Foto: Robert Hüttner, Pravda
Toto tvrdenie akoby mapovalo súčasnú situáciu, ale Dušan Galis ho vyslovil pred osemnástimi rokmi, tri predtým, ako sa Slovensko stalo členom Európskej únie.
Dal jeden z najslávnejších gólov československého futbalu, v pamätnom zápase na Tehelnom poli rozhodol o výhre ČSSR nad Anglickom, čím sa začala senzačná cesta na európsky piedestál a aj on sa podieľal na titule z ME 1976. Ako tréner získal so Slovanom päť titulov, jeden federálny a štyri slovenské.
Najúspešnejší slovenský klubový tréner sa v nedeľu dožíva sedemdesiatky. Ako spomína na významné životné etapy?
O motivácii k tvrdému tréningu
Ako gymnazista som hrával za Dolný Kubín, ale na tréningy som nechodil pravidelne. Nik ma do ničoho nenútil. V jeden horúci deň sa ma otec pýtal, či mám tréning. Mám, ale nejdem, je príliš teplo. Dobre, aspoň pomôžeš na družstve. Zvážalo sa seno. V obrovskej šope som ho nahadzoval vidlami. V špine a prachu. Pod strechou bola horúčava na nevydržanie. Na druhý deň sa otec opäť vyzvedal: Máš tréning? Mám a idem naň. Odvtedy, keď som sa necítil najlepšie, vždy som si predstavil šopu, seno a seba, ako sa nemôžem narovnať, odfúknuť si. Ako stojím s vidlami, potím sa, je mi zle, pozerám sa cez chuchvalce prachu. Bola to obrovská motivácia. Odvtedy som si vážil šancu trénovať a trpel som radšej na ihrisku.
Foto: ŠK Slovan Bratislava
O nečakanej ponuke od Jačianskeho
V roku 1970 som vojenčil a v dolnokubínskom tíme so mnou príliš nerátali, ponúkli ma do Veličnej. Stalo sa však čosi, čo zmenilo môj život. Mal som strážnu službu na bráne. Na škvárovom ihrisku sa chystal pohárový zápas s Martinom. Dobehol spoluhráč, že mám prísť ihneď na ihrisko, lebo chýba jeden hráč. V kasárňach to už bolo vybavené. Hrával som na poste stopéra, ale len čo som vstúpil do šatne, tréner mi oznámil: Nastúpiš v útoku, nemám tam koho dať. Po zápase nazrel do šatne tréner súpera Štefan Jačiansky: Kto mal číslo deväť? Zdvihol som ruku a všetci sa rozosmiali. Zdalo sa im komické, že hľadá práve mňa. Išiel by si do Martina? oslovil ma. A čo tam budem robiť? zareagoval som prekvapene. Hrať futbal!
O prvých krokoch vo veľkom futbale
Podpísal som zmluvu a dostal som dvadsaťtisíc korún. Martin bol v porovnaní s Dolným Kubínom veľkoklub, bojoval úspešne o postup do druhej celoštátnej ligy. Legendárny tréner Štefan Jačiansky si ma obľúbil. Býval na štadióne a mňa ubytoval na chodbe oproti. Stal som sa jeho bútľavou vŕbou. Postupne mi vyrozprával celý svoj život. Desiatky jeho historiek som poznal naspamäť. Okrem futbalu sa nevedel o ničom inom ani baviť. Pre neho boli hlavné témy Slovan, Jim Šťastný, debaty v Carltone a Tulipáne. Mne to nič nehovorilo, lebo v Bratislave som bol dovtedy možno tri razy. Charizmatický kouč výrazne ovplyvnil moju kariéru a stal sa aj mojím druhým otcom.
O prerode na útočníka
Chystal som sa Jačianskemu vysvetliť, že nie som útočník, že doteraz som hrával len v obrane. On v okresných novinách Život Turca už dlhší čas vyhlasoval, že prišiel výborný útočník, ktorý začne dávať góly. Konečne som sa odhodlal: Pištabáči, musím vám niečo dôležité povedať, nie som útočník, vpredu som len zaskakoval. Len na chvíľu ho to zaskočilo. Tak toto nikomu nehovor. Budeš útočník a bodka. Ja ťa prerobím. Čo si vzal do hlavy, to vždy aj urobil. Stal som sa útočníkom. Už čoskoro som začal strieľať góly za Martin, potom za VSS Košice a napokon za Slovan. Dovedna ich bolo 89 a v roku 1976 som sa stal v košickom drese kráľom strelcov.
O trénerských začiatkoch v Slovane
Po hráčskej kariére, v ktorej som aj legionárčil v španielskej lige v Reale Cádiz, som začal skúšať šťastie ako tréner. Najprv s dorastencami Petržalky a prežil som aj tri tvrdé, ale zaujímavé roky v Kuvajte. Po návrate som nastúpil do Slovana. Začal som v doraste, po jeseni sme viedli prvú ligu. Prevelili ma však k béčku, ktoré padlo na dno tabuľky. Prvý raz vôbec som trénoval mužov. V doraste som bral päťsto korún mesačne a v béčku o tri stovky viac. Z toho sa nedalo žiť. Uvažoval som, že si ako hráč privyrobím v Rakúsku. Všetko zmenil telefonát Jara Čanigu, šéfa klubu. Vo výbore sme rozhodli, že povedieš prvé mužstvo, vraví mi. Potrebuješ čas na rozmyslenie? Nepotreboval som ani minútu…
Foto: ŠK Slovan Bratislava
O prvom a najcennejšom titule
Za asistenta som si vybral Jozefa Valoviča. Pred nami urobil kus výbornej práce Jozef Jankech. Prevzal som tím, v ktorom už boli Vencel, Tittel, Dubovský, Timko, Juriga a ďalší. Väčšina vyrástla na Tehelnom poli. Od začiatku sme sa usilovali o útočný futbal. Raz sa ma pýtali, či je lepší výsledok 1:0 alebo 4:3. Odvetil som – 5:4. V prvej sezóne sme obsadili druhé miesto bodík za Spartou. V ďalšej sme ju už preskočili. Vybojovali sme 51 bodov, čo bol vtedy rekordný zisk. Mali sme výborný tím a tešili sme sa z posledného federálneho titulu belasých. Vždy som zastával názor, že hráči robia trénera, nie naopak. Ja som im dal šancu a oni sa jej chytili.