Foto: Pravda, Robert Huttner
Takmer celú výnimočnú kariéru prežil v bratislavskom Slovane. Výnimkou boli len dva roky vojenčiny v Krídlach vlasti Olomouc a v ČH Bratislava.
Na štadióne sa hlásil v roku 1947
Nik zo žijúcich futbalových legiend netrénoval na štadióne na Tehelnom poli skôr ako spoľahlivý obranca a veľký bojovník. Na Tehelné pole vkročil prvý raz v roku 1947. Štadión ešte stále voňal novotou. Pohybovať sa v tomto prostredí bol pre neho výnimočný zážitok.
Narodil sa v Kysaku. Keď mal šesť rokov, zomrel mu otec a mama sa s deťmi presťahovala do Bratislavy.
„Hrával som s ďalšími šarvancami futbal v Ľudovej štvrti a tam nás objavil tajomník ŠK Jozef Múdry. Spýtal sa, či by sme nechceli trénovať a hrávať na Tehelnom poli. Všetci do nohy sme sa na druhý deň hlásili na novom štadióne. Odrazu som sa ocitol v krásnom prostredí, ktoré ma očarilo. Mal som trinásť, trénoval nás Karol Bučko a bol to pre mňa taký silný zážitok, že si stále pamätám našu zostavu: Moze – Buček, Slezák, Zapletal, Berta, Urban, Jančovič, Lukačovič, Čecho, Cisár, Guryča,“ chŕli mená.
Deti mali najparádnejšie dresy
Spomína si aj na ďalšiu kuriozitu. Ich žiacky výber mal najparádnejšie dresy v klube. Pôvodne si ich doniesli hráči prvého tímu z pamätného zájazdu do Mexika.
„Boli krásne modré, také sa u nás nedali vôbec zohnať. Stala sa však nečakaná vec. Pani Strakošová, ktorá sa na štadióne starala o dresy, ich hodila do práčky. Zbehli sa natoľko, že dospelí chlapi ich už neobliekli a dostali sme ich my,“ približuje úsmevnú príhodu Urban.
Na štadióne sa cítil ako v siedmom nebi. „Bol na to obdobie moderný, výborne vybavený. Nemal ešte vysoké tribúny a preto menšiu kapacitu, ale potom ich vytiahli vyššie.“
Aj neskôr sa o históriu štadióna zaujímal. Z dokumentov sa dozvedel, že už v roku 1939 sa vláda uzniesla, že vybuduje reprezentačný všešportový areál, ktorý mal spĺňať najvyššie nároky. Prvý zápas sa na novom zelenom koberci hral v roku 1940, stánok dokončili o dva roky.
Foto: archív MZ
Brata hľadal vo všetkých kútoch sveta
V živote sa musel často vyrovnávať s nepriazňou osudu. Po otcovej smrti mama sama vychovávala šesť detí. Jeho starší brat sa po vojne v roku 1947 vybral skúšať šťastie do cudziny. Anton mal vtedy trinásť a už ho nikdy nevidel, hoci ho neskôr na svojich cestách vo všetkých kútoch sveta stále hľadal.
Aj neskôr musel zvládnuť viaceré kritické životné situácie. Zomrela mu manželka, keď ich synovia Anton a Peter mali štrnásť a dvanásť rokov. Musel sa o nich postarať. Starší syn Anton takisto predčasne odišiel z tohto sveta, mal dvadsať…
Neskrýval, že Tehelné pole a futbal sa stali útočiskom, ktoré ho držalo nad hladinou. „Keby som nebol hrával a trénoval, keby som sa vo futbale nestretával s výnimočnými ľuďmi, neviem, ako by som prekonával všetky tieto prekážky. Takto som prišiel aj na iné, pozitívne myšlienky,“ priznáva.
Vytlačil ho spravil kapitánom
V roku 1953 sa prvý raz posadil v šatni medzi hráčov prvého mužstva, na ktorých vždy hľadel s neskrývaným obdivom. Vybral si ho výnimočný tréner Leopold Jim Šťastný, ktorý mu dal tradične – ako každému inému – aj prezývku. Z Urbana sa stal Fóni.
Mladík trpezlivo čakal na šancu, občas za niekoho zaskakoval. Skôr ako sa vypracoval na platného člena tímu, narukoval do Olomouca. Paradoxne práve vtedy zažil jedno z najpamätnejších stretnutí v rozbiehajúcej sa kariére. Proti svojim.
„Ráno som sa hlásil na posádke, noc som prakticky prebdel a hneď na druhý deň sa ma tréner pýtal: Môžeš hrať? Nezaváhal som ani na chvíľu: A prečo nie?“
Tréner nebol nik iný ako slávny Rudolf Vytlačil, ktorý o osem rokov priviedol Československo do finále MS 1962 v Čile. Urbanovi premiéra vyšla. Krídla vlasti rozdrvili Slovan 5:1 a on odpísal skvelou hrou šikovného krídelníka belasých, kamaráta Čurgalyho.
Tento moment si Vytlačil zapamätal do smrti. Keď ho poverili, aby viedol reprezentáciu na OH 1964, zavolal si už skúseného borca Urbana a spravil z neho kapitána tímu. Ten sa senzačne prebojoval do finále, domov priviezol striebornú medailu.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Hľadisko bolo stále plné
Keď sa vrátil domov z vojenčiny, stal sa pevným pilierom slovanistickej obrany, pravidelne nastupoval v základnej zostave. V belasom drese odohral vyše päťsto súťažných zápasov a veľkú časť z nich na Tehelnom poli. Ako hráč na ikonickom štadióne pôsobil dovedna 21 rokov.
Spomienku na výnimočné roky na Tehelnom poli mu nekazí ani fakt, že v celom tomto dlhom období sa s najúspešnejším slovenským klubom nestal majstrom. V jeho ére dominovala pražská Dukla, získala v nej osem titulov.
„Bol to vynikajúci tím, prakticky totožný s národným mužstvom. Ale najmä doma sme boli silní, nijaký zápas na Tehelnom poli nebol pre nás vopred prehratý. Vždy sme vydali zo seba všetko, odrobil som svedomito všetko, čo sa odo mňa čakalo. Bol som poctivým futbalovým služobníkom. Pre nás bolo najmä dôležité, že hľadisko bývalo takmer stále vypredané.“
Titulu sa dočkal ako funkcionár
Až na staré futbalové kolená, keď mu už ťahalo na 35. rok, prestúpil do Wackeru Innsbruck. Bolo to v roku 1968 a pomohol mu tréner, ktorý mu dal prvý šancu v áčku Slovana. Prihovoril sa za neho Jim Šťastný, viedol rakúsku reprezentáciu a jeho slovo malo váhu aj v Innsbrucku, kde predtým takisto pôsobil.
Po krátkom čase sa Urban na Tehelné pole vrátil. Najskôr ako tréner a potom ako funkcionár. V roku 1992 sa konečne dožil aj titulu, ktorý bol posledný federálny v histórii Slovana. Vybojovala ho už nová silná generácia hráčov na čele s Petrom Dubovským. Urban sa z neho tešil vo funkcii tajomníka klubu.
„Potom som zažil aj obdobie, keď mi bolo smutno, keď som prišiel na Tehelné pole. Dvadsať rokov štadión dožíval, chátral. Teším sa, že po rokoch temna prichádza nová éra a Slovan sa už čoskoro vráti tam, kde sa narodil,“ vraví spokojný Anton Urban. <pe>