Foto: SITA, Viktor Zamborský
V tejto úlohe pôsobíte už viac ako desať rokov. Ešte stále vás táto práca baví?
Som rád, že som zostal vo futbalovom dianí. Po pár týždňoch by ma omrzelo, keby som ako penzista len sedel doma s vyloženými nohami. Mal som aj jednu veľkú motiváciu, ktorá ma udržala v tejto práci.
Akú?
Dokončoval sa štadión na Tehelnom poli. Chcel som sa tam vrátiť a prípadne zažiť ešte aj nejaký úspech.
Nepociťujete únavu?
Prirodzene, roky sa hlásia. Veľa mi nevravia ani najmodernejšie technológie. To je môj hendikep. Pracujem s počítačom, ale len základné veci. Sú chvíle, keď sa cítim unavený. To však rýchlo prejde. Najlepší liek na také stavy sú úspechy. Teší ma, keď sa Slovanu darí, aj to, že do hľadiska sa vrátili po dlhom čase v slušnom počte diváci.
Málokto by vám hádal sedemdesiatku. Máte recept na psychickú i fyzickú sviežosť v pokročilejšom veku?
Dôležité je nezostať doma, neopustiť sa, neprestať sa stretávať s kamarátmi, známymi. Usilujem sa najmä hýbať, to je základ. Futbal už nehrávam, ale prepadol som tenisu. Dvakrát do týždňa si zahráme najmä štvorhru s partnermi podobnej výkonnosti. Vždy sa na to teším. Energiu čerpám aj z toho, že veľa času trávim medzi mladými.
So súčasnými futbalistami ste v dennom kontakte. Zakopete si s nimi aspoň na tréningu?
Už nie. Mám problémy s členkami, pobolievajú ma kĺby, pomáham si rôznymi masťami. Cítim ich najmä po tenise. Našťastie, dobre sa o mňa stará manželka.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Vedia hráči v Slovane, ktorí sú najmä cudzinci, čo ste vo futbale dokázali?
My sme neboli natoľko známi v zahraničí a už sú to roky, čo som hrával na profesionálnej úrovni. Takže si ma nik z nich nemôže pamätať. Ale postupne, keď sú u nás dlhšie, sa im niečo dostane do uší. Naša spolupráca celkom funguje.
Rozumiete súčasnej mladej generácii?
Ako kedy. Už je medzi nami priveľký vekový rozdiel. Niekedy sa čudujem ich vyjadreniam. Musím povedať, že takmer nikomu z nich nechýba sebavedomie, možno až suverenita. Ale to im nezazlievam, taká je doba, keď niečo viem, treba to ukázať, pochváliť sa a nestáť kdesi v kúte. To je tiež jeden z predpokladov, aby sa posúvali ďalej. Musím však dodať, že my sme boli vedení k väčšej skromnosti.
Vaša generácia predstavovala tiež špičku a nielen doma. Mali ste aj podobné podmienky ako súčasní futbalisti?
Aj my sme mali v Slovane slušné zabezpečenie, ale porovnávať sa nedá. Pokrok cítiť všade, hráči majú maximálnu starostlivosť, viac trénerov, tréning sa môže viac individualizovať. Veľký dôraz sa kladie na regeneráciu.
Veľké rozdiely sú aj v príjmoch…
To je, samozrejme, pravda. Ani my sme sa nemali zle, na vtedajšie pomery sme žili veľmi slušne. Pravda, dnes sa môže kvalitný hráč zabezpečiť aj na dlhšie obdobie po skončení kariéry. To sa v našich časoch nedalo. Do zahraničia nás v najlepších futbalových rokoch nepustili a keď sme takúto šancu konečne dostali, už sme futbalovo len dožívali.
Rozdiel je aj v tom, že vo vašom mužstve boli len Slováci, teraz majú jasnú prevahu legionári. Mnohým sa to nepáči. Vidíte perspektívu, že sa to zmení?
V krátkom čase sotva. Po ére, keď k nám chodili slabí či priemerní legionári, ich kvalita stúpla a prejavilo sa to vo výsledkoch. Uvidíme, či sa teraz podarí zabudovať do základnej zostavy Strelca, ako bude na tom po dlhom zranení. Dali sme sa po tejto ceste a cudzinci budú naďalej dominovať. Ak aj v lige vyskočí nejaký kvalitnejší Slovák, všetci chcú ísť hneď von.
Mnohí z vašej generácie študovali na vysokých školách. To je už medzi profesionálnymi futbalistami vzácny jav…
Bolo to dobou a tiež individuálnymi ambíciami. Chcel som mať vyššie vzdelanie, takže som sa usiloval skĺbiť futbal so štúdiom. Ale nečudujem sa súčasným futbalistom, že sa koncentrujú len na šport, pretože dnes sa z neho dá dobre vyžiť. Vidím, že sa starajú o seba, zostávajú dlhšie po tréningu na štadióne, myslia na svoj rast, venujú veľa času regenerácii… Ja som často po tréningu uháňal na prednášky a semináre.
Foto: SITA, Tomá Somr
Dalo sa to vôbec zladiť?
Vyštudoval som právo, čo sa dalo popri futbale stihnúť. Mohol som si brať knižky aj na sústredenia a zájazdy a učiť sa. Na niektorých iných odboroch to bolo asi zložitejšie. Dôležité bolo, aby študent ukázal záujem i vzťah k tomu, čo študuje. Potom bol aj zo strany školy istý stupeň tolerancie a pochopenia.
Využili ste niekedy právnické vzdelanie?
V bežnom živote sa môže niekedy zísť, je výhodou, ak má človek dobré vzdelanie. Ale ja som sa v podstate stále venoval profesionálne futbalu a pracovne som vysokoškolské vedomosti príliš neuplatnil. Ako dvadsaťročný som v bývalom režime nemohol očakávať, že do sedemdesiatky sa budem venovať futbalu. Skôr bol predpoklad, že keď skončím ako hráč, zaradím sa do civilného života ako množstvo iných a budem sa musieť uživiť.
Do Slovana ste prišli v krásnom období. V lete 1969 ešte doznievali oslavy z historického triumfu – zisku PVP. Ako si na to spomínate?
Pre mňa to bolo čosi neuveriteľné. Už len fakt, že som sa ocitol v tomto prostredí. A to som začínal v béčku. Aj v ňom bolo veľa vynikajúcich futbalistov. Štyria-piati mohli okamžite zaujať miesto v áčku. A keď ma tréner Vičan vytiahol do prvého mužstva, bol to pre mňa výnimočný moment. Sedel som v jednej šatni s hráčmi, ktorí získali titul a priniesli na Tehelné pole PVP. Pozeral som sa na nich ako na ikony.
Získali ste tri tituly, odohrali veľa výborných zápasov, ale keď sa spomenie vaša kariéra, vždy sa to napokon skončí Belehradom a gólom vo finále ME. Aj vy sa často vraciate k tomuto momentu?
Len keď je na to nejaká špeciálna príležitosť, výročie. Mám tento gól nahratý, ale pozriem si ho len zriedka. Ani to nepotrebujem, lebo na ten okamih si detailne pamätám. Vystrelil som prvý raz, už to bola šanca, ale Maier loptu vyrazil. Na druhý pokus to už bolo jednoduché.
Československo viedlo nad Nemeckom 2:0. Mali ste pocit, že váš gól môže rozhodnúť?
Kdeže! Poznáte Nemcov… Hrajú do posledných sekúnd a nikdy sa nevzdávajú. Len sme pozerali na hodiny a čakali na záver. Výhry sme sa nedočkali, Viktor dovtedy chytil dva-tri góly, ale trošku zaváhal, súper v posledných sekundách vyrovnal a rozhodovalo sa v penaltách. Tondo Panenka to zariadil…
VIDEO: Zostrih finále ME 1976, gól Jána Švehlíka v úvode
S Dobiašom ste dvaja Slováci, ktorí dali gól vo finále ME. Myslíte, že sa to raz môže ešte niekomu podariť?
To bude asi problém. Ale ani s nami nik nerátal, že v konkurencii Holandska a Nemecka môžeme byť úspešní… Pre nás je v súčasnosti úspech prebojovať sa na záverečný turnaj.
Ale teraz sa v ňom predstaví až 24 tímov…
V našich časoch boli štyri, to bol jeden extrém, teraz je druhý. Hrá sa kvalifikácia, zo skupiny postúpia po dva tímy. Ale načo sa hrá ešte ďalšia baráž? Je to trochu neprehľadné, ale nebudem sa sťažovať, veď z tejto situácie môže vyťažiť teraz aj naša reprezentácia.
Futbal sa od vašich hráčskych čias zmenil, ale vtedy aj teraz mal výhodu, kto bol rýchly. Aj vašou prednosťou bola rýchlosť…
Boli aj rýchlejší ako ja… Čapkovičovci, Jano Pivarník a ďalší. Bol som však dynamický typ, mal som slušné zrýchlenie na pár krokoch, keď som sa zrazil s obrancom, dokázal som byť na nohách skôr ako on, získal som náskok a využíval som to. Kto je extrémne rýchly, má v súčasnom futbale výhodu. To je trend. Aj v Slovane máme také typy – napríklad Mohu, Čavriča, Dražiča. Mal som šťastie, že som mal okolo seba vynikajúcich spoluhráčov.
Na krídlach v útoku hrali Ján Čapkovič a Marián Masný. Z ich prihrávok ste žili…
Masný bol európska extratrieda, futbalový génius, z jeho centrov som dosť ťažil. Brali nás ako futbalové dvojičky a stretávali sme sa aj v súkromí, dobre sa poznali aj naše rodiny. Sadli sme si na ihrisku, aj mimo neho. Samozrejme, veľa prihrávok som dostával aj od Jana Čapkoviča, hoci on spolupracoval najmä s Joklom. Mal som v šestnástke slušnú predvídavosť, často som dorážal lopty, takto som dal dosť lacných gólov.
Foto: ŠTARTFOTO
Odohrali ste za Slovan v lige takmer rovnaký počet zápasov ako Ján Čapkovič, on má na konte len o jeden viac. Dostal sa medzi streleckých stovkárov, vy ste dali v 285 zápasoch „len“ 78 gólov. Nemrzí vás, že ich nebolo viac?
Stovka by bola určite krajšia. Ale ja som nebol typický bombardér. Keby sa urobila bilancia prihrávok na gól, bol by som na tom dobre, v takých rebríčkoch som sa kedysi držal na najvyšších priečkach. Mal som radosť aj z peknej kľučky, gólovej prihrávky. Viac gólov by ma potešilo, ale nejako extra ma to nemrzí, hlavne, že sme vyhrávali ako tím.
Kto mal z vašich spoluhráčov najväčšie predpoklady, aby sa uplatnil aj v zahraničí v kvalitnom klube?
Bolo ich viac – spomenul som už Masného, ale šancu by mali aj Pivarník, Ondruš… Pre mňa však bol jednotkou Karol Jokl. Mal smolu, že ho často prenasledovali zranenia. Vynikal skvelou technikou. Dokázal obísť viacerých hráčov, aj som ho chcel napodobňovať, aj som sa ho pýtal, ako to robí, ale mne to nešlo.
Foto: TASR
Vo futbale ste prešli všetkými funkciami. Po hráčskej kariére ste sa stali trénerom, funkcionárom, pracovali ste ako športový manažér i generálny riaditeľ. V ktorej pozícii ste sa cítili najkomfortnejšie?
Na prvom mieste zostala hráčska kariéra. A veľmi ma bavilo aj trénovať – béčko. Tam som začínal, prichádzali talentovaní hráči, ešte som im vedel aj všeličo na ihrisku ukázať, páčilo sa mi, že ich môžem formovať a posúvať ďalej.
Chvíľu ste viedli ako prvý tréner aj áčko, pôsobili ste aj na poste asistenta, ale vyjadrili ste sa, že trénerstvo vám príliš nesedelo…
Bolo to tak. Na všetko musí mať človek bunky. Ako tréner som si urobil najvyššiu kvalifikáciu, ale mal som pocit, že nemám na trénera v špičkovom tíme. Tlak bol enormný, všetci čakali okamžité výsledky, na systémovú prácu bol malý priestor. Vravel som si, Jano, ak sa chceš dožiť dôchodku, radšej sa vzdaj tejto cesty. Funkcionárska práca mi sedela asi viac. Mal som v Slovane možno nejaké meno a vtedajší šéf pán Černák mi zveril aj post generálneho riaditeľa.
V Slovane ste vydržali rovných 50 rokov. Dali ste si termín, po ktorom by ste sa chceli rozlúčiť?
Hovorím si, že pomaly by aj stačilo… Ale mnohí si asi spomenú, že pred rokom sme administratívne vypadli zo Slovenského pohára, pretože Ljubičič nastúpil v jednom kole za dva kluby – najskôr za Dunajskú Stredu a potom aj za Slovan, čo pravidlá nepovoľujú. Bola to najmä chyba vedúceho mužstva, neustrážil som to. Mohli sme mať možno double. Dostal som za to trest, ale aj tréner, čomu som nerozumel, ale také sú normy. Chvíľu som mal obavy, či ma to nebude stáť miesto. Ale v klube ma podržali. Rád by som ešte prispel k tomu, aby sme sa na konci sezóny tešili z titulu a získali aj pohár. Takže do leta to chcem ešte potiahnuť. A potom sa uvidí. Nechajme to zatiaľ otvorené…