Vičan tvrdil, že by PVP získali aj so Šaňom Bumbalom

Pískaj koniec! kričali slovanisti na Holanďana. Ten konečne posledný raz fúkol do píšťalky. Hotovo! Slovan Bratislava má PVP! Stalo sa 21. mája 1969. Presne pred polstoročím.

Jastrabi z Tehelného poľa

Rozhlasový reportér Gabo Zelenay ako prvý posielal do Bratislavy historický odkaz: „Vyhrali sme 3:2! Náš je pohár. Slávny a veľký. Nádherný! Bravó, chlapci, naši jastrabi z Tehelného poľa bratislavského.“

Slovanisti si zhlboka vydýchli. Celý zápas, ale najmä posledné minúty to bola veľká dráma.

„Priznávam, o tesný náskok som sa obával. Hra sa v závere odvíjala takmer výlučne v našej šestnástke. Vyrovnanie viselo vo vzduchu. Mal som pocit, že každú sekundu lopta padne do našej bránky. Hodiny už stáli, čas vypršal. Ale rozhodca akoby o tom nevedel,“ popisoval po rokoch brankár Alexander Vencel.

Slovan začal finále vo veľkom štýle a už v prvej minúte schladil sebavedomého súpera z Nou Campu. Cvetler prekonal Sadurniho a do konca prvého polčasu bolo 3:1, ďalšie góly belasých pridali Hrivnák a Ján Čapkovič.

„Odohrali sme výborný prvý polčas, ale v prestávke sme boli zaskočení. Taký vývoj sme nečakali. Akoby sme sa naľakali, že naozaj môžeme silného súpera zdolať,“ pokračoval Vencel.

„Tréner Michal Vičan to okamžite postrehol a svojím typickým spôsobom nás burcoval. Nebuďte posratí, hneval sa. Máte ich v rukách.“

Aj keď Barcelona po prestávke rýchlo znížila Rexachovým gólom z priamo z rohu, Slovan si náskok už udržal.

Chlapčiská si počínali múdro

Pre Vičanov tím bolo náročné už prvé kolo. Možno vôbec najťažšie.

„Doma sme zdolali NK Bor 3:0, ale v odvete nás súper a aj rozhodcovia ničili. Zápas sa hral na hrboľatom ihrisku v búrlivej atmosfére a nakoniec sme udržali dvojgólovú prehru, ktorá nám stačila na postup,“ približoval Ján Čapkovič.

Úžasná futbalová jar 1969 sa začala už 4. januára. Slovan sa vybral na zaoceánsky zájazd, čo vtedy nebola nijaká zvláštnosť. Vičan trochu riskoval, ale chcel, aby sa dobre rozohrali. Už v polovici februára ich čakal AC Turín.

Slovan sa predstavil na chýrnom turnaji Septagonal v argentínskom Mar del Plata. A vytiahol sa. Zdolal v tom čase neoficiálneho klubového majstra sveta Estudiantes v jeho domácom prostredí (2:1). Vičan z Južnej Ameriky referoval svojím typickým spôsobom. „Moje chlapčiská si počínali tak múdro, že to bola futbalová báseň…“

Vencel prežil na Tehelnom poli takmer celú hráčsku kariéru a tvrdí: „Polrok pred finále PVP bol asi najkrajší, aký som v Slovane zažil. Nikdy predtým a ani potom som už neprecítil takú úžasnú atmosféru, nevidel taký znamenitý kolektív.“

Slovanisti na jar už neprehrali, poradili si s Turínom, potom s Dunfermlinom. Vo finále im málokto veril, mala to byť jasná záležitosť Barcelony. Na zápas sa akreditovali len traja zahraniční novinári…

Foto: www.slovanfutbal.com

slovan, káder 1968 Káder Slovana – jeseň 1968. Horný rad zľava: tréner M. Vičan, Hrivnák, Hlavenka, Sokol, Šišolák, Kontír, Vencel, Popluhár, J. Zlocha, Horváth, Ľ. Zlocha. Dolný rad: L. Móder, Jokl, Jozef Čapkovič, Hrdlička, Ján Čapkovič, Bizoň, Cvetler, Mutkovič, J. Fillo.

Nebáli sa nijakého súpera

Finálové víťazstvo pečatil Ján Čapkovič, ktorý dal v kariére sto ligových gólov. Gól v Bazileji má stále pred očami, akoby ho strelil len včera.

„Lopta skončila v aute, Karol Jokl ju hneď vhodil do hry, obišiel som jedného hráča a pravačkou som loptu strelil do opačného rohu bránky,“ opisuje.

Pripúšťa, že gól vo finále PVP by si zaslúžil prívlastok najdôležitejší, išlo o veľa. „Ale nebol najkrajší. V semifinále na pôde Dunfermline som prehodil brankára takmer z polovice ihriska,“ doplnil strelec.

Cvetlerov presný zásah už v 1. minúte mužstvu pomohol. „Hralo sa nám ľahšie, ale ešte to bol veľký boj. Barcelona mala výborných, technických hráčov, ale my sme sa vtedy nebáli hrať so žiadnym súperom na svete.“

Vičan bol v krásnej sezóne niekoľkokrát namäkko. Za maskou prísneho trénera sa často skrýval jeho láskavý a nenapodobiteľný humor. „Chlapci, ste takí dobrí, že by vás mohol trénovať aj Šaňo Bumbala,“ vravieval im.

Mimochodom, Šaňo Bumbala bol ich verný a obetavý fanúšik, ktorý cestoval za mužstvom na takmer všetky zápasy a ktorého pred desiatkami rokov poznal každý futbalista Slovana.

TV Pravda: S kamerou sme sa v pravidelnej rubrike Týždeň v športe vybrali za slávnym slovenským futbalovým klubom – Inter Bratislava. Chcete vedieť, kde dnes pôsobí? Pozrite si našu videoreportáž.

Sláva ako na Prvého mája

Keď sa slovanisti presúvali pred zápasom na štadión, barcelonskí fanúšikovia im ukazovali, že dostanú päť kusov.

„Smiali sme sa tomu, pre nás bola Barcelona taký istý súper ako doma Sparta či Trnava. Vičan nám stále vštepoval víťazný duch. Vždy tvrdil, že nie sme slabší ako súperovi hráči. Kto to je, nepoznám ho, vravel o hocijakej hviezde súpera,“ vysvetľoval Ján Čapkovič.

Bezprostredne po finále vbehli na plochu desiatky priaznivcov bratislavského klubu. Najväčšie nadšenie však víťazi zažili po návrate domov.

„Predpokladali sme, že nás ľudia doma privítajú, ale to, čo sme zažili, prekonalo naše očakávania. Až doma sme si uvedomili, čo sme dosiahli v Bazileji,“ spomínal Karol Jokl, ktorý vo finále patril k najlepším hráčom. Žiaľ, ako prvý z finálovej zostavy odišiel z tohto sveta, polstoročného jubilea sa nedožili štyria.

Už na letisko do Viedne prišli pre hráčov taxikári. „Každý z nás sa vracal v jednom aute. Vraveli nám, že na Tehelnom poli nás čaká 15-tisíc ľudí. Boli sme dojatí, tlačili sa nám do očí slzy a ledva sme sa na štadión s pohárom dostali. Pri ceste stáli ľudia ako na Prvého mája,“ pokračoval Ján Čapkovič.

Kapitán orodoval u policajtov

Aj kapitán tímu Alexander Horváth spomínal najmä na úžasnú atmosféru po návrate.

„Bol to triumfálny návrat. Pamätám si na príchod do Bratislavy na streche jedného z taxikov. V uliciach bolo množstvo ľudí,“ vravel s dojatím muž, ktorý žije od roku 1970 v Belgicku a nedávno sa dožil osemdesiatky.

Podľa neho oslavy zrežíroval jeden z taxikárov. „Tuším sa volal Gálik, nie som si istý. Dal dokopy aj ďalších, ostatné už bolo spontánne, ale taxikári mali problémy aj s políciou. Samozrejme, že porušili tisíc predpisov, neskoro večer vytrubovali v uliciach mesta, robili randal, jazdili v protismere. Niektorých, medzi nimi hlavného organizátora, dokonca zadržali. Išiel som za neho orodovať.“

Policajti vo vnútri s hráčmi i rozradostenými fanúšikmi sympatizovali, ale držali sa nariadenia.

„Viete pochopiť radosť? pýtal som sa ich. Toto sa už nikdy nemusí opakovať. Nakoniec všetkých prepustili a mohli sme si vychutnať nádherné chvíle,“ uzavrel Horváth – prvý Slovák, ktorý zdvihol nad hlavu cennú európsku futbalovú trofej.