Lukáš Hradecký je zaujímavým zjavom. Narodil sa v Bratislave, je kapitánom fínskej futbalovej reprezentácie i rekordérom najvyššej nemeckej súťaže. „Odvážne rozhodnutia máme v krvi. Tie ma doviedli tam, kde som,“ priznáva 53-násobný fínsky reprezentant.
Je fínčina náročná?
Znie to ako jazykolam. Keby som sa ju neučil od narodenia, bolo by to náročné. Ale ani slovenčina nie je jednoduchá.
Vyzerá to, že si so spoluhráčmi na ihrisku rozumiete. Skvele ste rozbehli kvalifikáciu o postup na budúcoročné ME. Po šiestich zápasoch z desiatich to stále máte v rukách. Sú zviazané?
Zatiaľ nie je k čomu gratulovať. Fínsko nikdy na veľkom turnaji nebolo. Sme blízko a v situácii, ktorú si vieme sami uhrať. O niečom takom sme na začiatku kvalifikácie ani nesnívali. Máme dvanásť bodov po šiestich zápasoch a ako jediní sme už hrali dvakrát proti Taliansku.
S Talianmi ste doma siahali na bod. Ako veľmi mrzela prehra 1:2?
Ani sa nepýtajte… Boli sme po zápase veľmi nahnevaní.
Nechýbalo veľa a chytili by ste rozhodujúci penaltu Jorginhovi…
Mal som ho naštudovaného, je to moja robota. Je zvyknutý čakať na pohyb brankára. Ja som sa však nepohol, na poslednú chvíľu si preto musel vybrať stranu. Zhodli sme sa, ale loptu poslal presne k žrdi.
Foto: Reuters, LEHTIKUVA
Fíni však predviedli sympatický výkon, nebáli sa napádať slávneho súpera. To vám prinieslo úspechy aj v súbojoch s Arménskom, Gréckom či Bosnou a Hercegovinou…
Proti Talianom sme hrali defenzívnejšie, chceli sme získať aspoň bod. Zvykneme hrať 4–4–2. Toto rozostavenie nám prinieslo všetky štyri výhry. Naposledy sme skúsili 5–4–1 s pevnejšou defenzívou, ale nevyšlo to. Musím sa trénera opýtať, či sa Talianov bál (smiech).
Búrlivé skandovanie a potlesk z tribún fínskych priaznivcov je známe skôr z hokeja či iných zimných športov. Nezdá sa vám, že ste odštartovali aj futbalový ošiaľ?
Plné štadióny na reprezentáciu – to nie je pravidlo, ale rarita. Priaznivci sa nedajú oklamať. Vidia kvalitu aj snahu. Máme oboje. Sme dobrá partia a silná generácia. S viacerými sa poznám už z mládežníckych kategórií. Sme spolu dlho. Možno nehrajú v Španielsku, Anglicku či Nemecku, ale aj tak majú kvalitu, sebavedomie a skúsenosti. Pre Fínov nadišiel pravý čas kvalifikovať sa na veľký turnaj.
Kvalifikácia sa končí v novembri, pár dní pred vašimi 30. narodeninami…
Postup by bol pekný darček. Nuž, už som starý dedo, čo? (smiech)
Skôr v ideálnom brankárskom veku…
Súhlasím. Stále mám mladícky drajv a aj dostatok skúseností. Verím, že mám pred sebou päť či šesť dobrých rokov. Baví ma to, chcem sa učiť. Poslúcha ma aj telo, takže sa teším na ďalšiu robotu.
V reprezentačnom drese ste už viac ako dekádu. Je cítiť lepšiu podporu futbalu od štátu?
Od začiatku sme mali dobrých ľudí aj solídne zázemie. Čoraz viac a viac však vláda a futbalový zväz investovali do mladíkov. Prišli aj noví sponzori, priniesli viac prostriedkov. V konečnom dôsledku sú však vždy rozhodujúce výsledky. Chcem pomôcť k úspechu. Po ňom by sa možno už nestávalo, že 13–14 roční chalani si radšej vyberú hokej kvôli lepšej perspektíve. Dúfam, že futbal bude ešte viac v podvedomí mladíkov.
Foto: SITA/AP, Martin Meissner
Vy v Bundeslige či Teemu Pukki v Premier League sú dôkazmi, že to ide.
Áno, lenže cesta z fínskej hokejovej ligy do NHL a z futbalovej do Premier League – to je obrovský rozdiel. Naša liga nemá taký cveng. Mnoho klubov je aj teraz poloprofesionálnych. V hokeji je to trochu iné. Verím, že aj my s Pukkim a spol. budeme pre nich katalyzátorom. Teemovi to ide, je v krajine obľúbenou postavou.
Zdá sa, že aj vám Pukki sedí ako človek.
Poznáme sa už roky. Hrávali sme v Bröndby Kodaň. Bývali sme spolu na izbe počas reprezentačných zrazov, čo platí doteraz. Sme dobrí kamaráti, je to skvelý chalan. Páli mu to na ihrisku aj mimo neho.
Prekvapilo vás, akú má momentálne formu? Na Britských ostrovoch nie je v kalendárnom roku 2019 produktívnejšieho strelca ako Pukki.
Áno, viem o tom. Prekvapilo ma, že mu to sypalo v The Championship. V Premier League ani nie.
Prečo?
Druhá anglická liga je tvrdá, viac bojovná a silová. Prvá je skôr o technike a šikovnosti. Už to nie je taký masaker. Bavili sme sa o tom, ako mu to v Norwichi padá. Teemu je šikovný a veľmi múdry chlapík. Dokazuje, že patrí k najlepším.
Cíti sa kapitán fínskej futbalovej reprezentácie ako stopercentný Fín?
Na ihrisku takmer – vidím to na 99 percent. Mimo neho som však Fínom na šesťdesiat a Slovákom na štyridsať percent. Na Slovensku sa mi veľmi páči. Ešte nie som rozhodnutý, či po kariére zostanem vo Fínsku, alebo sa vrátim. Som hrdý, že môžem viesť Fínsko ako kapitán. Je to obrovská česť. Keď sme sa v roku 1991 presťahovali z Bratislavy do Turku, bola k nám krajina veľmi vľúdna. Teraz jej to vraciam. Hoci sa občas nevyhnem ani trapasom…
Akým?
No niekedy som trochu roztržitý. Ukázalo sa to aj pred posledným zápasom proti Taliansku. Chystali sme sa na hymny. Zrazu som sa pozrel na Bonucciho (kapitán Talianska, pozn.). Mal pri sebe taliansku vlajočku, ktorú mi mal dať pri podaní rúk. Zanadával som si, lebo som fínsku zabudol v šatni. Nakoniec mi ju musel doniesť kustód.
Bola v minulosti šanca, že by ste si mohli obliecť aj slovenský reprezentačný dres?
Ponuka nebola a aj keby prišla, nevidel by som ju reálne. Už vtedy som sa cítil ako fínsky futbalista. Navyše si myslím, že dlho o mne nevedeli.
Futbalom si plníte sny. Je ním aj priviesť fínsku reprezentáciu na trávnik v rodnej Bratislave?
Ani sa nepýtajte… Pred každým žrebom kvalifikácie ME či MS som nervózny. Čakám, či sa mi tento sen splní. Verím, že áno. Som trpezlivý a tvrdo pracujem. Musím ešte makať, aby som sa toho dočkal.
Keby sa zápas odohral teraz – kto vyhrá?
Sledoval som zápas Slovákov s Maďarmi. Obe mužstvá išli hore. Zvládli ste to dobre, nebol to jednoduchý duel. Určite by bol súboj Fínov so Slovákmi vyrovnaný. Možno nemáme toľko individualít, ale tiež sme silní na lopte. Nemám na výber – musím povedať, že Fíni majú lepšie mužstvo (smiech).
Do Turku ste sa presťahovali v čase, keď ste mali len niečo vyše roka. Čo za tým bolo?
Otec bol volejbalista. Raz prišiel na Slovensko jeden fínsky tím. Všimli si ho. Už presne neviem, ako to bolo. Otec by to vedel rozviesť do detailu. Hovoril mi, že bol najlepším volejbalistom na Slovensku, ale ja mu neverím (smiech). Ponúkli mu poloprofesionálnu zmluvu. Chodil do práce a hral volejbal. Urobil odvážne rozhodnutie a rodinka išla za ním. Dopadlo to veľmi dobre.
S mladšími bratmi hrávate futbal. Nerozmýšľali ste nad hokejom či zjazdovým lyžovaním?
Vo Fínsku bol vtedy hokej pre nás pridrahý. Boli sme traja. Stačilo nám kúpiť jednu loptu a ísť. Neboli potrebné tri výstroje, bola to lacnejšia alternatíva. To bolo kľúčové. Neznamená to však, že sme nehrávali hokej. Keď prišiel mráz, mali sme v rukách hokejky aj my. Futbal nám však viac učaroval.
Od začiatku vás to ťahalo do bránky?
Bol som veľmi lenivý. Nechcelo sa mi behať a to platí aj dnes (smiech).
Aj napriek lenivosti ste to dotiahli do jednej z najlepších líg sveta, k víťazstvu v Nemeckom pohári, Lige majstrov v drese Leverkusenu, blízko k ME. Snívali ste o niečom takom?
Vôbec. Nedával som si také vysoké ciele.
Aké teda boli?
Že sa stanem profesionálom. Niečo uvidím, zažijem, zarobím. Som vďačný, že sa mi to podarilo. Vyhýbajú sa mi zranenia. Darí sa mi robiť správne rozhodnutia. Dúfam, že to bude pokračovať.
Patrí k správnym krokom aj prestúp z fínskej ligy do dánskej?
Určite. Vo Fínsku stále získava najlepšie sponzorské kontrakty hokej. Vo futbale nie je dostatok peňazí. V Dánsku to už vtedy bolo na omnoho vyššej úrovni. Veľa som sa tam naučil a zrazu prišla ponuka, ktorá sa neodmieta.
Boli aj iné, ako tá z Frankfurtu?
Áno, ale veľmi som nad tým nepremýšľal. Chcel som ísť do pekného mesta a jednej z najlepších líg sveta. Boli tam aj problémy, nechceli ma z Kodane pustiť. Zrejme však chceli od Eintrachtu vytĺcť viac peňazí. Povedal som vtedy trénerovi Bröndby, že taká príležitosť sa už nikdy nemusí zopakovať. Všetko dobre dopadlo. Zasa sa ukázalo, že to bolo dobré rozhodnutie. Tie ma dostali tam, kde som teraz. Ako by sme to mali v rodine.
Prečo ste vymenili Frankfurt za Leverkusen?
Potreboval som zmenu. Mal som pocit, že sa v Eintrachte už nemám kam posunúť. Bayer má skvelých trénerov brankárov. Je tam jeden z najlepších v Nemecku. Lákali ma jeho moderné tréningy. Faktorom bol aj prestup Bernda Lena do Arsenalu. Všetko do seba zapadlo.
Bundesliga patrí k najgólovejším ligám sveta. Má to v nej brankár zložité?
Áno, mám s tým niekedy problém a dávam to obrancom pocítiť (smiech). Aj Leverkusen hrá ofenzívny futbal. Vlani som dostal najviac gólov za ten čas, čo som v Nemecku. Paradoxne, skončili sme štvrtí.
Stále ste rekordérom Bundesligy. Pred dvomi rokmi ste dostali červenú kartu po dvoch minútach, najrýchlejšiu v histórii súťaže. Ešte vám to spoluhráči pripomínajú?
Stále… Beriem to tak, že si chcem spraviť meno a zapísať sa do histórie. Keď sa nedá v dobrom svetle, tak aspoň takto (smiech).
Možno sa do histórie zapíšete ako prvý fínsky kapitán, ktorý doviedol krajinu na majstrovstvá Európy…
Znie to krásne, ale ešte nemáme vyhraté. Veríme, že posledné štyri kvalifikačné zápasy nepokazíme. Kľúčom bude, aby sme sa nebáli. My, Fíni, sme nebojácni. Verím, že to ukážeme. Možno postupom ovplyvníme ďalšie generácie, ktoré sa budú rozhodovať medzi hokejom a futbalom.