Mal dvadsať. Ale cestu do reprezentácie a futbalového sveta otvoril Jánovi Ďuricovi až príchod do Artmedie Petržalka o dva roky neskôr.
Petržalské obdobie bolo najkrajšie
Na pravom brehu Dunaja sa hlásil v pravý čas. Práve sa rodilo mužstvo, ktoré zažilo hviezdne okamihy. Tréner Vladimír Weiss dal dokopy tím, ktorý získal doma titul a dokázal ako jediný aspoň čiastočne preraziť aj v Európe, úspešne si zahralo v skupine Ligy majstrov.
Pamätá si presne, ako pred pätnástimi rokmi prišiel do Petržalky. „Dunajská Streda bola na sústredení v Dolnom Kubíne, prišlo pre mňa auto a odviezlo ma paradoxne do Dunajskej Stredy, kde mala Artmedia sústredenie. Začalo sa úspešné petržalské obdobie. Pokladám ho za najkrajšie v kariére,“ zaspomínal si Ďurica.
Do Petržalky sa teraz vrátil. Jedny futbalové dvere zatvoril a druhé zatiaľ opatrne otvára. Púšťa sa na trénerskú dráhu.
„Mám 37 rokov a to už nie je málo. Futbal ide stále dopredu. Mladí chalani sú stále rýchlejší a viac vládzu. Rozhodol som sa definitívne skončiť s hráčskou kariérou. Nebolo to jednoduché, bol som roky na niečo zvyknutý. Nečakal som, že život futbalistu mi ubehne tak rýchlo. A zrazu je koniec a teraz bude všetko inak,“ zdôraznil bývalý slovenský reprezentant, ktorý sa s národným dresom rozlúčil pred necelými dvoma rokmi.
Ponuku Jablonca odmietol
So svojou doterajšou kariérou je spokojný. Práve z Petržalky odchádzal do zahraničia, zamieril do Ruska.
„Začiatky boli ťažké. Preplakal som týždeň na izbe, dostal som hnačku, vracal som. Postupne sa človek oťuká, buduje si charakter, každým dňom je silnejší,“ približuje. "Každé obdobie bolo niečím špecifické. Či to bola Artmedia, Lokomotiv Moskva, Trabzonspor alebo aj Dukla, kde to nebolo ideálne.
Možno som sa nedostal do nijakého topklubu, ale v tých, čo som hral, som bol spokojný. Ak sa obzriem, nič neľutujem," zbilancoval stručne.
Naposledy pôsobil v pražskej Dukle, ale toto angažmán mu nevyšlo podľa predstáv. Mužstvo slávnej histórie sa zachraňovalo a napokon aj vypadlo z najvyššej súťaže. Ďurica mohol v kariére ešte pokračovať, lákali ho do popredného českého klubu Jablonca.
„Volal mi tréner Rada, bola to zaujímavá ponuka, v prvej chvíli som povedal, že im prídem pomôcť. Po dvoch dňoch sa mi všetko rozležalo v hlave. Uvedomil som si, že po športovej stránke im už neviem dať to, čo odo mňa očakávajú. Hrajú domácu súťaž, Európsku ligu, vypadol im stopér, stálo by to na mne. To už bolo veľa zápasov, ktoré by som ťažko zvládal.“
Najprv zistí, či ho trénerstvo bude baviť
Ešte pred rokom sa zdalo, že s futbalom skončí tam, kde začínal – v Dunajskej Strede. „Mal som takú predstavu, hovoril som vtedy aj s trénerom Hyballom. Hral by som po boku mladého Šatku, ten by mohol ťažiť z mojich skúseností. Klub sa napokon rozhodol ísť inou cestou. Rešpektoval som to. Odišiel som do Dukly,“ približuje.
Petržalka mu teraz ponúkla aj miesto na ihrisku. „Hovoril som s majiteľmi i trénerom Jožkom Dojčanom, chceli, aby som odohral ešte aspoň sezónu. Odradila ma aj umelá tráva, ktorá je na petržalskom ihrisku. Moje telo je už dosť zhumpľované. Touto cestou už nechcem ísť. Stále by som to len odďaľoval. Stačilo. Musím začať robiť niečo iné.“
O trénerskej kariére zatiaľ hovorí opatrne. „Prišiel som sa učiť a pomáhať. Možno moje skúsenosti využijem. Zatiaľ sa len rozpozerávam. Nechcem niečo predbehnúť. Všetko má svoju postupnosť. Som rád, že som dostal priestor a musím zistiť, či ma trénerské remeslo bude napĺňať. Chcem niekde začať a presvedčiť sa, či naozaj pôjdem touto cestou. Alebo možno inou. Uvidím, ako to bude o rok.“
Súčasný futbalový klub v Petržalke pôsobí v druhej lige. Nový ročník odštartoval dvoma víťazstvami.
„Petržalka sa do prvej ligy určite vráti, ale musí byť na to pripravená. Mať koncept i podmienky. Ak sa tam dostane, aby tam aj zostala. Ak tu bude dobrá partia, ktorá potiahne za jeden povraz, potom pôjde hore,“ uzavrel Ján Ďurica.
Agentúrnu správu sme nahradili autorským článkom