Ak ukážete náckom, že sa ich nebojíte, zdupkajú. Takí sú hrdinovia

10.02.2020 09:28
Lamine Diagne
Lamine Diagne dnes a ako hráč Michaloviec. Autor:

Na Slovensko prišiel v čase, keď väčšina futbalových tímov dávala priestor výhradne domácim hráčom. Bez akejkoľvek znalosti jazyka a životných skúseností. Len tak, vyskúšať si život v neznámej krajine.

Lamine Diagne (42) zažil lepšie aj horšie časy. Vľúdne objatia, ale aj nepriateľské pohľady. A fyzické konflikty. „V Nitre bolo veľa skinhedov. Neustále som s nimi musel bojovať. Dokonca aj päsťami,“ spomína si bývalý legionár, ktorý by sa rád vrátil na miesta, kde kedysi hrával.

Budeme sa zhovárať po anglicky?

Jedine po slovensky (úsmev). Rád oprášim to, čo som sa kedysi naučil.

Ako sa futbalista zo Senegalu dostal v roku 1994 do Michaloviec?

Neobvyklým spôsobom. Na Slovensku v tom čase pôsobil jeden Senegalčan, ktorý k vám prišiel ako študent. Neskôr začal podnikať, založil si firmu a všetko zariadil tak, aby sme – ja a Souleymane Fall – mohli prísť. Mal som iba sedemnásť rokov.

Vedeli ste predtým niečo o Slovensku?

Ale kdeže. Slovensko je malá krajina, o ktorej sa vo svete veľa nehovorí. Tobôž v Afrike. Keď prišla ponuka, musel som sa trošku zorientovať. Absolútne som netušil, do čoho idem. Spätne však musím povedať, že som sa rozhodol dobre.

Čo vás na Slovensku najviac prekvapilo a na čo ste si museli zvyknúť?

Prekvapenie bolo nejedno, napokon, pochádzam z iného kultúrneho prostredia. Zvykať som si musel na zimu. Veď si len predstavte, že chlapec zo Senegalu, kde je v týchto dňoch 25 stupňov Celzia, prišiel na východné Slovensko, kde pokojne mohlo byť aj o 30 či 40 stupňov menej.

Ako vás prijali na Zemplíne?

Na toto obdobie spomínam rád. Michalovčania boli aj sú skvelí ľudia. Správali sa k nám ľudsky, snažili sa nám vyjsť vo všetkom v ústrety. Boli to krásne roky – po futbalovej i spoločenskej stránke. Všetkých by som chcel takto na diaľku pozdraviť.

Patrili ste medzi prvých hráčov tmavej pleti na Slovensku. Stretli ste sa aj s prekvapenými výrazmi?

Nespomínam si na žiadne začudované pohľady. Zostal vo mne iba pocit veľmi priateľského prostredia. Nechcem, aby to vyznelo neskromne – ale ľudia nás tam mali radi. Od fanúšikov cez spoluhráčov až po hospodára.

Lamine Diagne počas tréningu dorasteneckého...
Lamine Diagne počas tréningu dorasteneckého tímu v rodnom Senegale. Autor: Archív Lamine Diagneho

Kedy ste sa na Slovensku stretli prvýkrát s rasizmom?

Paradoxne, nebol som na ihrisku, ale na tribúne. Stalo sa tak počas jedného zápasu Košíc v európskych pohároch, na ktorý som sa prišiel pozrieť s kamarátmi. Tuším to bolo v roku 1995, hrali proti belgickému súperovi, ale na názov klubu si už nespomínam (RSC Charleroi, Košice vyhrali 3:2). Z ničoho nič začal na mňa útočiť jeden chlapec, chcel sa so mnou biť. Evidentne mu prekážala farba mojej pokožky. Ale keď videl, že sa ho nebojím, odišiel preč.

Spomeniete si aj na ďalšie prípady?

Počas pôsobenia v Michalovciach a v Jelšave bolo všetko fajn. Stretával som sa skôr so sympatickými ľuďmi. Napríklad s trénerom Mikulášom Komanickým a jeho skvelou rodinou. Problémy nastali, keď som prestúpil do Nitry. Tam to už také ružové nebolo.

Vravte…

V tom meste žilo veľa skinhedov. Neustále sme s nimi museli bojovať. Dokonca aj päsťami. Ale viete, čo je pre náckov príznačné? Keď som im ukázal, že sa ich nebojím, zdupkali. Veru, takí sú to hrdinovia, dovolia si len na tých, ktorí majú strach. S rasizmom som sa však stretol aj v rámci klubu.

Kto vám robil problémy?

Tréner Jozef Prochotský. Spravil na mňa veľmi zlý dojem. Spomínam si, ako som bol celý týždeň zranený a následne sme cez víkend doma prehrali 0:3. A kto bol na vine? Lamine Diagne. Povedal mi, že som prišiel iba na výlet. Pohádal som sa s ním, argumentoval som, že keby som šiel na výlet, pôjdem do Spojených štátov a určite nie na Slovensko. Urazil sa na mňa. Dodal ešte, že ma nechá vyhodiť a ja som odvetil: nech sa páči.

Ako sa to skončilo?

Zanedlho prišiel za mnou jeho asistent Borko s tým, že sa mám okamžite ospravedlniť. Pochopiteľne, že som to odmietol. Mal som čisté svedomie, v zápase som odovzdal vzhľadom na zdravotné problémy svoje maximum. O dva dni sa však moje pôsobenie v Nitre predčasne skončilo. Nechcel som odísť, hrala v najvyššej súťaži a subjektívne som mal pocit, že podávam dobré výkony. Kvôli Prochotskému som však musel. K hráčom sa správal, akoby sme boli na vojne. Obzvlášť mňa nemal rád. Vnímal som ho ako rasistu. Avšak aj v Nitre bolo veľa dobrých ľudí – napríklad prezident klubu Kovarčík. So spoluhráčmi som tiež vychádzal skvele.

Lamine Diagne (vpravo) a tím, ktorý dnes trénuje.
Lamine Diagne (vpravo) a tím, ktorý dnes trénuje. Autor: Archív Lamine Diagneho

Po prestupe do Levíc ste sa už s rasizmom nestretli?

Nie. Odvtedy som mal pokoj a mohol som sa sústrediť už iba na futbal. Aj na tomto príklade je vidieť, že človeka v živote postretnú aj veľmi ťažké chvíle, ale oplatí sa vydržať.

Na Slovensku ste boli pomerne dlho. Neuvažovali ste, že tu zostanete natrvalo?

Veru, vtedy som trošku spanikáril. Počas pôsobenia v Leviciach v roku 1999 som sa vrátil domov do Dakaru – nikomu som o tom v klube nepovedal. Dnes už viem, že som urobil chybu. Po šiestich mesiacoch som chcel ísť späť na Slovensko, ale vypršalo mi platné vízum a zhasla aj nádej. V Leviciach som vtedy veľa nezarábal a nadobudol som dojem, že môžem mať viac peňazí. Doma v senegalskej súťaži mi však chýbal profesionalizmus. A ani jej úroveň sa nedala porovnať s tou slovenskou.

Čo vám najviac chýba?

Skvelí ľudia, ktorých som stretol. A v neposlednom rade aj vaše krásne ženy (úsmev).

Ste dnes v kontakte so Slovenskom?

Samozrejme, strávil som tam najplodnejšie futbalové roky. A celkovo musím povedať, že život na Slovensku sa mi veľmi páčil. Kontakt udržiavam aj prostredníctvom sociálnych sietí – stále mám u vás veľa priateľov. Rád by som sa vrátil. Ak bude šanca, určite ju využijem.

Čo dnes robíte?

To, čo viem najlepšie. Zostal som pri futbale. V jednom z tunajších ligových klubov trénujem dorastenecký tím.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#MFK Zemplín Michalovce #Lamine Diagne #Jozef Prochotský #FC Nitra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku