Príbehu Patrica Evru – na futbalových trávnikoch aj mimo neho – nechýba nič. Trápenie, úskalia, bonmoty, happyend. Jeden z najlepších obrancov Manchestru United, Juventusu či francúzskej reprezentácie tento týždeň ukončil kariéru.
„Nemal som nič, ale žil som tak, ako by som mal všetko. Držal som sa motta, že každý môže byť šťastný a milovať túto hru. Bez neho by som teraz nebilancoval kariéru, ale žobral pred jedným z parížskych obchodov o peniaze na sendvič,“ začal svoje rozprávanie.
Kradol by jedlo aj oblečenie
V rozsiahlej spovedi pre The Players Tribune sa podelil o krásne pocity pri najväčších víťazstvách i existenčných začiatkoch na periférii Paríža.
Evrov otec bol senegalským veľvyslancom v Paríži, po čase za ním prišla do francúzskej metropoly aj rodina. Ani solídny plat však nedokázal nakŕmiť viac ako dvadsať hladných krkov v jednej domácnosti.
„Keď som mal desať, s matkou sa rozviedli. Vzal gauč, televíziu aj stoličky. Budem ho milovať až do konca života, hoci vtedy to bolo pre nás veľmi ťažké. Musel som byť na jednom matraci s dvomi bratmi a jeden z nás musel spať opačne, aby sme mali dosť miesta,“ opisoval neľahkú životnú situáciu Evra.
Jeho starší súrodenci sa snažili matke finančne pomôcť. Rôzne brigády i žobranie prinášali do rodinnej kasy dôležité drobné, lenže ponúkali Evrovcom aj šancu na lepší život.
Keď ju dostali, zbalili si veci a rozhodli sa ju neprepásť. Na konci zostala z 24 ľudí v byte len trojica – mama, Patrice a jeho mladšia sestra.
"Vtedy som musel ísť do ulíc aj ja. Vďaka tomu neznášam označenie gangster. Na mieste, kde sa pravidelne strieľa a občas dôjde k vražde, je jedno, kým ste. Musíte bojovať o prežitie.
Nebol som výnimka. Keby som musel, kradol by som jedlo, oblečenie, videohry. Sedel by som pred obchodom a žobral. Toto bolo moje detstvo," spomína na štvrť Les Ulis Evra.
Spolužiaci ho vysmiali
Aj napriek ťažkým životným podmienkam nikdy nepodliehal depresii či zlej nálade. Rád vtipkoval i obliekal sa do smiešnych kostýmov. S jediným cieľom – rozveseliť zaplnenú domácnosť.
„Ako som mohol byť šťastný s tým málom, čo sme mali? Kvôli mame. Videl som, čo všetko pre nás robí. Uvedomil som si, že nemám žiadne právo fňukať. A navyše – načo by som to robil? Prečo nebyť dobre naladený? Keď veríte, že sa vám niečo dobré prihodí, dočkáte sa,“ načrtol Evra.
Tridsaťosemročnému bekovi sa želanie splnilo pred viac ako dvomi dekádami. Ešte predtým však dostal v škole od učiteľky obligátnu otázku. Čím chceš byť, keď vyrastieš?
„Spolužiaci tam písali právnik či lekár. Ja som uviedol – futbalista. Keď sme papiere odovzdali, učiteľka sa ma pýtala: Patrice, naozaj si myslíš, že z 300 detí sa práve ty staneš futbalistom? Odpovedal som – áno. Všetci sa smiali.“
Dlho to vyzeralo, že pochybovanie učiteľky sa ukáže ako oprávnené. Evra sa síce dostal do mládežníckych štruktúr parížskeho Saint-Germain, lenže odtiaľ je to do prvého tímu a k dobre platenej profesionálnej zmluve ešte kus cesty. Ponuky dlho neprichádzali, až kým Evra nešiel na futsalový turnaj s kamarátmi.
„Prišiel za mnou chlapík a opýtal sa ma, či by som nešiel na skúšku do Turína. Pýtal som sa sám seba: Mám mu veriť? Súhlasil som, ale v duchu som si hovoril, že už nikdy nezavolá. Ozval sa a šli sme. Hoci mi neponúkli kontrakt, dostal som ešte jednu šancu na Sicílii. Hovoril som si, že to bude môj lístok do futbalového neba,“ tešil sa Evra.
Môžeme sa odfotiť s černochom?
Bol, i keď zo začiatku to tak nevyzeralo. Evra sa mal pripojiť k mužstvu na sústredení. Vybral sa vlakom do Milána, ale spoj na dohodnuté miesto zmeškal. Pomohol mu muž slepý na jedno oko. Nechal ho prenocovať u seba na zemi, ráno o šiestej ho zobudil a posadil na správny vlak.
„Doteraz neviem, ako sa volá. Iba to, že je anjel,“ poslal pozdrav neznámemu dobrodincovi. Kostrbatý štart muža, ktorý v kariére vyhral viac ako dvadsať prestížnych futbalových trofejí, pokračoval na Sicílii nezvyčajnou žiadosťou.
„Môžeme sa s vami odfotiť? Ešte nikdy sme tu nevideli černocha.“ Nielen fanúšikovia treťoligového klubu Marsala 1912 sa dívali na Evru s údivom. Aj medzi spoluhráčmi bol jediným hráčom tmavej pleti.
„Z ich strany nešlo o rasizmus, skôr ignoráciu. Zápasy vonku však boli horšie. Tam som počúval opičie zvuky. Som však z Les Ulis. Tam som počul aj horšie veci. Len ma to vyhecovalo dokázať im, čo všetko viem.“
Podarilo sa. Z Marsaly sa Evra dostal postupne do Monzy, Nice, Monaka, Manchestru United, Juventusu, Marseille a West Hamu. Vďaka talentu aj kuraciemu mäsu.
"Ľudia hovorili, že finále Ligy majstrov 2004 s Monakom bolo šialenstvo. Aj ja som k nemu prispel. V jednom zo zápasov mi súper pristúpil nohu. Nemohol som hrať. Moderné metódy nezabrali, pomohla až netradičná. Plátok kuracieho mäsa na spodok kopačky.
S ním sa to dalo vydržať. A tak som štyri mesiace chodil k mäsiarovi pred každým zápasom. Vítal ma úsmevom a otázkou: To čo vždy, Patrice?"