Samozvanci chceli ukradnúť klub
Spomínam si na pamätné vystúpenie Václava Havla 23. novembra 1989 z balkóna Melantrichu na Václavskom námestí. Medzi rečníkmi nechýbal futbalista Ivan Hašek. Vyzval hráčov na vyjadrenie podpory revolúcie tým, že nastúpia na ligu s trikolórou na dresoch.
Bol som trénerom Plastiky Nitra, ktorá v lete 1989 skončila vo federálnej lige tretia, najlepšie zo slovenských tímov. Predseda klubu, člen okresného výboru KSS v Nitre, ma požiadal, aby sme si stužky na dresy nepripínali. Všetkým, čo neposlúchnu, hrozia tvrdé tresty. S týmto odkazom som sa postavil pred hráčov. Povedal som im, aby sa každý rozhodol, ako chce. Na zápas s Interom nastúpili všetci so stužkami…
Veci okolo klubu sa začali v revolučnom období rýchlo hýbať. Futbalový kolektív včas postrehol, že z davu vyskočili samozvanci. Ktosi, kto poľuje na miesta dovtedy úspešných futbalových funkcionárov, chce bez práce ukradnúť klub. Lákadlom bol najmä blížiaci sa zájazd do Malajzie a Singapuru.
Futbalisti utvorili vlastný akčný výbor VPN a oficiálne sa zaregistrovali. Bol to spôsob obrany proti samozvancom. Výbor dostal všetky hlasy voličov. Na jeho čele bol kapitán tímu Michal Hipp, vo vedení najstarší člen kádra Peter Palúch, reprezentant Ľubomír Moravčík, tréner Milan Lešický.
Hráčska VPN vyhlásila, že sa cíti najpovolanejšia robiť zmeny v nitrianskom futbale. Nedovolí, aby do toho hovorili ľudia, ktorí nepreukázali schopnosti. Váži si členov výboru, ktorí roky cez svoje podniky fiktívne zamestnávali hráčov a dotovali futbal.
Príjmy hráčov sa strojnásobili
Do Malajzie a Singapuru v januári s nami cestoval aj Jozef Vengloš, ktorý sústredenie sprostredkoval a manažér monackej organizácie Telemundi, už nebohý Peter Kovarčík. Hotel v rezorte Pangkor mal z jednej strany hlboký prales, z druhej oceán s krásnou plážou. Prístup k nemu bol len loďou. Jeden z výklusov sme vedome prerušili na konci pláže, pod obrovskými skalami, kde už čakal Kovarčík.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Manažér, rodený Nitran, vysvetlil hráčom novú koncepciu profesionálneho klubu. Všetci súhlasili. Po príchode domov 16. februára 1990 bola v nitrianskom divadle mimoriadna členská schôdza. Po hlasovaní vznikol prvý profesionálny klub v Československu s právnou a ekonomickou subjektivitou.
V marci 1990 podpísali hráči prvé profesionálne zmluvy. Ich príjmy sa zvýšili troj a viacnásobne. Prestali mať štatút "štátnych profesionálov“, už neboli čierni zamestnanci nejakej patronátnej fabriky alebo družstva. Už nemuseli podpisovať tri výplatné listiny – podnikovú, "čiernu“ futbalovú a oficiálnu.
Prvýkrát mal klub profesionálnu riadiacu zložku s predsedom, manažérom, tajomníkom, ekonómom a sekretárom. Pod nich patrila hospodársko-právna a športová zložka. Ako poradný a konzultačný orgán pôsobila správna rada. Do klubu na post predsedu sa vrátil rešpektovaný funkcionár Štefan Sapár. Marketingovým partnerom sa stal Kovarčík.
Pre ostatné kluby bola reakcia Nitry nevyskúšanou novinkou. Chodili k nám na konzultácie z Prahy i Bratislavy. A návštevy väčšinou končili poznámkou, že nám to dlho nevydrží a je len otázkou času, keď budú oni vo všetkom lepší, lebo malé mesto nemôže určovať porevolučné smerovanie futbalu v republike. Ich veštba sa v krátkom čase naplnila.
Po predaji Moravčíka Nitra zbohatla
Koncom februára 1990 už ako praví profesionáli sme začali ligu prehrou 0:4 na Interi po katastrofálnom výkone. Mužstvo prišlo po turné v Malajzii pretrénované a vyčerpané. Uveril som starším trénerom, že v teple a vlhku môže byť rovnako intenzívne zaťaženie ako doma. Nadšení z vidiny budúcich úspechov a financií sme trénovali ako o život.
Jar sme dohrali na 6. mieste, čo sa bralo v Nitre ako veľký neúspech. Zákopové výbory vyvíjali stále väčší tlak. Vtedy som vyslovil myšlienku, že raz bude pre Nitru 6. miesto zlaté.
V lete 1990 predala Telemundi Moravčíka do St. Étienne. Klub, ktorý takmer vždy patril medzi najchudobnejšie, sa zaradil medzi bohaté. Kovarčík doporučoval investovať získané veľké peniaze do nehnuteľností. Doslova povedal "kúpte jednu celú ulicu, potom budete pomaly predávať domy a stále budete mať peniaze, lebo ich cena bude rásť“. Vedenie ho vysmialo a Kovarčík z klubu odišiel. Zbohatnutá Nitra nakúpila veľa hráčov, ale nikto z nich nenahradil Moravčíka.
Foto: SITA/AP, Radoslav Maťaš
Boli to pre mňa búrlivé a poučné mesiace. Pochopil som, že rozdielový hráč ako Moravčík sa v krátkej dobe nedá nahradiť. Veľké peniaze nezvýšia výkonnosť hráčov, ale vyvolajú zbytočnú spokojnosť. A zistil som, že sa nedá byť hlavným trénerom v ligovom tíme a súčasne asistentom trénera reprezentácie ČSFR. Na jar 1991 sa naše cesty s Nitrou rozišli.
Ako sa zmenil futbal po 30 rokoch? Nitra sa po dobe hojna v roku 1990 sínusoidou, striedania lepšieho a horšieho, vrátila do pôvodného stavu. To isté sa dá povedať o slovenskom klubovom futbale. Ten po bohatej Rezešovej ére padol do biedy, aká tu za desiatky rokov nebola. Odniesla si to kvalita v priamej úmere s návštevnosťou.
Štát neinvestuje do športu detí
Oslavujeme výročie zmeny politického režimu. Čo sa však zmenilo vo futbale a v slovenskom športe k lepšiemu? Slovenské reprezentácie vo futbale, v loptových hrách a čiastočne aj v hokeji už nie sú konkurencieschopné vo svetovom, ale niektoré ani v európskom súťažení.
Prečo? Jednoduchá odpoveď. Lebo štát od revolúcie neinvestoval do športu mládeže, najmä do najdôležitejšej kategórie do pätnásť rokov pre všetky deti na základných školách. Zdôrazňujem pre všetky, nie len pre zopár výstavných mládežníckych centier. Z telocviku na školách sa stal fiktívny predmet. Tým pádom je základňa stále menšia.
Vlády od revolúcie investujú len do projektov, ktorých výsledky sa prejavia do štyroch rokov, kým nebudú nové voľby. Keby sme teraz investovali do športu, aby mohli športovať aj chudobné deti a chceli vrátiť šport mládeže na úroveň spred tridsať rokov, tak na prvé výsledky si počkáme sedem-osem rokov.
Je fantastické, že revolúcia zmenila politický režim. Všetci sa máme lepšie a využívame všetko, čo nám demokracia priniesla aj napriek tomu, že stále sme chudobní príbuzní vyspelým štátom. O športe sa nedá povedať ani to. Až na malé výnimky je na tom amatérsky aj profesionálny šport oveľa horšie ako pred revolúciou. Pritom nejde len o šport, ale o zdravie celého národa. V tejto oblasti som očakával oveľa viac.