Malatinský odkázal z väzenia: Keď sa vrátim, budeme majstri

15.01.2020 18:00

Bol výborný futbalista a ešte lepší tréner. Anton Malatinský získal dva tituly ako hráč a k trom priviedol ako tréner trnavský Spartak. V malom Ríme ho vyhlásili za Trnavčana 20. storočia. Pomenovali po ňom štadión a postavili mu pred ním sochu v nadživotnej veľkosti. Futbalová legenda sa narodila presne pred sto rokmi.

Tréner Anton Malatinský (vľavo) so svojou...
Tréner Anton Malatinský (vľavo) so svojou najväčšou hviezdou Jozefom Adamcom, ktorý skončil v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu storočia druhý. Autor: ARCHÍV AUTORA

Nadčasový tréner z Trnavy

Trnavský rodák bol inteligentný stredopoliar i útočník. Väčšinu kariéry strávil v trnavskom tíme, ale v jej závere si zahral aj v konkurenčnom Slovane, s ktorým sa tešil v roku 1950 a 1951 z českos­lovenských titulov.

V štyridsiatych rokoch minulého storočia mal šesťkrát na sebe slovenský reprezentačný dres a po vojne desaťkrát aj československý. Vynikal všestrannosťou, v zime hrával hokej a skvele sa obracal aj za stolnotenisovými stolmi.

Na ihrisku bola jeho hlavnou zbraňou technika a prudká strela. S hráčskou etapou bola spojená aj rarita. Dostal sa do nominácie na MS 1954, hoci v tom čase pôsobil v Handlovej. Do Švajčiarska cestoval ako hráč tretej ligy, napokon si na šampionáte nepripísal ani jeden štart…

Vždy ho priťahovalo najmä trénerstvo. Už ako mladý futbalista sa venoval deťom. V šesťdesiatych rokoch vybudoval jeden z najlepších tímov československej histórie. V ankete Pravdy o trénera storočia skončil tretí.

Stal sa úspešným žiakom Leopolda Šťastného. Zažil ho osobne, keď sa na krátko presťahoval na Tehelné pole. Jeho progresívne trénerské zásady tvorivo rozvinul vo vlastnej práci. Moderný kouč sa držal stále krok pred ostatnými.

„Bol to nadčasový tréner,“ tvrdil Valér Švec, ktorý patril k jeho zverencom a neskôr ku kolegom. Po Malatinského odchode do zahraničia prevzal štafetu a získal so Spartakom jeden z piatich titulov.

Udržal na uzde aj Adamca

Prvá Malatinského trnavská trénerská päťročnica (1955 – 1960) sa neskončila pre neho šťastne. Patril medzi tých, ktorí sa pokúšali vniesť do systému odmeňovania menej rovnostárstva a viac zásluhovosti, ale narazil na predpisy.

Niekoľkých vtedajších trnavských funkcionárov – medzi nimi aj jeho – obvinili z utvárania čierneho fondu a z nedostatkov v hospodárení klubu. Načas sa musel nedobrovoľne z futbalu stiahnuť a dokonca skončil na viac ako dva roky vo väzení.

Trest si odkrútil v mestečku Rtyně v Podkrušnohorí, kde pracoval v bani. Raz do mesiaca ho navštevovala manželka a zvyčajne cestu s ňou absolvoval v tom čase jeho zverenec Švec, ktorý mal auto. Zavše sa k nim pridal aj Jozef Adamec.

„Vo väzení s ním mohla stráviť chvíľu len manželka,“ približoval legendárny kanonier, ktorý sa pobral do futbalového neba vlani na Štedrý deň. „My sme sa s trénerom v podstate len pozdravili. Stihol nám povedať iba jednu vetu, ale tú som si dobre zapamätal. Chlapci, držte sa, keď sa vrátim, budeme majstri!“

A propos, Adamec. Výnimočný, ale často aj problémový futbalista. Toni-báčiho, ako Malatinského familiárne volali, považoval za svojho druhého otca, nedal na neho dopustiť.

Ten dokázal nevyspytateľného chlapčiska vždy skrotiť a udržať na uzde. Formoval ho nielen ako futbalistu. Stal sa pre neho najvyššou autoritou.

Anton Malatinský (vpravo) so svojimi...
Anton Malatinský (vpravo) so svojimi najznámejšími trnavskými zverencami. Zľava Jozef Adamec, Karol Dobiaš, Vladimír Hagara a Ladislav Kuna. Autor: ARCHÍV AUTORA

K titulu mu blahoželal Dubček

Malatinský sa vrátil do Trnavy na konci roka 1962 a po krátkej pauze prevzal Spartak. Nikdy nestaval tím na drahých posilách, ale trpezlivo vyhľadával mladých, talentovaných chlapcov z okolia, z malých miest a dedín.

Pod jeho rukami sa priam zázračne menili na hviezdy československého i európskeho futbalu. Objavil a vypiplal Adamca, Dobiaša, Kunu, Hagaru, Kabáta a iných neznámych futbalistov, ktorí sa stali kľúčovými reprezentantmi.

Čo povedal, to platilo ako futbalové písmo sväté. Všetko v klube sa točilo okolo neho. Bez neho nik nekúpil ani loptu.

V lete 1964 Trnava vyhrala druhú ligu. A letela stále vyššie. Ako nováčik skončila v lige desiata, o rok šiesta, ďalšiu sezónu tretia.

V nedeľu 9. júna nepokojného roku 1968 oslavovala prvý titul. Hostila druhý Trenčín, ktorý ju mohol ešte ohroziť. Dve hodiny pred výkopom bolo hľadisko plné. Tiesnilo sa v ňom 20-tisíc ľudí, chystali sa na veľký okamih. Trnava vyhrala 2:0.

Historický triumf si nenechali ujsť ani najvyšší československí politici, ktorí sa na jar 1968 tešili v národe obrovskej popularite. Na čestnej tribúne sedel prvý tajomník ÚV KČ Alexander Dubček i predseda federálnej vlády Oldřich Černík.

V bufete na štadióne sa po zápase stretol Dubček s Malatinským, blahoželal mu k triumfu, vyjadril obdiv trnavskej hre i trénerovej práci. „Pozorne vás sledujem. Vďaka vašej modernosti ste si titul zaslúžili, ste najlepší,“ nadchol sa Dubček.

Nedeľný obed u Malatinských

Architekt trnavských futbalových triumfov veľa študoval, čerpal poznatky zo všetkých dostupných zdrojov od najlepších odborníkov v zahraničí. Hráči museli bezvýhradne rešpektovať jeho zásady a požiadavky.

Bol prísny a vyžadoval disciplínu. Prischla mu prezývka Salazar podľa portugalského diktátora. Odmenou za poctivý prístup boli pre všetkých veľké úspechy a vynikajúca hra.

Adamec sledoval budúceho trénera už ako malý chlapec. Chodil z Vrbového na zápasy do Trnavy.

"Mal som pred očami najmä zápas so Spartou Praha. Spartak nastúpil v bielych dresoch a hráči mali na rukávoch čierne pásky. Deň predtým Malatinský pochoval otca a v tom pamätnom stretnutí dal jediný gól.

Skóroval pod južnou tribúnou strelou spoza šestnástky. A vzápätí gól oslávil kotrmelcom," vybavoval si každý detail.

Keď sa prvý raz stretli, mal veľkú trému. A mal ju aj vtedy, keď ho tréner po jednom z predpoludňajších tréningov pozval k ním na nedeľný obed.

"Bol som sedemnásťročný frkan a nevedel som si vysvetliť, prečo ma pozvali na obed do váženej trnavskej rodiny. Necítil som sa vo svojej koži, bál som sa, aby som nespravil nejakú chybu.

Všetko prebehlo hladko. U Malatinských vládla pohoda a sviatočná atmosféra. Starala sa o ňu domáca pani Tilika," vravel najslávnejší Malatinského zverenec.

Ani hviezdy nemali privilégiá

Adamec vždy pripomínal ľudský rozmer veľkého trénera. "Pestoval v mužstve rodinnú atmosféru. Organizoval spoločné obedy v Kryme. Po zápasoch chodili všetci do spartakovskej reštaurácie, ktorá bola neďaleko nemocnice. Na tieto stretnutia sa hráči s rodinami tešili.

Socha legendárneho futbalového trénera Antona...
Socha legendárneho futbalového trénera Antona Malatinského v Trnave. Autor: SITA, Ivan Kopčáni

Pri jednom stole sedela pani Tilika s Toni-báčim. Po večeri sa tréner zdvihol a odišiel debatovať o futbale. Okolo jeho manželky si posadali partnerky hráčov a venovali sa svojim témam…"

Hráči sa zhodovali, že tréner uplatňoval na všetkých rovnaký meter, nik nemal u neho privilégiá, ani osobnosti tímu.

„Dokázal ma rýchlo uzemniť a aj každého z nás, vrátane bývalých spoluhráčov. Bol náročný, občas zvýšil hlas, ale nikdy nekričal a nepoužíval vulgárne slová. S hráčmi vždy debatoval kultivovane, na úrovni,“ potvrdzoval Adamec.

Väčšina jeho zverencov zo slávneho mužstva sa po skončení kariéry stala trénermi. Všetci chceli byť ako on, ale nikomu sa to nepodarilo.

„Od Malatinského som sa naučil najmä tri zásady: presnosť, poriadok a disciplínu. Vo futbale i živote sa mi zišli,“ pripomínal majster Európy 1976 Karol Dobiaš.

Jeho nástupcovia nemali ťažkú prácu

Malatinský bol v tom čase žiadaný aj v zahraničí. Po zisku prvého titulu odišiel do Admiry Viedeň a neskôr viedol aj ADO Den Haag. Jeho úlohy sa najskôr chopil 36-ročný Ján Hucko.

S perfektne pripraveným mužstvom si vychutnal krásne chvíle už na začiatku trénerskej dráhy. Tešil sa z druhého titulu so Spartakom, ktorý predtým doviedol do semifinále EPM a zažil chýrny súboj s Ajaxom Amsterdam.

„Bola to Malatinského robota, položil výborné základy. Viedol som skvelé mužstvo, hráči vedeli, čo majú na ihrisku robiť. Vtedy hrávali spolu veľa rokov a boli dokonale zohratí,“ zdôrazňoval neskôr Hucko.

Z Malatinského práce vyťažil aj Švec. Z večera na ráno sa z hráča stal tréner a svojich bývalých spoluhráčov priviedol k tretiemu titulu.

Po trojročnej prestávke ohlásil slávny kouč návrat do rodného mesta a zavŕšil výnimočnú éru svojho mužstva ďalšími dvoma titulmi.

V Trnave zostal aj po dvadsiatich siedmich rokoch od jeho smrti pojmom. „Bol to jednoducho výnimočný muž, ktorý šíril veľkú slávu malého mesta,“ zhodnotil jeho zásluhy Švec.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Anton Malatinský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku