Vittek: Už nie som chalan z Petržalky ako kedysi, ale pokora mi zostala

Z tejto trofeje sa tešilo pätnásť hráčov, ale Róbert Vittek je iba jeden z troch, ktorý sa neskôr stal aj futbalistom roka (2006). Bratislavský rodák, ktorý o necelý mesiac oslávi 38. narodeniny, sa vlani rozlúčil s profesionálnou kariérou.

Už ste si zvykli na život bez futbalu?

Už áno, ale nebolo to úplne jednoduché. Musel som po dvadsiatich rokoch opustiť komfortnú zónu, na ktorú som bol zvyknutý a vrhnúť sa na niečo iné. Futbal mi chýbal. Časový odstup je však už dostatočne veľký, aby som vedel žiť bez neho.

Čomu sa venujete?

Začal som opäť študovať. Venujem sa programu Kariéra po kariére, ktorý organizuje UEFA pre bývalých reprezentantov. Jeho náplňou je marketing, manažment, športový biznis. Som hrdý na to, že som sa ocitol v spoločnosti, v ktorej je Kaká, Drogba, Aršavin, Maluga, Julio Cesar a kopa iných vynikajúcich hráčov. Mám hviezdnych spolužiakov. Za dvadsať rokov som nazbieral nejaké skúseností, videl som, ako klub funguje, ale je iné, keď vďaka tomuto programu poznávam mnohé konkrétne čísla a vidím do zákulisia, do ktorého sa iní nedostanú.

Ako často sa stretávate?

Raz do mesiaca na týždeň na rôznych miestach sveta. Boli sme na parížskej i londýnskej univerzite, v Ženeve, čaká nás Amsterdam, Barcelona, New York a ďalšie destinácie. Štúdium bude trvať dva a pol roka.

Máte už nejakú víziu, ako chcete využiť tieto poznatky?

Nejakú víziu, samozrejme, mám. Nebudem však ešte o nej hovoriť, bolo by to priskoro. Ak mám viac priblížiť moju predstavu, rád by som pracoval v manažmente nejakého popredného klubu.

Chceli ste byť odmalička futbalista?

Začínal som s hokejom, aj s bratom, viedli nás k nemu rodičia. Hokej mi bol bližší. Už ako dieťa som sa rád hýbal a nechcel sedieť doma. V prípravke som skúšal aj futbal, ukazovalo sa, že mám aj naň predpoklady. Keď som s ním začínal, mal som šesť a už vtedy som mal hokejové základy, dobre som sa korčuľoval a ani hokejka mi neprekážala.

Prečo ste sa napokon priklonili k futbalu? Začalo sa vám v ňom dariť?

To ešte nie, bol som príliš mladý. Rozhodli iné faktory. Lákalo ma najmä plné Tehelné pole. Chcel som hrať pred 30 i 40-tisíc ľuďmi, pred výnimočnou kulisou. A nielen doma, ale aj v zahraničí.

Čo si myslíte po vašich skúsenostiach, že je najdôležitejšie, aby sa z talentu stal aj špičkový hráč?

Faktorov je veľmi veľa. Ale ak mám povedať jeden, tak je to podpora najbližších. Tá je veľmi dôležitá, najmä keď sa nedarí, a také obdobie vždy príde. Mne pomáhalo silné rodinné zázemie. A vždy som robil aj niečo navyše.

Čo konkrétne?

V kurze ešte neboli sociálne siete alebo mobilné telefóny. Musím povedať, že som trochu zanedbával aj školu, veľa som trénoval. Robil som viac ako ostatní, spoločné tréningy mi nestačili. Využil som všetky možnosti, navštevoval som posilňovňu, školské ihrisko, neďaleko nášho petržalského domu som mal svoj futbalový múrik a do neho som donekonečna kopal loptu priehlavkom i vnútrajškom, neustále som si cibril techniku.

Kariéru športovca ovplyvňuje aj zdravotný stav. Prekonali ste ťažké zranenie už ako šestnásťročný a zdalo sa, že môže predčasne ukončiť vašu kariéru. Mali ste obavy?

Bol som mladý a nevnímal som to tak, že to môže znamenať koniec kariéry, hoci sa to mohlo stať. Bolo to ešte veľmi skoro, takú hrozbu som si nepripúšťal. Podobne som to vnímal aj neskôr. Na zranenia som mal vždy smolu, ale vždy som sa aj dokázal vrátiť. Nikdy som to nezabalil.

Boli vo vašom okolí mladí hráči, ktorí boli talentovanejší a neskôr to nepotvrdili?

Vyrastal som v kolektíve, v ktorom bolo veľa talentov. Mnohí boli talentovanejší futbalisti ako ja, preto som robil nadprácu, ktorú som spomínal, aby som sa im vyrovnal, alebo bol aj lepší. Z mužstva, v ktorom som začínal, som zostal vo vrcholovom futbal jediný…

Prečo? V čom spočívalo najväčšie riziko?

Nástrah a vplyvov je vždy veľa. Už som spomínal rodinné zázemie, ak chýba, je zle. Negatívnu úlohu môžu zohrať zranenia. Alebo peniaze. Hrozí, že mladého chlapca zmenia. Nechcem sa sám hodnotiť, ale aj moji kamaráti, s ktorými som vyrastal, mi hovoria, že som sa príliš nezmenil. Nechcem tvrdiť, že som úplne rovnaký chalan z Petržalky, to asi nie. Ale pokoru mám stále a ani mimoriadny vzťah k futbalu som nikdy nestratil. To všetko musí mať človek v sebe.

Vy ste sa ako prvý stali dvojnásobným držiteľom Ceny Petra Dubovského. Čakali ste však dosť dlho – štyri roky – kým ste boli aj futbalistom roka. Prečo?

Cena Petra Dubovského má v mojom živote významné miesto. Dodnes si tieto ocenenia veľmi vážim. Peťo bol môj veľký vzor, ako malý chlapec som sa chodil na neho pozerať – na tréningy i zápasy. Prvý raz som toto ocenenie dostal, keď som nemal ešte ani dvadsať. Ešte stále to nebol úplne dospelý futbal, hoci som ho už hrával. Do veľkého futbalu mi ešte niečo chýbalo. Obe Ceny mi udelili, keď som bol ešte doma, až ako legionár som sa stal aj futbalistom roka. Už niekoľko rokov predtým vyhrávali anketu len legionári.

Len traja víťazi Ceny Petra Dubovského sa stali aj najlepšími futbalistami roka. Niektorí už skončili profesionálnu dráhu. Čo im chýbalo k absolútnej špičke?

Uplynulé viac ako desaťročie bolo érou Hamšíka a Škrtela. Udržiavali si vysokú výkonnosť, hrali v špičkových európskych kluboch a bolo ťažké sa presadiť. Možno niektorý z iných hráčov mal pocit, že mal dobrú sezónu, ale je rozdiel hrať napríklad v Liverpoole alebo Norimbergu, kde som aj ja pôsobil.

Váš vrchol kariéry prišiel na MS 2010, ale v tom roku ste anketu nevyhrali, hoci to mnohí čakali. Boli ste sklamaný?

Nikdy som si nezakladal na individuálnych oceneniach. Hoci sú vždy príjemné, každý sa z nich poteší. V roku 2010 mal aj Marek Hamšík výbornú sezónu a titul som mu nezávidel, hoci som veril, že táto pocta sa mi môže ujsť. V ankete som bol aj druhý i tretí a musím dodať, že som mal vždy výborných konkurentov. Napríklad Mareka Mintála, spoluhráča v Norimbergu. Stal sa najlepším strelcom bundesligy, čo je pre Slováka priam neuveriteľné. Bol dva razy futbalista roka a veľmi som mu to prial. V roku 2010 som sa stal laureátom Krištáľového krídla, čo bolo pre mňa veľké zadosťučinenie.

Keby ste začínali s futbalom so súčasnými skúsenosťami, robili by ste niečo inak?

Nechcem sa hrať teraz na múdreho, ale určite by som spravil v niektorých prípadoch niečo inak. Asi by som zavše potlačil svoje ego. V dvadsiatich troch som mal na stole životnú ponuku z Dynama Moskva, každý z našich hráčov by ju akceptoval. Ja som sa však videl niekde inde, v tom okamihu sa mi Moskva málila. Keď ste na zozname posíl Bayernu Mníchov, dostávate ponuky z majstrovského Hamburgu či Brém i Stuttgartu, váhate a nemusíte sa rozhodnúť správne.

Do zahraničia ste odchádzali zo slovenskej ligy. Je to lepšia cesta ako odchody mladých hráčov do akadémií?

Je to veľmi individuálne. Nie je jednoduché odísť v pätnástich do poprednej akadémie. Vyrastať v City alebo Chelsea je veľmi lákavé, znie to dobre. Ale je tu štatistika. Koľko chlapcov z akadémií špičkových klubov hráva potom v prvom mužstve? Je to percento, ktoré sa blíži k nule. Mnohí to tušia, ale musia sa presvedčiť na vlastnej koži, aká ďaleká cesta je z akadémie do áčka. Poznám dosť takých prípadov.

Je teda podľa vás jednoduchšie odštartovať kariéru v slovenskom klube?

Nechcem zovšeobecňovať, každý prípad je iný. Ale zväčša platí, že je lepší prechod cez menší klub v Holandsku či Belgicku do významnejšieho tímu. Myslím si, že často je lepšie hrať ligu na Slovensku, čo najskôr začať v dospelom futbale, hoci nie na najvyššej úrovni. Iná vec je, že na súpiskách našich klubov je príliš veľa legionárov, doma by mali dostať väčší priestor slovenskí hráči.

Do slovenskej ligy ste sa vrátili po tridsiatke. Bolo to náročné?

Nepovedal by som, že to bolo ťažké. Pravda, očakávania sú obrovské, s tým sa treba vyrovnať. Návrat známeho a úspešného hráča domov je výborná reklama pre súťaž a najmä klub. Naposledy ohlásil návrat Vlado Weiss, je dobrá vizitka pre Slovan, že získal hráča takého kalibru. Keď bude zdravý, môže klubu pomôcť. Ale či je to najlepšie aj pre hráča, je otázne. A nemyslím len na tento prípad. Aj ja som mal v čase návratu do Slovana zdravotné problémy. Neľutujem, že som to urobil, ale s odstupom času mám pocit, že to bolo výhodnejšie pre klub ako pre mňa.

Vlani ste sa lúčili. Nemáte pocit, že ste mohli ešte aspoň rok hrávať?

Určite by som ešte rád chvíľu pokračoval. Nechýbala mi motivácia ani chuť. Ale nestačí, keď má tento pocit hráč, musí byť o tom presvedčený aj klub… Netvrdím, že som nemal aj iné ponuky, ale nevedel som si predstaviť, že na Slovensku budem pôsobiť v inom klube ako v Slovane. Nechcel som meniť svoje názory a farbu dresu.

Seps Partner Ceny Petra Dubovského.