Dôvod, prečo v 119. minúte Rusov vystriedal v bránke Boleka, bol jasný. Schyľovalo sa k penaltovému vyvrcholeniu. Prichádzal špecialista na strely zo značky pokutového kopu.
„O tom sme sa rozprávali už deň pred finále. Rusov nás podržal aj vo štvrťfinále v Košiciach, kde sa rozhodovalo tiež v penaltách. Ukázalo sa, že to bol dobrý ťah,“ vravel tréner Michal Ščasný.
Rusov netají, že penalty má rád, bavia ho, špeciálne ich trénuje, študuje strelcov. A tvrdí, že aj dobre kopnutá jedenástka sa dá chytiť.
„Je to hra hlavou. A, samozrejme, vec rýchlosti a načasovania zákroku. Sníval som o tom, že si raz zachytám v penaltovom súboji vo veľkom finále. V takejto situácii nie je brankár pod tlakom a keď sa dobre pripraví, má šancu. Išiel som na ihrisko čerstvý. Hovorí sa, že brankár nebehá, ale ja bývam po 90 minútach unavený, najmä psychicky, doma hneď zaspím. Teraz si to užívam,“ tešil sa 26-ročný trnavský brankár.
To, že išiel v závere na ihrisko, podľa neho neznamená, že brankár Bolek nevie chytať penalty. „Poprial mi úprimne, aby som bol úspešný, aj to svedčí o jeho charaktere. Sme jeden silný tím, čo sa aj vo finále potvrdilo. Je to teraz najmä veľká úľava, pretože sme viedli 3:0 a náskok sme stratili, prežívali sme veľmi ťažké chvíle,“ zdôraznil Rusov.
Tvrdí, že si pamätá každú penaltu v kariére, ale presnú štatistiku si nevedie. „Z posledného obdobia som možno úspešný na 50 percent. Večer pred finále som študoval strelcov súpera. Podklady som dostal od trénera a potom som sa tomu venoval niekoľko hodín. Aj po desiatich rokoch budem vedieť, ako kope penalty Boženík, ako Holúbek…“
Jediný problém mu robil Káčer, ktorý kopal penaltu vždy inak. „Z toho som bol už trochu zúfalý, nevedel som sa rozhodnúť. Ráno pri raňajkách som to vravel manželke, pýtal som sa jej, ako by to urobila ona. Povedala, že by sa hodila na ľavú stranu. Tak som to urobil…“
A Trnava získala po 21 rokoch Slovenský pohár…
Agentúrnu správu sme nahradili autorským článkom.