Foto: Pravda, Robert Hüttner
Na štadióne oslavoval narodenie syna
Hlava najznámejšieho slovenského brankárskeho rodu bývala v bytíku pod hlavnou tribúnou bezmála tri roky. Vencel bol vtedy mladoženáč a jeho prvorodený syn Alexander sa učil robiť po zelenom koberci slávneho ihriska prvé kroky.
Považuje ho za dieťa Tehelného poľa. Na tomto štadióne ho vypiplal na skvelého brankára, ktorý bol oporou tímu v čase, keď sa belasí tešili z posledného federálneho titulu a neskôr si vybudoval pozoruhodnú kariéru vo Francúzsku.
Narodenie syna oslávil pred bezmála 52 rokmi originálne. Jeho spontánnu radosť sledovali tisíce fanúšikov.
„Nastupovali sme 2. marca 1967 na zápas s VSS Košice. Deň predtým sme boli na sústredení, tehotnú manželku večer vzali do nemocnice. Funkcionári mi o tom nepovedali a zatĺkali predo mnou aj to, že Šaňo sa už narodil, aby ma – podľa nich – nerozrušovali a nestratil som koncentráciu. Až keď sme nastupovali na hraciu plochu, hlásateľ oznámil celému štadiónu, že sa mi narodil syn Alexander. Od polovice ihriska, kde sme práve stáli, som od radosti robil kotúle až do našej bránky,“ usmieva sa.
Koľko kotrmelcov vtedy urobil? Spočítané ich nemá, bolo ich možno desať. Jeho koncentráciu to nijako nenabúralo. Udržal si čisté konto a Slovan zdolal tradičného súpera 2:0.
Foto: archív Alexandra Vencela
Smútok po kurióznom góle
Na Tehelnom poli prežil takmer celú kariéru, až na jej sklonku si zahral v Nitre a za Slovan Viedeň. V domovskom stánku odchytal desiatky skvelých zápasov, ktoré sa skončili zväčša víťazstvom jeho tímu.
Zažil však aj také stretnutie, po ktorom si poplakal. Dostal v ňom jeden z najkurióznejších gólov.
„Hrali sme na plnom štadióne vybičovaný zápas so Slaviou Praha. Mali sme v závere veľký tlak, ale nevedeli sme dať gól. Súper odkopol loptu na našu polovicu, stál som za šestnástkou a chystal som sa, že ju pošlem naspäť k súperovej bránke. Odrazu na mňa zakričal z boku Toni Urban, aby som mu ju prihral. Pozrel som sa na moment na neho a odrazu predo mnou vyrástol Franto Veselý, vypichol mi loptu a strelil gól.“
Nespokojní diváci na neho hromžili. Keď nešťastný odchádzal z ihriska, od ľútosti sa rozplakal. „Bol som smutný, lebo tesne pred zápasom som dostal prvý raz pozvánku do reprezentácie. Vravel som si, že za toto ma musí tréner Marko z mužstva vyhodiť.“
Našťastie, Marko ho podržal. V zápase s Rumunskom si vzápätí odkrútil reprezentačnú premiéru, Československo vyhralo 3:1.
Foto: Archív autora
Proletárska tribúna onemela
Vencel striedal v bránke iného velikána Viliama Schrojfa a potom do nej mnohé roky nikoho nepustil. Ako roduverného slovanistu ho diváci milovali.
Mal svoje silné zázemie najmä na takzvanej proletárskej tribúne, ktorá ho neraz podržala. Len raz ho neprivítala s tradičnou srdečnosťou. Bolo to pred ďalším derby so Slaviou 9. septembra 1973. Na to si pamätá presne.
„Práve vstúpilo do platnosti pravidlo, že rozhodcovia by mali byť oblečení v čiernom a brankári by mali mať na sebe dres inej farby. V ten deň som si obliekol nový žiarivý žltý dres. Vyšiel som na rozcvičku a moja obľúbená tribúna onemela. Nevedel som, čo sa deje, inokedy ma zdravili, pokrikovali sme na seba, burcovali sa, ale teraz začali na mňa nespokojne pokrikovať. Čo si sa zbláznil, počul som z hľadiska. A čo sa deje? Čo sa vám nepáči, kričal som na nich. Pozri sa na seba, čo si si to obliekol?!“
Zvrtol sa a trielil do šatne. „Pani Juračičová narýchlo kdesi vyhrabala starší vypratý ošumelý, poštopkaný dres, ktorý ešte nosil asi Vildo Schrojf.“
Foto: archív Alexandra Vencela
Vybehol na ihrisko a proletárska tribúna ho privítala ováciami… Ešte väčšie prepukli po zápase. Slovan vyhral 5:1.
Ponuku z Botafoga neodobril ÚV
Mimochodom, Vencel je rodák z rumunskej Ilva Mare, ale tam prežil len dva mesiace. Jeho otec pracoval v Šali ako železničiar a poslali ho služobne do tohto horského mestečka.
„Bol to asi osud, lebo potom ma Rumunsko celý život sprevádzalo: prvé moje veľké medzinárodné vystúpenie bolo na ME osemnásťročných – v Rumunsku, v áčku som debutoval s Rumunskom a na MS som odchytal jediný zápas – s Rumunskom. To bolo v Mexiku 1970,“ pripomína zaujímavú históriu.
V najlepších futbalových rokoch len raz uvažoval o tom, že z Tehelného poľa odíde. Po zápase na Maracane v apríli 1974, keď Československo podľahlo Brazílii 0:1. Podal výborný výkon a hneď dostal ponuku od popredného brazílskeho klubu Botafogo. Na jeho čele vtedy stál Joao Havelange, neskôr aj šéf FIFA.
„Po zápase prišiel do šatne aj s naším zástupcom, doktorom Jírom. Oznámil mi, že Botafogo má o mňa záujem. Tešil som sa do Brazílie, zdalo sa, že to vyjde. Šaňo, za tie peniaze postavíme na Tehelnom poli novú tribúnu, plánoval už náš tajomník v Slovane pán Hlobil. Mal som skoro všetky povolenia, ale nakoniec to padlo, lebo v tom čase sa zhoršili vzťahy s Brazíliou a neprešlo to na UV KSČ.“
Foto: archív Alexandra Vencela
Kapitánska páska a Adamcova rozlúčka
V reprezentácii nastúpili v 25 zápasoch, ale mal smolu, že pôsobil v ére výborného Iva Viktora. Zväčša mu kryl chrbát. Aj na ME 1976, kde ČSSR získala titul. V záverečných zápasoch síce nenastúpil, ale bol pevnou súčasťou tímu.
„Až v 36 zápasoch som sedel v reprezentácii na lavičke, to akoby som odohral vždy zápas… V tomto je brankársky post trochu nespravodlivý. Chytať môže len jeden a brankára tréneri málokedy striedajú. S Ivom sme vychádzali výborne a nikdy som sa nehneval, že dostáva viac šancí, uznával som ho. Len ma mrzelo, že sme odohrali veľa zápasov na Tehelnom poli a nikdy som v nich nedostával šancu. Ani v čase, keď som mal výbornú formu.“
Foto: archív Alexandra Vencela
Jedna výnimka sa však predsa našla. Bolo to 13. októbra 1974. Tréner Václav Ježek ho v príprave so Švédskom nielenže postavil prvý i poslednýkrát na Tehelnom poli do základnej zostavy, ale jediný raz mal v národnom drese na rukáve kapitánsku pásku. V jedenástke bolo deväť Slovákov, domáci vyhrali 4:0 a v tomto stretnutí sa lúčil s reprezentačným tímom legendárny strelec Jozef Adamec.
„Miesto v zostave som si nevydupal, nikdy som nevyvíjal na trénerov tlak. Bolo to Ježkovo rozhodnutie,“ pripomína po takmer 45 rokoch.
Zachraňoval Gögha a dostal červenú
Na Tehelnom poli zažil aj iný slávny a netradičný zápas. Videl v ňom červenú kartu – ako náhradník.
Stalo sa to v jednom z najpamätnejších stretnutí – v kvalifikácii s Anglickom 30. októbra 1975. Československo v opakovanom stretnutí (deň predtým ho rozhodca pre hustú hmlu po štvrťhodine predčasne ukončil) vyhralo 2:1 a otvorilo si cestu na zlatý šampionát.
"Známy Angličan Keegan dohrával súboj s Kolom Göghom presne pred našou lavičkou. Vrazil lakťom do jeho nosa a doslova z neho striekala krv. Kolo bol môj výborný kamarát, vyletel som z lavičky a chcel som mu pomôcť. Prišiel ku mne čiarový rozhodca a ťahal ma z ihriska. Pískali Taliani a zo mňa vyletelo – čo nevidíš, čo sa deje, ty makarón posraný…?!
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Samozrejme, rozumel len slovko makarón, zavolal hlavného Michelottiho a už som išiel predčasne do šatne…"
Po zápase išiel za rozhodcami a ospravedlnil sa. „Vôbec nepostrehli, že vylúčili náhradného brankára, mysleli si, že vyhodili usporiadateľa, ktorý vbehol na plochu. Najhoršie na tom bolo, že do konca zápasu chýbalo ešte desať minút a keby sa niečo stalo Viktorovi, nemá kto dochytať zápas…“
Rozhodcovia pochopili situáciu a zachovali sa veľkoryso. Do zápisu dali zmierlivo, že chcel pomôcť kamarátovi a opustil lavičku. Za prvé a posledné vylúčenie v kariére nedostal futbalový džentlmen Alexander Vencel nijaký trest…
TV Pravda: Kontrolný deň na novom Tehelnom poli 12. decembra 2018