Ako kapitán priviedol československých futbalistov k pamätnému titulu majstrov Európy 1976 v Belehrade a ako medzinárodný manažér Slovana vybavil prestup Petra Dubovského do Realu Madrid v roku 1993.
Legendárny Anton Ondruš, ktorý v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu storočia skončil šiesty, sa dnes (27. marca) dožíva sedemdesiatky.
Aj do vášho života vážne zasiahol koronavírus?
Samozrejme, som vo Francúzsku a dodržiavam prísnu karanténu. Väčšinu času trávim doma, chodím von len na krátky čas, keď si potrebujem nakúpiť. Nechcem riskovať. Je to komplikovaná situácia a ešte chvíľu potrvá.
Veľa ste cestovali, stretávali sa s ľuďmi, navštevovali ste futbalové zápasy, turnaje. Nie je vám teraz dlhý čas?
Samozrejme, že je. Nie je to pre nikoho ľahké. Robím veľa vecí, ktoré som predtým príliš nerobil a na ktoré som nemal ani čas. Upratujeme dom, motám sa v záhrade.
K záhrade máte vzťah, viete si v nej niečo urobiť?
Mám záhradníka, tak mu trochu pomáham… (smiech).
V tomto čase ste mali byť v Bratislave…
Presne tak. Koronavírus výrazne zmenil moje plány. Vo štvrtok by som sedel v hľadisku štadióna na Tehelnom poli a sledoval barážový zápas Slovenska a Írska. Škoda, už sme mohli mať za ním a trochu si vydýchnuť. Teraz musíme čakať, verím, že mužstvo sa dobre pripraví na stretnutie v náhradnom termíne a potom aj postúpi. Slovenský futbal postup potrebuje a naši fanúšikovia si to zaslúžia.
Myslíte si, že slovenský tím má na Írov?
Myslím, že áno, ale dôležité je, aby si to mysleli najmä hráči. Nemôžu si pripustiť, že Íri sú lepší. Musia si povedať v šatni, že jednoznačne idú na postup a basta. Urobiť maximum, aby boli úspešní.
To ste zažili aj vy pred majstrovstvami Európy 1976, aj počas nich. Pred žiadnym súperom sa vám neroztriasli kolená…
To je základ. My sme mali silných súperov, v skupine Anglicko a Portugalsko, vo štvrťfinále ZSSR, v semifinále Holandsko, vo finále Nemecko. Všetko tímy, ktoré boli herne možno aj lepšie, v rebríčku pred nami, ale to sme si nepripúšťali. Verili sme si a na ihrisku sme nechali srdce a vypustili dušu, len aby sme boli úspešní. To sme mali v sebe. Slováci teraz hrajú s Írmi doma, čo je výhoda. Obavy z Írov? Nemáme dôvod.
Zaregistrovali ste aktuálne výsledky v ankete o futbalistu roka?
Vyhral Škriniar, druhý Dúbravka, tretí Hamšík…? Keď odborníci zvolili také poradie, asi to bude spravodlivé. Verím, že hráči si nebudú závidieť a vzťahy budú stále dobré. Viem, že anketu v posledných rokoch ovládol Marek Hamšík, ale prestúpil do Číny a nemá to jednoduché. Nejde len o to, že po dlhom čase zmenil prostredie, hrá v inej súťaži, musel si zvykať. Únavné sú aj presuny do Európy, to mu tiež odoberá sily a energiu.
Zúčastnili ste sa na vyhlásení výsledkov ankety v roku 1993. Bol to prvý ročník a triumfoval v ňom Peter Dubovský…
Veľmi dobre si na to pamätám. Bol to prvý rok slovenskej samostatnosti.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Mimochodom, Dubovský bol už niekoľko mesiacov hráčom Realu Madrid. Jeho prestup bol vo vašej réžii. Hovorilo sa, že ste mali na videu jeho tri góly do siete Rumunov v kvalifikácii MS a oslovovali ste špičkové európske kluby…
Je to pravda. Keď sa staráte o hráčov, musíte im robiť aj reklamu. Mal som výhodu, že ma v Európe poznali, mal som výborné kontakty.
Ako to prebiehalo? Ozval sa Real alebo ste ho presvedčili vy?
Mal som dobrého kamaráta v Španielsku a cez neho som nadviazal kontakt so zástupcami Realu. Poskytli sme im video s Petrovými zápasmi. Neboli to len jeho góly do siete Rumunov. Na zázname boli tri ligové a dva reprezentačné zápasy. V Reale si to pozreli, dva razy sme rokovali a potom sme už cestovali do Madridu, aby sme dotiahli zmluvu. Ale pre Real nebol Peter úplne neznámy hráč. Už predtým sa s ním Slovan stretol v Pohári UEFA. Dubovský mu strelil na Tehelnom poli gól.
To zavážilo?
Dá sa povedať, že odvtedy ho pozorovali. Ale to ešte nič neznamenalo. Takto sledovali viacerých talentovaných futbalistov. Mali sme však už pootvorené dvere. Vždy je rozhodujúce, aby ste mali kvalitného hráča a dobré meno a kontakty.
Vo vašej hráčskej ére ste také možnosti nemali. Po víťaznom finále ME 1976 v Belehrade ste boli v najlepších futbalových rokoch, sypali sa rôzne ponuky, ale von vás nepustili…
Chceli ma najmä v Nemecku, v hre boli Bayern Mníchov, Dortmund, Stuttgart i Mönchengladbach. Najviac ma mrzí, že pred šampionátom mi sľúbili, že ak získame medailu, môžem prestúpiť. To platilo aj v prípade niektorých ďalších hráčov. Vrátili sme sa a všetko bolo inak.
Ako vám odôvodnili zmenu?
Jeden z agrumentov znel, že ani sovietski futbalisti nehrajú v zahraničných kluboch. Ale oni nič nevyhrali, vravel som vtedy šéfovi československého športu Antonínovi Himlovi. Nepomohlo to.
Boli ste veľmi sklamaný?
Samozrejme, bol som nejaký čas trochu zatrpknutý. Ale už sa k tomu nechcem príliš vracať. Bolo to dávno a už to prebolelo. Taký je život, nie všetko vyjde. Viete, čo ma na tom najviac mrzí? Chcel som si overiť, či môžem byť v iných podmienkach ešte lepší, či som schopný sa presadiť aj v západnej Európe. Alebo to, čo som zažil, bol už môj vrchol a nemal som sa kam posúvať? To dodnes neviem. Len tuším, že som sa mohol ešte zlepšovať.
Záver kariéry ste napokon strávili v zahraničí…
Šancu na prestup som dostal po ďalších majstrovstvách Európy, kde sme získali bronz. Ale to už bolo takmer o päť rokov neskôr, bola iná situácia, mal som po tridsiatke, vo futbale v takom veku výkonnosť aj cena hráča klesá.
V roku 1976 ste skončili šiesty v najprestížnejšej európskej ankete o Zlatú loptu magazínu France Football. K takému umiestneniu sa iný Slovák ani predtým, ani potom nepriblížil…
Dodnes si to mimoriadne cením. Bolo to obrovské ocenenie nielen moje, ale aj nášho futbalu. A vnímam ho aj ako uznanie mužstvu. Mali sme za sebou vynikajúci rok, najmä preto som sa dostal tak vysoko.
Deviaty skončil ďalší Slovák Marián Masný. Boli ste aj na slávnosti v Paríži?
Bol to pre mňa výnimočný zážitok. Béla Masný so mnou necestoval, bol chorý. Spomínam si, že anketu vyhral Franz Beckenbauer, s ktorým sa dobre poznám, dodnes s ním udržiavam kontakty. V Paríži sme vtedy debatovali dlhý čas, najmä o finále v Belehrade, ešte sme ho mali v živej pamäti. K absolútnej spokojnosti mi chýba len titul majstra Európy, posťažoval sa mi Beckenbauer. Nemôžeš mať predsa všetko, odvetil som mu.
V závere kariéry ste si zahrali aj vo Francúzsku, tam ste sa aj usadili, oženili, máte dvoch synov. Cítite sa už viac ako Francúz?
Som stále Slovák, aj ním zostanem. Ale ak sa ma pýtajú, kde som teraz doma, tak priznávam, že vo Francúzsku. Už tam žijem 36 rokov, mám tam rodinu. Vo futbale je to inak. Keď sa stretne Francúzsko a Slovensko, tak držím palce Slovákom. To je tuším aj dedičné, prenieslo sa to na synov. Spomínam si, že v marci 2006 hrali Slováci v Paríži zápas so silnou francúzskou reprezentáciou. Bol som chorý a sledoval som ho doma v televízii s oboma synmi. Slovensko prekvapujúco vyhralo 2:1 a keď v závere strelilo víťazný gól, všetci traja sme vyskočili po plafón… (smiech).
Vaši synovia hrávali futbal?
Mladší Lucas, narodil sa v roku 1995 a aj Tony, ktorý je o dva roky starší, hrávali futbal, ale napokon dali prednosť štúdiu. Tony skúšal aj ragby, už je vyštudovaný inžinier, konštruktér, venuje sa dizajnu áut i lietadiel. Lucas končí teraz medicínu. Mám z nich radosť.
V akej ste kondícii? Venujete sa ešte nejakým športom?
Chodím na prechádzky a behám. Ale teraz je to trochu horšie, mám problémy s kolenom. Bývam v známom mestečku Thonon-les-Bains prakticky na francúzsko-švajčiarskych hraniciach, kúsok od Ženevského jazera, podmienky na výlety i na pohyb v prírode mám veľmi dobré.
Dnes sa dožívate sedemdesiat rokov. Ovplyvní pandémia koronavírusu aj vaše oslavy?
Samozrejme, stretnutia s kamarátmi, príbuznými musím odložiť. Narodeniny oslávim skromne doma s najbližšími. Mal som dohodnuté malé oslavy aj na Slovensku, práve na dnes. Keď sa začala šíriť nákaza, vo Francúzsku opatrenia prijímali dosť pomaly. Teraz sú však tvrdé, nemôžeme bez povolenia vychádzať z domu, do obchodu chodím maximálne s manželkou, traja sa spolu na verejnosti nemôžeme pohybovať. Nezostáva nám nič iné, len dodržiavať prísne opatrenia, byť disciplinovaní a prežiť toto obdobie. A dúfať, že život sa čoskoro vráti do normálnych koľají.
Zabudnite na ligové trenice, vyzval zlatý kapitán spoluhráčov
Bolo to vynikajúce mužstvo. A on bol jeho skvelým kapitánom. Anton Ondruš priviedol československý tím na ME 1976 v Belehrade k senzačnému zlatu a o štyri roky neskôr v Neapole k bronzu. V tom čase patril k najlepším stopérom na svete. UEFA ho zaradila medzi 50 najlepších hráčov histórie majstrovstiev Európy. Ako jediného Slováka.
Chvíľu sa zdalo, že z neho bude – útočník. "V útoku ma skúšal tréner Ján Hucko. Dal som aj nejaké góly. Ale začínal som v strede poľa alebo ako stopér a Jozef Vengloš ma opäť zaradil na tento post. Prvú šancu v lige mi dal Anton Vičan.
Mal som šťastie na trénerov. Okrem tých, čo som spomínal, ma viedol aj Anton Malatinský. A v reprezentácii som dlho spolupracoval s Václavom Ježkom," približuje jubilant Ondruš, ktorý najlepšie roky prežil v drese Slovana Bratislava.
Ježek a Vengloš vybudovali silný tím a Ondruša si vybrali za jeho kapitána. Nastúpil v reprezentácii v 58 stretnutiach, z toho vo väčšine s kapitánskou páskou na ruke (36). Pred odchodom na ME do Juhoslávie sa mužstvo opieralo o úspešnú sériu, v ktorej neprehralo 22 stretnutí za sebou.
"V tom období sa tím formoval po futbalovej i po ľudskej stránke. Prajná atmosféra prenikla do každého hráča. To bol dôležitý moment, lebo vtedy vládla medzi silnými klubmi veľká rivalita. V národnom výbere sa nikdy negatívne neprejavila.
Keď sme sa zišli, obrátil som sa na spoluhráčov a vyzval som ich, aby na ligové trenice zabudli. Doslova som povedal, že ligové zápasy sa nesmú ani spomenúť. Klapalo nám to roky," pripomína Ondruš. V Záhrebe a potom v Belehrade čakali na tím finalisti majstrovstiev sveta 1974. Holandsko a NSR. Ondruš sa stal hrdinom semifinálového stretnutia s Holandskom. Strelil v ňom dva góly. Najprv do holandskej siete a potom nešťastne vyrovnal vlastným gólom.
„Kričal som na spoluhráčov, že tento zápas nemôžeme prehrať, že ideme ďalej. Nemal som obavy, veril som, že to dobre dopadne. V tomto komplikovanom zápase som odvrátil neskutočne veľa ťažkých lôpt, ktoré posielal do šestnástky najmä Cruyff. Nikdy v živote som sa toľko nenahlavičkoval,“ spomína.
Padli ešte dva góly, ale až v predĺžení. Československo vyhralo 3:1.
Tento zápas im vlial ďalšie sebavedomie a prejavilo sa to aj vo finále s Nemcami. „Zažili sme neuveriteľný úvod zápasu, viedli sme 2:0, ale koniec bol ďaleko. Vôbec som neuvažoval, či nám bude náskok stačiť alebo nie. Koncentroval som sa len na hru. Ani nemecké vyrovnanie na 2:2 v samom závere nám nohy nepodlomilo.“
Československo perfektne zvládlo penaltovú drámu. Tretiu jedenástku suverénne premenil Ondruš, piatu rozhodujúcu Panenka. O štyri roky neskôr bojovali na šampionáte s domácimi Talianmi o bronz a história sa opakovala.
Opäť strieľali penalty rovnakí hráči a zasa bezchybne. Vtedy v prvej sérii nezaváhali ani strelci súpera, ale vo finále mali pevnejšie nervy československí reprezentanti…
Ondruš je na tento tím hrdý, za kľúčové považuje najmä dve veci. „Prvá bola kvalita a druhá priateľský duch. Od toho sa odvíjalo všetko. Ak chcete vybojovať výnimočný úspech, musíte byť dobrý, ale aj to by bolo málo. Ak kolektív nedrží spolu, nemá šancu,“ uzatvára líder zlatej generácie československého futbalu.