sa týka budúcnosti, ste pesimista?
Nevidím to až tak čierne. Máme talenty, Hložka, Drchala, Karabeca… Liga nie je síce príliš kvalitná, ale nie je to ani vyslovená katastrofa. Máme Slaviu, Plzeň, Spartu… A na Slovensku sa naposledy vytiahol Slovan, v Európskej lige hral dobre… Obaja potrebujeme úspech, aby sme sa udržali na futbalovej mape. Škoda najmä Sparty. Môže si kúpiť koho chce, ale nemá na to nos, fištrón, ani šťastnú ruku. Podľa mňa by jej pomohol Ivan Hašek, je voľný, má autoritu.
Sparta už vyskúšala množstvo trénerov. Prečo ho neosloví?
Nechce ho, lebo jej kedysi z pozície šéfa zväzu niečo zakázal a na Letnej teraz tvrdia, že cez to nejde vlak. Berú jedného trénera za druhým a hneď ho aj vyhodia. Robia to úplne zle. Slavia je šikovnejšia. Postavila mančaft síce s čínskymi peniazmi, ale výsledok bol vidieť. Klobúk dolu, ako hrala s Milánom i Barcelonou. Oslabila sa, ale zasa získa titul. Dúfam, že sa liga dohrá. Ešte máme dosť času. Futbal by nemal zvoliť hokejovú cestu.
Ovplyvní súčasná pandémia situáciu vo futbale?
Pokazili ho asi veľké peniaze. Nechcem to povedať na plné ústa, lebo futbal peniaze potrebuje, ale musí sa s nimi vedieť narábať. Takže je to pol na pol. Už toho bolo priveľa, zakročila príroda, vyššia moc. Uvidíte, ako táto situácia všetko ovplyvní. Platy hráčov, sumy za prestupy. Predsa nie je normálne, aby mal nejaký Kája v Turecku plat tri milióny a sedel na lavičke. To musí ľudí naštvať. Ale nepríjemne ma zaskočilo aj to, čo sa deje na Slovensku.
Narážate na to, že MŠK Žilina išiel do likvidácie?
To ma vyľakalo. Nikdy by som nepredpokladal, že práve klub, z ktorého vyšli napríklad Dúbravka či Škriniar, takto dopadne. Že ako prvý padne druhý tím tabuľky, že prepustí 17 hráčov. To je blesk z čistého neba. Len dúfam, že v Česku niečo podobné nenastane.