„V Trnave raz rozprestreli transparent: Bari nie je človek, Bari je cigáň. Strelil som im nádherný gól, stíchli a stiahli ho,“ spomína si niekdajší výborný strelec na prejavy rasizmu vo futbale.
Ak by sme sa vo Fiľakove opýtali ľudí, kto nepozná Eugena Bariho, koľkí by zdvihli ruku?
Nikto (smiech). Žijem v malom mestečku, kde každý každého pozná. Navyše, narodil som sa v dedinke na skok odtiaľto – v Belinej. S týmto krajom a ľuďmi žijúcimi v ňom som zrastený.
Čo dnes robíte?
Dlho som podnikal – vo Fiľakove som mal pohostinstvo. Ale keďže som v tom čase koučoval aj maďarský Šalgotarján, nemohol som sa biznisu naplno oddať. Posledný rok sa venujem už iba futbalu. Trénujem tunajších mužov. Predsa len, srdcom som viac futbalista ako podnikateľ. Lopte rozumiem oveľa lepšie. Po rodine je to pre mňa najdôležitejšia vec v živote.
Ako sa vám darí s Fiľakovom?
Hráme 3. ligu. V lete sme dali dohromady nový mančaft a sme vo fáze spoznávania sa. Mužstvo je na siedmom mieste s malým odstupom na druhého. Do konca sezóny by sme sa chceli posunúť medzi najlepšiu štvorku. Tunajší ľudia milujú futbal – na každý zápas príde aspoň 800 fanúšikov. Sme futbalové mestečko.
Vedia vaši zverenci, kto je Eugen Bari?
Samozrejme. A nemusím sa tým ani chváliť. Možno len mladší hráči nemajú dokonalý prehľad, kde všade som hrával. Majú však rešpekt pred tým, čo som v kariére dokázal.
Ako sa rómske dieťa dostalo k futbalu?
To je veru záhada. V mojej rodine nik nehrával futbal. Otec ho priam neznášal. Doma – v Belinej – sme nemali ani futbalové ihrisko a tak som do desiatich rokov kopal do lopty iba na lúke. Až v piatej triede vo Fiľakove si ma všimol učiteľ telocviku, ktorý zhodou okolností trénoval mladších žiakov. Opýtal sa ma, či by som si nechcel vyskúšať hrať na futbalovom štadióne. Samozrejme, že som neodolal. Ale chodil som tam potajomky, otec o tom nemohol vedieť.
Bol by to problém?
Reálne aj bol. Dostal som bitku. Klamať sa u nás nesmelo. Po týždni však tréner šiel za otcom priamo do fabriky Kovosmaltu, kde robil majstra a presvedčil ho, že mám talent a niečo by zo mňa mohlo byť. Mali ste ho vidieť – v tej chvíli sa z neho stal futbalový nadšenec a chodil na každý môj zápas. Dokonca ma na ihrisko vozil na bicykli a keď ma videl doma nečinne posedávať, ihneď sa pýtal, či náhodou nemám tréning.
Nebyť pána telocvikára, futbal by ste možno nikdy nehrali…
Asi by to tak bolo. Otec zo mňa chcel mať hudobníka, ale našťastie tu bol nebohý pán Detvai.
O Rómoch sa vraví, že v žilách im koluje muzika. Vás sa to netýka?
Kedysi som k nej nemal vzťah, v uplynulých rokoch sa však vo mne akoby niečo prebudilo. Neraz si po zápase poviem, že som mohol byť radšej hudobník (smiech). Ale teraz vážne: Rómovia sú nielen talentovaní muzikanti, ale aj futbalisti. Keď sa dnes pozerám na fiľakovských mladších žiakov, vidím, že tím ťahajú predovšetkým Rómovia. Žiaľ, v istej chvíli sa z futbalu vytratia. Na sedemdesiat percent si za to môžu sami – okrem toho, že nemajú doma správne zázemie a podporu, neraz sa vydajú aj po zlých chodníkoch. Dajú sa na cigarety, drogy a podobné nezmysly. Na druhej strane, mnohí sa potýkajú aj s rasizmom a jednoducho ho neustoja. Žiaľ, život vie byť občas krutý.
V čom ste boli iný?
Mal som zázemie – neboli sme bohatí, ale to, čo sme potrebovali, sme mali. Okrem toho, mňa okrem futbalu nič nezaujímalo. Už ako malý chlapček som vravel bratrancovi, že raz ma uvidí v televízii. Smial sa mi.
Kedy vám prvýkrát povedali, že máte priam ligový talent?
Vo fiľakovskom doraste. V každej kategórii som bol najlepším hráčom. Ako 17-ročný som už nastupoval za seniorov v 2. slovenskej národnej lige, čo bola v rámci Československa tretia najvyššia súťaž. Na zápasy chodilo v priemere 3500 divákov a keď prišli Lučenec alebo Rimavská Sobota, na tribúnach sa ich tlačilo šesťtisíc. Keď som mal 23 rokov, pozvali nás na priateľský zápas do Prievidze. Fiľakovo tam vyhralo 2:1 a strelil som oba góly. Aj keď mi v tom stretnutí dolámali členok a domov som sa vrátil so sadrou, súper si ma všimol. O dva týždne prišla delegácia z Prievidze za mnou domov – bol som ženatý, s malým synom, bez peňazí a nezamestnaný. Prezident klubu vytiahol z vrecka peniaze a povedal mi: tu máš, daj ich manželke. Nebolo ma treba presviedčať.
Foto: SITA/AP, Facebook Eugena Bariho
Spomeniete si ešte na prvý plat?
Podpísal som zmluvu na sedemtisíc korún mesačne. Neboli to žiadne svetoborné peniaze, ale za body zo zápasov som si mohol celkom solídne prilepšiť. Za každé víťazstvo mi k základnej mzde pribudlo ďalších 10-tisíc. Určite som nezarábal najviac, ale na Fiľakovo to boli veľmi dobré prostriedky.
Ako vás prijali v mužstve?
Keď ma uvidel legendárny pán Zachar, opýtal sa: ty si tá čierna perla z Fiľakova? Aj diváci si ma hneď obľúbili – v prvom zápase som bol od začiatku na lavičke, ale cez prestávku si začali pýtať Pelého. Tréner poslúchol, vyrobil som jedenástku, nastrelil brvno a fanúšik bol razom na mojej strane. Zo striedačky si ma potom neraz vypýtali. Na konci sezóny sa mi ozvala Dunajská Streda. Pozvali ma na týždňovú skúšku, no odmietol som. Vravel som im, čo chcete vidieť, veď ma poznáte. Ustúpili a na druhý deň som mal na stole zmluvu. Z Pelého bol zo dňa na deň Romário. Dodnes ma tam tak volajú.
Presvedčilo vás aj maďarské prostredie, z ktorého pochádzate?
Toto som neriešil. DAC bol ambicióznejší a profesionálnejší klub ako Prievidza. Naviac, hrali v ňom hviezdy – Vlado Weiss, Paľo Diňa či Mikuláš Radványi. A postupne prichádzali ďalší – napríklad Attila Pinte. V mojej premiérovej sezóne sme skončili štvrtí a dostali sa do finále Slovenského pohára. Prehrali sme po jedenástkovom rozstrele s Interom. Veľmi to bolelo, na video zo zápasu som sa nedokázal pozrieť vari pätnásť rokov.
Vraví sa o vás, že ste boli najrýchlejším mužom v súťaži…
Dva roky. Stovku som dal možno za jedenásť sekúnd. Ale boli tam aj iní rýchlici – napríklad Pinte, Laco Pecko alebo Štefan Maixner.
Pred ktorým obrancom ste mali rešpekt?
V Trnave bol taký. Pravý obranca, silnejší typ, tvrdý chlapík, ale nespomeniem si na meno (Jaroslav Hrabal, pozn. red.). Ale aj Kinder vedel byť pekne ostrý.
Dunajská Streda je silno spätá s maďarským prostredím a často to fanúšikovia na štadiónoch po celom Slovensku vulgárne pripomínajú. Čo vás viac ranilo – národnostné alebo rasové urážky?
Samozrejme, že rasové. Na to, že som taký a onaký Maďar, som bol zvyknutý z Fiľakova. Mali ste vidieť, ako nám spievali, keď sme prišli napríklad do Námestova.
Dokázali vás rasové urážky aj vyburcovať?
Ale áno. Keď som hral s Dunajskou Stredou v Trnave, ľudia na tribúne rozprestreli transparent: Bari nie je človek, Bari je cigáň. Zápas sme síce prehrali, ale za stavu 0:1 som dal nádherný gól. Všetci zrazu stíchli a zdá sa mi, že stiahli aj nápis. Na druhý deň vyšiel v novinách článok, v ktorom sa písalo, že Bari nie je len človek, ale aj strelec. Vypálilo to senzačne.
Prečo ste odišli z Dunajskej Stredy?
Nepohodol som sa s trénerom Jozefom Adamcom. Nemôžem zaručene tvrdiť, že za jeho negatívnym postojom voči mne bol rasizmus – nikdy mi to do očí nepovedal. Neustále som ho však od neho pociťoval. Keď ho angažovali, bol som najlepším strelcom DAC-u, ale akonáhle zasadol na lavičku, ocitol som sa na nej aj ja. Boli situácie, že som sedel vo vírivke – prišiel tam, ale keď ma zbadal, bez slova sa obrátil a utekal preč. Keď trénoval Prešov, vykrikoval z lavičky: zlomte toho cigáňa. A nebolo to len raz. Náš vtedajší tréner Jozef Valovič sa s ním preto skoro pobil. Z Adamca som bol jednoducho sklamaný a kvôli nemu som odišiel do Nitry.
Tam vám však dali rasizmus pocítiť aj vlastní fanúšikovia…
Veru, bolo to nenormálne. Rýchlo som tam aj skončil. Na štadión chodili skinhedi, ktorí sa radi ponevierali po meste a útočili aj na černochov. Počas jedného zo zápasov museli zasiahnuť kukláči. Vtedy som si povedal: toto nie, stačilo.
Presviedčali vás, aby ste zostali?
Funkcionári sa veľmi snažili, ponúkali mi neuveriteľné peniaze. Generálny riaditeľ klubu mi doslova povedal: Jenci, povedz koľko chceš, ja ti to dám. V momente som mu odvetil, že toľko bankoviek, ktoré by ma udržali v Nitre, ani nemá. Po roku odišla odtiaľ aj moja rodina – bál som sa o ňu. Raz na diskotéke sa črtal problém, ale moji kamaráti to ešte vybavili. Ale taký Lamine Diagne zo Senegalu sa s násilím stretol aj na ulici. Prenasledovali ho až ku vchodu bytového domu. Radšej som odtiaľ vypadol. Ale nechcem, aby to vyznelo tak, že rasizmus poznačil moju kariéru. Boli aj ľudia, ktorí mi veľmi pomohli.
Napríklad?
Taký Vlado Weiss. Bol som prvý Róm v lige a on, keď som dal gól, prišiel a dal mi bozk na čelo. Viete, aký to bol skvelý pocit? Dal mi obrovskú silu.
Potrebovali ste takéto gestá?
Určite áno. Pocit, že spoluhráči ma majú radi, ma akoby nadnášal.
Na sklonku kariéry ste dostali ponuku z Číny. Prečo ste neodišli?
A nielen odtiaľ. Lanárili ma aj do Kostariky. Po revolúcii sme však boli hlúpi, dnes by som neváhal. Rozmýšľali sme inak, okrem toho som bol ženatý a nechcel som odísť od rodiny.
Mohli ste si pekne zarobiť…
Veru. Ale už to nevrátim. Futbalisti si aj na Slovensku prišli na svoje, nezabezpečili sa síce na celý život, ale mohli žiť na vysokej nohe. Veď aj ja som. Potom prišiel rozvod a spravil mi škrt cez rozpočet. Ale aj ja som porobil chyby, dnes by som tak veľa peňazí neprehajdákal a ženy toľko nenaháňal, lebo na ne som minul asi najviac (smiech). A – samozrejme – bol tam aj alkohol. Veľké čiastky som vylial dole hrdlom.
Počas kariéry?
Samozrejme. Vždy som bol typ, ktorý sa chcel dostať do partie. Vtedy v lige pil hádam každý. Minimálne v každom klube, v ktorom som pôsobil, to tak bolo. Moja chyba, lebo nebyť toho, mohol som dosiahnuť ešte viac.
Foto: Facebook Eugena Bariho
Dnes je na prahu veľkej kariéry váš syn Krisztián. Usmerňujete ho?
Je úspešným reprezentantom do 18 rokov, ale v istej fáze života – mal asi štrnásť – som mal oňho obavy. Dostal sa do partie kamarátov, ktorá mala tendenciu zviesť ho zo správnej cesty. Stalo sa, že prišiel domov opitý. Jeden z partie dokonca skončil vo väzení. Ak by sa nedostal preč z Fiľakova, ktovie, či by dnes ešte hrával futbal.
Bolo náročné ho presvedčiť?
Krisztián je našťastie po mne. Futbal miluje nadovšetko. Pokúšal som sa dostať ho do Žiliny, mali záujem, lebo je obrovský talent, ale chlapec nechcel. Nevedel po slovensky. Ihneď som ho prehlásil z maďarskej školy do slovenskej, aby sa naučil jazyk. Medzitým sa však ozvala Dunajská Streda a dodnes je tam. Dá sa povedať, že meno Bari mu otvorilo dvere.
Čo po vás zdedil?
Povahu. Žije futbalom. Možno nie je taký rýchly, ale je technickejší. Neviem, či to mám povedať, ale možno mu pomáha aj to, že nie je taký tmavý ako ja a má modré oči (smiech).
Nemal ešte skúsenosť s rasizmom?
Našťastie nie. A dúfam, že keď sa s ním stretne, zvládne to.
Zasiahli by ste, keby ste boli svedkom pokrikov na jeho adresu?
Nie, musel by sa s tým popasovať sám. Ako ja – ignorovať hlupákov a sústrediť sa len na loptu. Často mu to pripomínam.
Máte obavy?
Priznávam, mám. Nie o seba, ale o deti. Ak niekto povie, že Kotleba nie je rasista, potom neviem kto už je. Jemu podobní sa neustále oháňajú migrantmi, ktorí však na Slovensku nie sú. Vždy budem tvrdiť, že takí, ktorí by sem chceli prísť, zrejme nebudú normálni.
Myslíte si, že s rovnakým hráčskym a trénerským umením by ste ako neróm dosiahli viac?
Som o tom presvedčený. Musel som urobiť dvakrát viac ako moji kolegovia na ihrisku alebo lavičke. Možno aj reprezentácia mi preto ušla. Keď hral v roku 1999 národný tím v Dubnici kvalifikačný zápas s Lichtenštajnskom, tak som mal byť v nominácii – ako zástupca domáceho klubu. Adamcovi, vtedajšiemu hlavnému tenerovi, ma odporučil aj Anton Dragúň, jeho asistent a vtedajší kouč Dubnice. Adamec však napokon uprednostnil iného hráča – z toho istého klubu, na rovnakej pozícii, no s oveľa menšími skúsenosťami. Nebola to náhoda.
Škrie to aj dnes?
Určite. Som Slovák, žijem na Slovensku, bola by to obrovská česť. Žiaľ, nestalo sa.