Talenty máme. Ale treba ich nájsť
Paradoxom pritom je, že futbalová mládež má na rozdiel od minulosti takmer ideálne podmienky pre svoj rast. Kvalitné lopty, kopačky, rovné tréningové plochy. Vrcholom mládežníckej pyramídy sú akadémie s množstvom profesionálnych trénerov.
Napriek tomu, od nežnej revolúcie sme sa okrem jednej výnimky neprebojovali cez sito kvalifikácie na záverečný turnaj výberov od pätnásť do devätnásť rokov.
Prečo? Keď analyzujeme súčasný stav a porovnáme ho s tým pred revolúciou, tak hlavnou príčinou sú systémové chyby. Štát nedostatočne dotuje športovú mládež do 15 rokov. Nevieme nahradiť kvalitné hodiny telesnej výchovy na základných školách, množstvo hodín neorganizovaného pouličného športu v rozmanitých podmienkach. Tam sa z veľkej základne formovali osobnosti.
V kluboch sa ich talent, už v dorasteneckom veku, len dotvoril. Talenty nezmizli, pretože podľa Gaussovej krivky výskytu je v každej populácii rovnaké percento výnimočne nadaných, len ich treba nájsť. Naproti tomu v kluboch vychovávame množstvo úplne rovnakých, vo všetkých činnostiach mierne nadpriemerných futbalistov. A stále menej rozdielových hráčov, osobností.
Foto: TASR, Pavol Ďurčo
Počas mojej dlhej trénerskej kariéry som pôsobil pri nitrianskej mládeži šesť rokov a súčasne som bol päť rokov trénerom československých mládežníckych reprezentácií. Vedel som, ako má vyzerať futbalová osobnosť, ako sa „vyrába“. Hneď v začiatku (1982) som vytvoril „Projekt výchovy profesionálneho futbalistu“ a ako šéftréner som ho aj realizoval.
Bol mimoriadne úspešný a zarobil pre Nitru veľké peniaze. Napriek tomu hneď po návrate do mužského ligového futbalu som vyhlásil, že by som to už nikdy v živote nerobil.
Najlepší bývajú aj problémoví
Poctivá práca s mládežou je na desať až dvanásť hodín denne na štadióne. Pri presadzovaní projektu množstvo konfliktov na zjednotení tréningového procesu s kolegami trénermi, ktorí chceli mať vlastný smer. Obrazne povedané, denná práca s lopatou a čakanom v ruke.
Lopota v hlbokej anonymite, ktorú v danom čase nikto nevedel oceniť, lebo systematické výsledky sa dostavili najskôr až za päť a viac rokov. Preto si všetkých mládežníckych trénerov vo všetkých športoch veľmi vážim.
Keď som prešiel späť k dospelým, tak to bola práca v bielych rukavičkách a motýlikom na košeli. Dovolenka. A v tomto smere sa desaťročia nič nemení.
Výchova športových osobností, to je široká mnohofaktorová téma, čo všetko musí talent mať, čo dostať, k čomu sa má sám prepracovať, ako mu pomôcť. Ako príklad uvediem Ľuboša Moravčíka. Bol som jeho trénerom sedem rokov a vôbec si nemyslím, že som z neho urobil futbalistu.
Len som jeho rast usmerňoval a najmä v mládeži chránil. Pred ostatnými rodičmi a v jeho začiatkoch v ligovom mužstve pred staršími spoluhráčmi.
Problém bol v tom, že nerád prihrával. Vždy pridal jednu-dve kľučky navyše, lebo miloval futbal ako hru, zábavu. Neznášal tréningy bez hry a nenávidel prehry v nich. Vtedy sa nevedel ovládať.
Spomínam to preto, lebo osobnosti sú väčšinou problémoví hráči a sila najmä mládežníckeho trénera je vedieť pracovať s nimi. Nezničiť ich už vo veku do 15 rokov, lebo keď sa nenaučí hrať jeden na jedného smerom dopredu, čo je jeden zo základov futbalovej hry, tak sa to už nikdy nenaučí.
A je jednoduché rozkázať dospelému hráčovi, aby menej kľučkoval a viac tvoril, ako je nemožné prikázať to tomu, čo sa tento absolútny základ futbalu v mladosti nenaučil, pretože mu to mládežnícki tréneri, ktorí kopírovali tréningový proces dospelých, zakázali. V tom vidím základnú chybu, prečo máme stále menej osobností.